Esterházyho dcéra bojuje za rehabilitáciu svojho otca
Viedeň 23. júla (TASR) - Alice Esterházy Malfattiová, dcéra
predstaviteľa maďarskej národnostnej politiky v predvojnovom
Československu a v Slovenskej republike Jánosa Esterházyho,
odsúdeného po vojne za protištátnu činnosť a podiel na rozbití prvej
ČSR, sa usiluje o rehabilitáciu svojho otca, informujú vo svojom
dnešnom vydaní rakúske noviny Die Presse.
Podľa Esterházy Malfattiovej sú Benešove dekréty
najdôležitejším spojovacím článkom, ktorý spája Slovákov s Čechmi.
"Slováci prenasledovali Maďarov po skončení vojny mnohými svojimi
ešte tvrdšími zákonmi. Tieto zákony neboli dodnes zrušené a neprávosť
nebola napravená," uviedla dcéra J. Esterházyho pre rakúsky denník.
Esterházy Malfattiová, ktorá dnes žije v Ríme, tým naráža na
diskusiu spojenú s Benešovými dekrétmi na Slovensku. Bratislava,
podobne ako Praha, nechce v žiadnom prípade dekréty prezidenta
Edvarda Beneša zrušiť.
Niektoré z týchto dekrétov upravovali vyvlastnenie majetku
príslušníkov nemeckej a maďarskej menšiny po druhej svetovej vojne.
V dôsledku vyvlastnenia majetku bolo Nemcom a Maďarom odňaté
občianstvo a boli odsunutí - bolo to opatrenie, ktoré bolo vopred
dohodnuté so spojencami.
"Slovákov, ktorí boli najlepšími spojencami Hitlera, po vojne
urobili z porazených víťazmi," tvrdí Esterházy Malfattiová. Pred
rokom 1945 predstavovali obraz nepriateľa pre Slovákov predovšetkým
židia, po vojne sú to Maďari, konštatuje dcéra J. Esterházyho.
Podľa rakúskych novín horkosť, ktorá zaznieva zo slov Esterházy
Malfattiovej, pochádza aj z jej osobného osudu. Po vojne musela
z Československa ujsť, jej otec zomrel vo väzení.
Ešte aj dnes je János Esterházy na Slovensku spornou
osobnosťou. Pre jedného je maďarským nacionalistom, pre druhého
Oskarom Schindlerom Slovenska, ktorý viedol osamelý boj proti
deportáciám slovenských židov.
Keď parlament nacistického satelita Slovenska v máji 1942
odhlasoval zákon, ktorý umožnil transporty židov do koncentračných
táborov, Esterházy hlasoval ako jediný poslanec proti. Esterházy
odmietol aj vylúčiť židov zo svojej politickej strany zastupujúcej
maďarskú menšinu.
Esterházy udržiaval úzke kontakty s režimom maďarského
diktátora a spojenca Hitlera Miklósa Horthyho. To mu však nebránilo
vystúpiť proti rasovému šialenstvu národného socializmu. Po roku 1942
uplatnil svoj vplyv na Budapešť, aby nechala svoje hranice otvorené
pre slovenských židov. Mnohí tak mohli pred prenasledovaním ujsť do
Maďarska, kde sa transporty židov v protiklade k Slovensku začali až
v roku 1944.
Za odpor proti nacistickým zločinom sa Jánosovi Esterházymu
nedostalo vďaky, píše Die Presse. Po vojne boli Nemci a Maďari
v obnovenom Československu kolektívne označení za "fašistických
kolaborantov".
Esterházyho najprv sovietski vojaci odvliekli do tábora na
Sibíri. V roku 1947 ho retribučný Národný súd v Bratislave odsúdil za
špionáž a vlastizradu na smrť. Potomka významnej uhorskej šľachtickej
rodiny napokon previezli naspäť do Československa, kde mu bol trest
smrti zmenený na doživotie. Zomrel ako 56-ročný v roku 1957 vo
väznici v Mírove.
Moskva rehabilitovala Esterházyho v roku 1993. Na Slovensku je
však stále oficiálne označovaný za "rozvracača Československa
a fašistu". Všetky pokusy židovských organizácií a jeho dcéry Alice
o rehabilitáciu Jánosa Esterházyho boli doteraz neúspešné, uzatvárajú
rakúske noviny.
Tvrdý český postoj v otázke dekrétov nachádza porozumenie v Bruseli
Frankfurt nad Mohanom 23. júla (TASR) - V česko-nemeckom dialógu
zatiaľ nebolo možné konštatovať prílišné vzájomné porozumenie, píše
dnes svoj článok o postoji Českej republiky k Benešovým dekrétom
v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung Karl-Peter Schwarz.
