Biznis chovateľov dravých vtákov je legálny, pre mnohých však neetický. Život vo voliérach či na krátkych povrazoch, ich množenie a predávanie, vnímajú ako týranie. Kým niekto výska od nadšenia pri letových ukážkach na rôznych akciách, skeptici namietajú, že ide o cirkus s vyhladovanými vtákmi, ktoré k človeku priletia len preto, lebo konečne dostanú kus mäsa.
Niektoré druhy dravcov dokážu pri strmhlavom lete za korisťou vyvinúť rýchlosť viac ako 300 kilometrov za hodinu. Sokola rároha alebo sokola sťahovavého si u nás možno obstarať za 100 až 500 eur. V arabských štátoch idú na odbyt drahšie druhy, sokol poľovnícky či rôzne veľké hybridy sokolov sa dajú „streliť“ od 500 do 5000 eur.
Vtáky z umelého odchovu sú žiadané z viacerých dôvodov. V Kazachstane alebo Mongolsku sa orly používajú na lov vlkov, u nás líšok či zajacov. Sokoly sú vhodné pri lovení bažantov, jarabíc a kačíc, jastraby pomáhajú uloviť bažanty aj zajace. Ušľachtilejšie pôsobí využívanie dravcov na biologickú ochranu letísk, pikoškou je používanie sokolov v USA na ochranu väzníc pred čajkami. Dravce kupujú zoologické záhrady, nadšenci, ale aj snobi, ktorí sa chcú ukázať.
Riešia fiktívne problémy?
Na Slovensku roky prebieha spor medzi chovateľmi a ochranármi, ktorí zachraňujú dravce vo voľnej prírode. Prví kričia, že neziskovky mrhajú miliónmi eur aj na záchranu druhov, ktoré ohrozené nie sú, druhá strana sa bráni, že chovateľom ide o biznis. Sokoliari vravia, že chýbajúce dravce by vedeli do prírody dodať (predať) lacnejšie, ochranári to označujú za nezmysel, lebo degenerované vtáky zo zajatia by tam neprežili.
Podľa chovateľov je podnikanie ochranárov banálne – štátne orgány si s neziskovkami vymyslia umelý problém, napíšu projekt a dostanú naň milióny eur. Obe skupiny majú byť personálne prepojené. Tak to aspoň v rozsiahlom trestnom oznámení zaslanom na Úrad špeciálnej prokuratúry naznačili šéf Slovenského klubu sokoliarov Anton Moravčík a Milan Vávra zo Slovenského zväzu chovateľov.
Prečítajte si rozhovor s ochranárom Jozefom Chavkom - kliknite
Prečítajte si rozhovor so sokoliarom Antonom Moravčíkom - kliknite
Michal Adamec zo Štátnej ochrany prírody to popiera. „Nikdy som sa nestretol s riešením problému, ktorý by bol vykonštruovaný,“ spolupracujú s univerzitami aj vedcami. „Každý má svoju pravdu. Niekto považuje druh za zachránený vtedy, keď sa vo veľkom chová v zajatí, niekto vtedy, keď sa darí zachovanie a postupné zvyšovanie populácie v prírode. My sme zameraní na to druhé.“
Ochranársky manažér združenia BirdLife Jozef Ridzoň je tvrdší. Moravčíkove slová označuje za „výmysly a posplietané fakty, ktoré boli viackrát prešetrené rôznymi inštitúciami a nikdy sa nepotvrdili. Bolo by to na smiech, keby to nedehonestovalo dobrovoľnú prácu našich členov.“ Podľa neho je vylúčené, že by ich projekty nespĺňali vedecké kritériá, vznikajú v spolupráci so SAV aj s expertmi z univerzít. „Riešime problémy na základe verifikovaných dát, ktoré obstoja vo vedeckej diskusii na európskej úrovni.“
Konflikt záujmov?
Isté prepojenia medzi úradníkmi a neziskovkami sú realitou. Rastislav Rybanič, riaditeľ jednej zo sekcií na Ministerstve životného prostredia, bol kedysi šéfom združenia BirdLife, odišiel ešte pred nástupom na ministerstvo. Šéf Ochrany dravcov na Slovensku Jozef Chavko je bývalým zamestnancom Štátnej ochrany prírody rovnako ako jeho kolega Michal Noga, Stanislav Harvančík v nej pracuje dodnes. V neziskovke figuroval aj riaditeľ Štátnej ochrany prírody Ján Zuskin či šéf jednej zo sekcií Michal Adamec.