Na medzištátnej úrovni sa dosiahla v roku 1997 Nemecko-česká
deklarácia, ktorá bola údajne z českej strany chápaná ako hrubá čiara
za minulosťou a z nemeckej ako začiatok debaty, oslobodenej od
politických tlakov.
Česká strana však od textu a ducha deklarácie už dávno
ustúpila. Čím viac sa blíži termín vstupu ČR do EÚ, tým viac si
pritvrdzuje české stanovisko vo veciach, ktoré súvisia s takzvaným
povojnovým usporiadaním, tvrdí autor článku.
A čím nekompromisnejšie zastáva svoju pozíciu česká vláda, tým
viac porozumenia nachádza v Bruseli. Komisár EÚ pre rozšírenie Günter
Verheugen si osvojil takmer všetky argumenty Prahy, aj tie, ktoré
protirečia konštatáciám Nemecko-českej deklarácie.
V problematike legalizovaného porušovania ľudských práv
v povojnovom Československu, ktoré sa často zjednodušujúco
a zavádzajúco označuje termínom "Benešove dekréty", má osobitný
význam zákon č. 115 z 8. mája 1946 o amnestii. Právna norma sa
vzťahuje na činy odporu v čase prijatia Mníchovskej dohody až do
konca vojny a počas prvých povojnových mesiacov, v ktorých boli
zabité desaťtisíce Nemcov, píše Schwarz.
Tento zákon sa často porovnáva so zákonmi o amnestii prijatými
vo Francúzsku, Taliansku a Rakúsku. To je neodôvodnené, pretože
amnestiou sa rušia len trestnoprávne dôsledky kriminálneho konania.
Československý zákon naproti tomu odpúšťa protiprávnosť činov, ktoré
by boli inak "trestné".
Podľa zámeru zákonodarcu boli protiprávne a trestné len skutky,
ktoré boli spáchané z "nízkych alebo nečestných motívov" ako
napríklad znásilnenie alebo krádeže, nie však násilné činy každého
druhu vrátane vraždy, ktoré boli spáchané podľa pružného pojmu
"oprávnená odplata".
Podľa autora článku tento zákon vyčlenil ochranu tela a života
Nemcov a Maďarov z oblasti úloh štátu a vystavil tým masovým vrahom
výsadnú listinu, ktorá ich ochraňovala nielen pred trestom, ale aj
pred začatím trestného stíhania.
Po páde komunistického režimu sa zákon o amnestii už
neuplatňoval, jednak preto, lebo už žije len málo páchateľov, ktorých
by bolo možné postaviť pred súd a jednak preto, lebo podľa iného
zákona sa vražda po 20 rokoch premlčiava.
Masové popravy Nemcov v juhočeskom Tušte posúdila prokuratúra
ako vraždu, a nie ak nepremlčateľné zločiny proti ľudskosti.
"Páchateľovi nebolo možné dokázať úmysel zabiť skupinu ľudí, alebo
spáchať genocídu," znelo odôvodnenie, pretože obeťami boli "konkrétni
ľudia".
V Nemecko-českej deklarácii Praha ešte vyslovila ľútosť nad
"excesmi, ktoré boli v rozpore s elementárnymi humanitárnymi
princípmi a aj s vtedy platnými právnymi normami", a "že na základe
zákona č. 115 z 8. mája 1946 bolo umožnené, aby tieto činy neboli
potrestané".
O päť rokov neskôr tvrdí komisár pre rozšíreniu EÚ Verheugen na
radosť Prahy, že pri tomto zákone "jednoznačne nešlo o beztrestnosť
za zločiny, ktoré boli spáchané v súvislosti s vyháňaním Nemcov.
Zámerom zákona bolo oveľa viac poskytnúť právnu ochranu odbojovým
bojovníkom.
Popritom išlo aj o zjednanie právnej istoty pre tých, ktorí po
vojne dočasne plnili poriadkové funkcie." Z týchto slov vanie podľa
autora článku rovnaký cynizmus ako zo zamieňania československého
teroru proti Nemcom a Maďarom za politiku, ktorej údajným zámerom
bolo zabezpečiť mier a obnoviť demokraciu.
Zákon o amnestii nebol doteraz ani zrušený, ani ho nepreskúmali
z hľadiska kompatibility s Chartou základných práv. Aj samotný
odborník na medzinárodné právo Christian Tomuschat, ktorého
stanoviská z roku 1996 k vyhnaniu sudetských Nemcov sa českou stranou
a zainteresovanou nemeckou stranou pripomínajú ako protiargument
proti téze o genocíde, ktorú obhajoval nebohý rakúsky expert na
medzinárodné právo Felix Ermacora, zastáva názor, že zákon o amnestii
je nezlučiteľný s medzinárodným právom.
Podľa Tomuschata musí Česká republika z rešpektu pred ľudskými
právami zákon z 8. mája 1946 pred svojím prijatím do Európskej únie
zrušiť. Autor však nad tým v závere článku v dnešnom vydaní
Frankfurter Allgemeine Zeitung vyslovuje pochybnosť z dôvodu, že vraj
sú požiadavky súboru hodnôt EÚ k Českej republike údajne oveľa menej
náročné.
Jeden z chytených zločincov je údajne Farkas, ktorého spája polícia
s Mórom
Budapešť 23. júla (TASR) - V pondelňajšej akcii maďarských kukláčov
chytili údajne aj Róberta Farkasa, ktorého polícia dala do súvislosti
s bankovou lúpežou v Móri. Policajné komando v pondelok skoro ráno
naháňalo v Csepeli, neskôr chytilo dvojicu zločincov z takzvanej
bükskej Rambo-bandy. Podľa informácie dnešného maďarského bulvárneho
denníka Blikk Farkasa nezadržali kvôli mórskej lúpeži.
Podľa Blikku, polícia dala bandu do súvislosti s masakrom
v Erste Bank, kde zahynulo osem osôb, ešte v deň zločinu. Tieto
indície sa údajne neskôr iba posilňovali.
Pred políciou je známe spojenie skupiny Rambo
s dunajskostredským podsvetím, píše Blikk. Nie je preto náhoda, že
šéf oddelenia organizovaného zločinu policajného riaditeľstva Zoltán
Bolcsik v pondelok prerušil dvojtýždňovú dovolenku a odcestoval do
Bratislavy, kde by sa mal údajne informovať o slovenskej väzbe
mórskeho prípadu.
Polícia vyvrátila dohady o tom, že v pondelok zadržali osoby
v súvislosti s mórskym masakrom, ale zároveň priznala, že si overuje
aj skutočnosti prípadnej spojitosti zločincov s týmto prípadom.
Podľa policajtov členovia skupiny Rambo sú zodpovední okrem
iného aj za sériu lúpeží v záložniach.
Minister vnútra SR sa zúčastní na Fóre Salzburg 2002
Viedeň 23. júla (TASR) - Už po tretí raz sa v rakúskom Salzburgu na
pozvanie rakúskeho ministra vnútra Ernsta Strassera stretnú šéfovia
rezortov vnútra Poľska, Maďarska, Slovinska, Česka a Slovenska. SR
bude na Fóre Salzburg 2002 zastupovať minister vnútra Ivan Šimko.
Fórum sa tento rok uskutoční vo štvrtok a piatok pod
neoficiálnym mottom "Dnešní susedia a budúci partneri". Okrem
ministrov sa na ňom zúčastní aj európsky komisár pre spravodlivosť
a vnútro Antonio Vitorino a ďalší predstavitelia únie.
Témami podujatia budú otázky rozšírenia EÚ, bezpečnosť jej
vonkajších hraníc a jej Konvent. Rozšírenie EÚ je z politického
a bezpečnostného pohľadu dôležitým krokom, preto aj ja jednoznačne
podporujem časový harmonogram integrácie nových štátov," vyhlásil
dnes na margo podujatia rakúsky minister. Rakúsko sa stane, podľa
jeho slov, rozšírením EÚ bezpečnejším štátom.
Okrem toho bude Strasser rokovať so Šimkom a ďalšími ministrami
vnútra o presadení záverov summitu EÚ v španielskej Seville, najmä
v otázkach azylovej politiky a migrácie. Pritom práve migráciu
pokladá rakúsky minister vnútra za najdôležitejší bod rokovania
s kandidátskymi krajinami. Tento fenomén, ako ďalej povedal, sa nedá
riešiť a zvíťaziť nad ním len "policajnými metódami".
České nemocnice vítajú lekárov a sestričky zo Slovenska
Praha 23. júla (TASR) - České nemocnice vítajú a vyhľadávajú lekárov
a zdravotné sestričky zo Slovenska. Svoju spokojnosť so spoluprácou
so slovenskými kolegami TASR potvrdil aj prednosta Kliniky
anestéziológie a resuscitácie pražskej Fakultnej nemocnice v Motole
doc. MUDr. Karel Cvachovec.