Podľa chovateľov ide o konflikt záujmov, lebo úradníci majú vplyv na prideľovanie peňazí neziskovkám, v ktorých sa sami angažujú, pričom vlastne kontrolujú sami seba. Štátna ochrana prírody aj združenia to odmietajú, ochranár Jozef Chavko ale priznal, že ľudia, ktorí sedia na úrade a pracujú aj pre občianske združenia, zvyšujú šancu na schválenie projektu. „Áno. A čo je na tom? Hlavné je, že Štátna ochrana prírody participuje na ochrane prírody.“ Nepovažuje to ani za etický problém. „Na schvaľovanie veľkých projektov nemá dosah, teoreticky ho môže mať len na úrovni projektov platených zo štátneho rozpočtu.“
Adamec tvrdí, že aktivity úradníkov počas voľna nemožno obmedziť. „Nejde o konflikt záujmov, ich činnosť nie je vykonávaná počas pracovnej doby ani na náklady našej organizácie.“ Popiera tiež, že Štátna ochrana prírody rozdeľuje peniaze. „Za to zodpovedajú iné orgány.“ Obvineniam nerozumie ani Ridzoň. „Spolupracovníci BirdLife sa prírode venujú vo voľnom čase a zadarmo, preto členstvo v združení v prípade zamestnancov na riadiacich pozíciách štátnych orgánov nemožno chápať ako konflikt záujmov.“
Na otázku, či Štátna ochrana prírody alebo Ministerstvo životného prostredia majú nejaký vplyv na prerozdeľovanie peňazí združeniam, Ridzoň odpovedá, že záleží od projektu. „V prípade projektov, ktoré sú tŕňom v oku chovateľov, síce môže ministerstvo napísať pozitívne stanovisko, to ale nemusí mať vplyv na rozhodnutie Európskej komisie.“ Chavko hovorí, že ak chce niekto napádať personálne prepojenia, mal by napadnúť aj políciu, že v jej radoch je plno poľovníkov. „To nie je klientelizmus?“
Koho zaujímajú drobné?
Chovateľov rozčuľuje, že združenia nezverejňujú finančné správy, z ktorých by sa dalo určiť, či sa prostriedky využívajú účelne. Chavko tvrdí, že z každého projektu existuje správa pre verejnosť, v ktorej je aj celková suma. „Odkedy sa má verejnosti predkladať finančná správa? Na to, aby sa peniaze nezneužili, existujú finančné kontroly. Koho by zaujímalo detailné čerpanie rozpísané na tisícky položiek? Ak má niekto podozrenie, nech to oznámi.“
Hoci projekty sú popri zdrojoch od súkromných donorov financované aj z eurofondov a zo štátneho rozpočtu, teda daňovníkmi, združenia na svojich webstránkach neuvádzajú ani celkové sumy. Chavkova neziskovka má na portáli dravce.sk zoznam desiatok projektov. Koľko stáli, tam nie je. Projekt na záchranu dropa fúzatého z rokov 2005 až 2009, na ktorom sa okrem nej podieľala aj Štátna ochrana prírody a BirdLife, pritom stál okolo jeden a štvrť milióna eur. Tajnostkársky sa k financiám stavia na svojej stránke aj BirdLife.
Podľa Chavka sumy nie sú tajné, uvádzajú ich v inej forme a na iných miestach. „Riadime sa platnou legislatívou.“ Ridzoň dopĺňa, že sumy nepublikujú, lebo „sa to stretalo s dezinterpretáciou zo strany rôznych záujmových skupín.“ Sľúbil však, že údaje doplnia v najbližších dňoch. Šéfka Aliancie Fair-play Zuzana Wienk si myslí, že údaj o tom, koľko ktorý projekt stál, by na weboch ochranárov mal figurovať. „Zákon to nevyžaduje, ale z hľadiska etiky by to bolo korektné.“
Vykrádajú chovatelia hniezda?
Colníci slová ochranára o pašovaní dravcov nepotvrdzujú.
Podľa ochranára Jozefa Chavka ich chovatelia napádajú, lebo sa sprísnila legislatíva pre ich biznis. „Trecou plochou je kontrola chovov a všetko, čo s tým súvisí. Niektorým sokoliarom prekáža metóda DNA, ktorá môže jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť pôvod dravca. „Nik by ich potom nemohol obviniť, že ho ukradli z prírody,“ vysvetľuje Chavko.
Že sa chovatelia zvyknú brániť kontrolám, priznal aj hovorca Slovenskej inšpekcie životného prostredia Michal Štefánek. „Inšpektorom sa stáva, že kontrolovaný subjekt robí obštrukcie. Pravdepodobne preto, aby sa nezistilo porušovanie zákonov. Vtedy ukladáme poriadkové pokuty, alebo sa vec postúpi orgánom činným v trestnom konaní.“ Medzi časté nedostatky patrí práve nepreukázanie pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia živočíchov.
Šéf sokoliarov Anton Moravčík s povinnými analýzami DNA nesúhlasí. „Pre identifikáciu jedincov je to nedostatočné, riadne preskúmaný je len genóm človeka.“ Vtáčia kriminalita je vraj u nás minimálna, chovatelia preto analýzy berú ako šikanu. „Porušuje sa prezumpcia neviny, keď vzniká povinnosť dokazovať niečo bez toho, aby sme sa dopustili protizákonného konania. V EÚ sa DNA využíva len pri vážnom podozrení. Slovensko navyše na testy nemá pracovisko s príslušnou akreditáciou.“
Chavko označuje slová o nízkej vtáčej kriminalite za nepravdivé. „Z prírody miznú dravce, sú tam jasné stopy, že je to práca človeka. Nejde o zanedbateľné čísla. Sám som so študentmi strážil mnohé hniezda, neraz sme zlodejov vyslovene naháňali. Ono zase nie je ľahké takého vykrádača priamo chytiť. Ak sme ho aj chytili, sokoliari zrazu tvrdili, že to nie je sokoliar, lebo ho zo svojich radov vylúčili. Za posledných 50 rokov zmizlo odhadom asi 500 mláďat či vajec.“
Analýzy DNA postavené na prezumpcii viny odmieta aj chovateľ Ľubomír Engler. Spomína prípad poľovačky spred pár rokov. „Šlo o akciu s orlami, kde boli aj hostia zo zahraničia. Zrazu nabehli kukláči a ochranári s tým, že všetkým vtákom idú odoberať DNA. Dravce vystresovali, bola to hanba. Svojho orla som mal už sedem alebo osem rokov. Ak ho chceli testovať, prečo to neurobili u mňa doma? Výsledkom bolo, že dravec nešiel po líške, ale vyštartoval na lovca a agresívny voči ľuďom bol ešte dlhý čas.“
Podľa chovateľov sa dravce z prírody nekradnú. „Nevyplatí sa to ani finančne. Predať dravca bez papierov sa dá len za zlomok ceny,“ hovorí Moravčík. Chavko ale tvrdí, že čierny trh funguje veľmi dobre. „Obrovský dopyt je najmä v arabských krajinách. Legalizuje sa to cez chovy, v zahraničí sa to preukázalo. Práve preto existuje odpor k analýzam DNA.“
Ochranár dopĺňa, že ak sa aj kontraband na hraniciach zabaví, je to len prirodzená strata pre obchodníkov, s ktorou sa počíta. „Veď sa spýtajte colníkov. Medikamentmi zdrogované vtáky sú natlačené v PET fľašiach, kde musia vydržať celé hodiny, pričom je tam obrovská úmrtnosť.“
Naši colníci to nepotvrdzujú. Hovorkyňa Colného riaditeľstva Miroslava Slemenská uviedla, že „podľa štatistických údajov nebol v rokoch 2005 až september 2011 v SR v spojitosti s nelegálnym dovozom a nelegálnym vývozom zadržaný žiadny dravý vták.“
Karol Sudor
Zabíjal ochranársky projekt sokoly?
Podľa ochranára sa ich populácia strojnásobila.
Šéf sokoliarov Anton Moravčík napáda, že ochranári vyhodili ťažké peniaze na stavby drevených búdok pre sokoly rárohy na elektrických stĺpoch. „Vraj všade sú holoruby a nemajú kde hniezdiť. Priestoru pritom majú koľko chcú, stačí sa pozrieť na Malé Karpaty.“
Z takého projektu podľa neho zdravé vtáky nevyrastú. „Pleseň ako aspergila má rada vlhko a málo svetla. Ochranári jej v búdkach vytvorili ideálne prostredie,“ vraví Moravčík a dodáva, že na ohlupovanie verejnosti stačí, že mláďatá vyletia z hniezda a ukážu ich v médiách. „Zamlčujú však, že po piatich mesiacoch umierajú kvôli aspergile na pľúcach.“ Vraj to potvrdzujú pitvy vtákov, ktoré videl.
Podľa ochranára Jozefa Chavka však tára. „Pozrite sa na Malé Karpaty. Sokol rároh v nich úplne stratil prirodzené podmienky na hniezdenie.“ S projektom začali, lebo populácia na západnom Slovensku vraj klesla na 10 až 12 párov. „Ako to, že ja, čo som projekt realizoval, nemám jedinú informáciu o pitve dravca z búdky na elektrickom stĺpe? Aspergila je tam vylúčená,“ argumentuje s tým, že vďaka projektu sa populácia rozrástla na 30 párov.