"Moja skúsenosť je jednoznačne veľmi dobrá. Výrazom spokojnosti
je aj to, že sme sa formou inzerátov obrátili na slovenskú odbornú
verejnosť a pozývame ich k spolupráci," uviedol Cvachovec, ktorý ich
prácu hodnotí s veľkým uznaním. Špecializované zdravotné sestry zo
Slovenska sú pre prevádzku nemocnice kľúčové a niektoré pracoviská by
dokonca nemohli bez nich fungovať.
Slovenských lekárov a stredného zdravotníckeho personálu
neustále pribúda. "Domnievam sa, že lekárom a sestričkám môžeme
ponúknuť veľmi slušné pracovné podmienky, realizáciu v kvalitnom
pracovnom tíme a myslím si, že pre nich to môže byť veľmi dobrá
perspektíva," zdôraznil. S ich profesionálnymi kvalitami nie sú ani
najmenšie problémy a podľa Cvachovca ide o veľmi dobre pripravených
lekárov a zdravotníkov. Mimo atraktívnej pracovnej náplne sú české
nemocnice schopné ponúknuť Slovákom aj zaujímavejší plat.
"Ak sa vyrovnáme s nevyhnutnými byrokratickými prekážkami,
potom sme v podstate vyriešili všetky problémy," dodal. Prednosta ARO
v motolskej nemocnici by uvítal, keby kolegovia zo Slovenska získali
pracovné povolenie na dlhšie ako na jeden rok a keby bol rytmus
obnovovania povolenia pobytu pružnejší. V prípade ich pôsobenia
neexistujú žiadne problémy s komunikáciou. "Prebieha dvojjazyčne
a nie je tu žiadny problém z ich strany. Naopak, pripomína to obdobie
Československa," zdôraznil.
Slováci podľa Cvachovca v žiadnom prípade Čechom prácu neberú.
"Veľmi významne dopĺňajú tie prázdne miesta, ktoré nie sme schopní
obsadiť," zdôraznil. Podľa neho v Česku nie je málo lekárov, ale je
skôr problém ich umiestnenia v jednotlivých regiónoch, zdravotníckych
zariadeniach a odbornostiach.
Problémom Českej republiky je odchod lekárov hlavne do Nemecka,
ktorý bude podľa prednostu ARO určite pokračovať. "Myslím, že je to
nevyhnutné. Od roku 1995 mi odišlo šesť ľudí pracovať do zahraničia.
Mnohým som aj pomohol, aby získali skúsenosti v ostatných krajinách
Európy. Žiadny z nich sa už nevrátil. Odliv mozgov je realita,"
skonštatoval. Nemecké nemocnice českých lekárov lákajú aj pomocou
inzerátov. "Keď človek vidí medzi svojimi spolupracovníkmi učebnice
nemčiny, tak to niečo znamená," podotkol.
Ako Cvachovec skonštatoval, česká spoločnosť bude musieť začať
zvažovať, či niektorú profesijnú kategóriu nemá ohodnotiť lepšie ako
doteraz, pretože dôvod je do značnej miery aj finančná situácia.
Prednosta jednej z motolských kliník by tento problém rád riešil
prijímaním lekárov z východu. "Bohužiaľ sme narazili na pomerne
významné sprísnenie imigračných zákonov a podmienok pre zamestnávanie
ľudí z východu. Roky som tu mal Arména, pracuje tu kolega z Ruska,
z Bieloruska. Som s nimi veľmi spokojný a bol by som veľmi rád, keby
som mal možnosť ďaleko energickejšie ako doteraz najímať ľudí na
Ukrajine, v Rusku," zdôraznil.
Jedným zo zamestnancov motolskej kliniky ARO je aj mladý lekár
z Michaloviec, ktorý tu pracuje od roku 1998. "Študoval som v Prahe,
ťahalo ma to späť do Čiech a od známych zo štúdií som sa dozvedel, že
sú tu voľné miesta," povedal pre TASR. S pacientmi hovorí česky, ale
nestretol sa ani s problémami so slovenčinou. "Finančné podmienky sú
jeden z dôvodov, kvôli ktorému lekári odchádzajú do Čiech, dá sa
povedať, že aj vybavenosť nemocníc je na inej úrovni. Myslím, že aj
politická klíma a je tam aj množstvo ďalších faktorov," dodal.
Motolská nemocnica v Prahe je najväčšou nemocnicou v Českej
republike. Má 53 kliník a pracuje v nej viac ako 4000 zamestnancov.
Svoje miesto tu našlo 15 slovenských lekárov a 271 pracovníkov
stredného zdravotníckeho personálu zo Slovenska.