Karol Sudor
Sťažujú sa na policajta
V roku 2008 bolo na Úrad špeciálnej prokuratúry doručené trestné oznámenie od Slovenského klubu sokoliarov a Slovenského zväzu chovateľov. Vyjadrujú v ňom podozrenie z viacerých trestných činov, ktorých sa mal dopustiť Mário Kern z oddelenia environmentálnej kriminality na policajnom prezídiu.
Policajt mal spolu s ochranárom Jozefom Chavkom zámerne likvidovať dôkazy v prípade pána B. Ten mal byť prichytený s mláďatami sokolov z voľnej prírody. Kern vtáky odovzdal ochranárovi, aby ich vypustil do prírody bez analýzy DNA, ktorá mohla potvrdiť či vyvrátiť tvrdenia údajného zlodeja. Bránil sa totiž, že mláďatá kúpil, a že ide len o krížence.
Chavko to odmieta. „Jednoznačne sa preukázalo, že pán B. tie mláďatá ukradol z hniezda. Veď za to aj sedel. Bolo dôležité, aby sa čo najskôr vrátili do hniezda. Ak by sa tak nestalo, matka by ich už neprijala,“ vraví ochranár a dodáva, že pán B. si vymyslel historku, že ich kúpil v Nitre pred Tescom od neznámeho človeka. „Že nešlo o čistokrvné vtáky, povedal až na konci vyšetrovania. Zneužil situáciu a otočil to proti nám.“
Hovorca policajného prezídia Michal Slivka zaslal stanovisko, v ktorom sa uvádza, že prípad vyšetrovalo vecne a miestne príslušné okresné riaditeľstvo policajného zboru, a Kern do vyšetrovania nezasahoval. „Ak sa ktokoľvek domnieva, že došlo k pochybeniu zo strany polície, môže podať podnet na prešetrenie postupu.“
Chovatelia napádajú aj Kernovo údajné zneužívanie právomocí. Argumentujú menami ôsmich kolegov, ktorí mali byť vďaka nemu neprávom obvinení, pričom nik z nich nebol právoplatne odsúdený. Mali im tiež zhabať živočíchy, z ktorých mnohé neboli vrátené a ďalšie uhynuli. Prezídium policajného zboru tvrdí, že vyšetrovanie konkrétnych prípadov vykonávali vecne a miestne príslušné orgány činné v trestnom konaní, a ak sa niekto domnieva, že polícia pochybila, môže podať podnet na prešetrenie. Hovorca dodal, že kritizované špecializované pracovisko prezídia policajného zboru viedlo v priebehu šiestich rokov trestné konanie iba v troch prípadoch ohrozených druhov rastlín a živočíchov. V dvoch prípadoch bola vec ukončená návrhom na podanie obžaloby, jedna vec bola zastavená.
Karol Sudor
Kazí štát biznis chovateľov?
CITES je medzinárodný dohovor, ktorý má regulovať svetový obchod s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín tak, aby nedošlo k ich vyhubeniu. A práve doklad CITES potrebujú chovatelia, ak chcú obchodovať s niektorými druhmi dravcov.
Na proces jeho získavania sa sťažujú. „Čech ho získa za týždeň, Nemec na počkanie, my najskôr o šesť až sedem mesiacov,“ vraví sokoliar Anton Moravčík. „Certifikát dostaneme, keď už je mláďa nepredajné.“ Štát tak podľa neho paralyzuje obchod chovateľov. Moravčík tvrdí, že ešte v lete tohto roka nemal k dispozícii papiere na mláďatá z minulého roka.
Chovateľ Ľubomír Engler v roku 2010 napísal sťažnosť, v ktorej uvádza konkrétne prípady. Na mláďa plamienky driemavej mu napriek splneniu podmienok vydali doklady až po 135 dňoch, pričom mláďa orla skalného, ktorého odchoval, sa ich nedožilo vôbec. Podľa viacerých oslovených chovateľov preto zahraničie stráca záujem o jedince zo Slovenska.
Hovorkyňa Ministerstva životného prostredia Beatrice Hudáková tvrdí, že vydanie dokladov trvá v priemere 14, najviac 30 dní. Meškanie vzniká len v prípade, že žiadosti chovateľov nie sú kompletné. Podľa Englera je však sporný práve obsah pojmu „kompletná žiadosť“, keď úrady žiadajú aj doklady nad rámec európskych smerníc. „Len na vybavenie preukazu o pôvode majú 30 až 60 dní, hoci neplatí nikde inde, len na Slovensku. V súčte potom ide o dlhé mesiace.“
Karol Sudor
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