UNDP: Najlepšie sa majú Nóri, Slováci si v rebríčku polepšili
New York 24. júla (TASR) - Najlepšou krajinou pre život je - rovnako
pred rokom - Nórsko. K tomuto záveru dospeli autori dnes zverejnenej
výročnej správy Rozvojového programu OSN (UNDP).
Východná Európa, krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a asi dve
desiatky afrických štátov sú jediné oblasti, kde sú ľudia chudobnejší
a zomierajú skôr ako v čase skončenia studenej vojny.
Systém merania kvality života v roku 1990 vypracoval už nebohý
pakistanský ekonóm Mahbúb ul-Hak. Index využívaný pri vypracúvaní
správy sa pokúša zmerať široké kategórie, akými sú vzdelávanie,
očakávaná dĺžka života a príjem na hlavu.
Na čele rebríčka 173 krajín sa za Nórskom - to od roku 1990
postúpilo o šesť priečok - umiestnilo Švédsko, Kanada, Belgicko,
Austrália, USA, Island, Holandsko, Japonsko, Fínsko, Švajčiarsko,
Francúzsko, Veľká Británia, Dánsko, Rakúsko, Luxembursko, Nemecko,
Írsko, Nový Zéland a Taliansko.
Všetkých 15 krajín EÚ figuruje na prvých 28 miestach. Najhoršie
je na tom Portugalsko - štyri priečky za Gréckom.
Z postkomunistických krajín strednej Európy je na tom najlepšie
Slovinsko (29), nasleduje Česko (33), Maďarsko (35), Slovensko (36)
a Poľsko (37). V minulom roku sa Slovensko umiestnilo na 40. mieste,
pred dvoma rokmi bolo ešte o dve priečky nižšie.
Najhorším miestom pre život je podľa UNDP Sierra Leone, ktorá
sa umiestnila za Burkinou Faso, Mozambikom, Burundi a Nigerom.
Krajiny subsaharskej Afriky zaujali posledných 24 miest zoznamu.
K najväčšiemu pokroku došlo od roku 1990 v Ázii: Čína (96)
postúpila o 14 miest. Malajzia na 59. mieste si polepšila o 12
priečok a Thajsko (7O) o desať. Z ázijských krajín je na tom po
Japonsku (9) najlepšie Hongkong (23), Singapur (25) a Kórejská
republika (27). Zoznam ázijských štátov uzatvára Nepál (142) a Laos
(143).
Napriek tomu, že predné priečky pripadli bohatým krajinám,
autori správy zdôraznili, že samotný príjem na hlavu nie je
dostatočným kritériom pre meranie kvality života obyčajných ľudí.
Napríklad: Pakistan a Vietnam majú podobné príjmy, Vietnam však
urobil oveľa viac pre zlepšenie vzdelávania a zdravotnícke
starostlivosti, uvádza správa. Rusko (60) a Bulharsko (62) získali
veľa bodov za vzdelávanie, veľmi však zaostávajú v oblasti zníženia
detskej úmrtnosti.
V 90. rokoch sa podarilo znížiť extrémnu chudobu v polovici
regiónu východnej Ázie a Pacifiku. V Afrike sa však v tomto období
zvýšil počet ľudí odkázaných na podporu z 242 miliónov na 300
miliónov. Asi 20 krajín subsaharskej Afriky je chudobnejších ako
v roku 1990 a 23 je chudobnejších v porovnaní s rokom 1975.
Tohtoročná správa hodnotí aj plnenie cieľov stanovených
Miléniovým summitom OSN, ktorý sa konal v rámci 55. zasadania Valného
zhromaždenia OSN v roku 2000. Svetoví lídri sa vtedy zaviazali znížiť
na polovicu počet ľudí, ktorí majú na život menej ako dolár denne,
zabezpečiť všetkým základné vzdelanie, obmedziť detskú úmrtnosť
a zvrátiť postup epidémie AIDS.
Splnenie stanovených zámerov sa má dosiahnuť cielenou
zahraničnou pomocou a úpravou priorít jednotlivých vlád, čo v mnohých
prípadoch znamená presun fondov z vojenských rozpočtov.
Cieľ zabezpečiť základné vzdelanie pre všetkých obyvateľov do
stanoveného roku 2015 splní - alebo už splnilo - 51 krajín, v ktorých
žije 40 percent svetovej populácie.
Správa pripomína, že Benin - s hrubým domácim produktom (HDP)
len 990 dolárov na obyvateľa - v oblasti vzdelávania robí oveľa viac
ako Katar, ktorý má takmer 20-krát vyšší príjem.
