m. Hovorí sa, že papier znesie všetko. Na Slovensku musí zniesť v mene integrácie do EÚ a NATO všeličo aj občan. Chudinka integrácia ani netuší, prečo sa na Slovensku stala priam posvätným zaklínadlom, odriekaným do omrzenia pred oltárom demokracie. Jej kvalita vraj priamoúmerne závisí od kvantity odovzdaných volebných lístkov, pretože so stúpajúcou voličskou účasťou sa podľa autorov zvyšuje reprezentatívnosť výsledkov volieb. Práve v nej vidia záruku skutočnej demokracie a nášho vstupu do nadnárodných a medzivládnych organizácií.
Na základe tejto premisy má Slovensko vďaka volebnej účasti z roku 1998 (85 %) „demokratickejšiu“ demokraciu než USA, či naposledy Česko s rádovo o niekoľko desiatok percent nižšou účasťou voličov. To je, samozrejme, nezmysel. Právom zvrchovaného občana je voliť, ako aj nevoliť. Každé takéto slobodné rozhodnutie je rovnako legitímne. Nech preto autori neklamú a rovno navrhnú povinnosť voliť, lebo aj taká v niektorých demokraciách existuje. D. Forgács a P. Novotný predkladajú tohtoročné voľby ako osudové, ktoré predurčia život obyvateľov Slovenska na celé desaťročia. Odhliadnuc od toho, že takto sa interpretovali zatiaľ každé ponovembrové voľby, autori sa pri podmurovaní onej osudovosti neostýchajú Slovákov doslova strašiť: „buď spolupráca v spoločnej Európe, alebo neistá izolácia známa z čias valcovačov demokracie“. Vychádzajú z predpokladu, že pasívni voliči, ktorí váhajú, či prikročiť k volebným urnám, sú neochvejní zástancovia integrácie, ktorých integračná myšlienka akosi automaticky privedie k voľbám tých „najsprávnejších“, „proeurópskych“, „reformných“. Preto treba „našich“ pasívnych v rámci prointegračnej „osvety“ k voľbám dohnať. Má to len jednu chybičku krásy, no veľmi zásadnú: Forgács, Novotný a mnohí ďalší agitátori z mimovládneho sektora nepostrehli zmenenú realitu. Spoločenská atmosféra je totiž podstatne odlišnejšia od tej spred štyroch rokov.
Voliči „zmeny“ z roku 1998 budú voliť v tomto roku podľa úplne iných paradigiem. Dôvodov je mnoho, sprofanovanie dzurindovskej garnitúry „zmeny“ patrí asi medzi najsilnejšie. Vnímanie hlavných aktérov sa jednoducho zmenilo, k neprijateľnému Mečiarovi pribudol neprijateľný Dzurinda, pričom povstali noví nositelia „zmeny zmeny“, Fico a Rusko. Je preto na dlani, ku komu budú tendovať k voľbám „nakopnutí“ voliči. Keďže nerozhodnutí a pasívni voliči sa regrutujú predovšetkým z radov nespokojencov, svoje pevné voličské jadro môžu ľahko rozšíriť aj iné „protestpartaje“ typu KSS či naposledy HZD a, celkom prirodzene, líder opozície HZDS.
Pochybujem, že by mimovládne organizácie fungovali ako bezplatné PR-agentúry Smeru a ANO, či dokonca toho, proti ktorému sa celá kampaň vedie - HZDS. Preto by si mali uvedomiť, že strašenie občanov pred dôsledkami ich „nevoľby“ môže viesť k (nimi samotnými) neželaným výsledkom takto vynútenej voľby.
Nech idú k voľbám tí, ktorí majú slobodný výber spomedzi dnešných strán reálny, autentický záujem. Nech sa o povzbudenie ich záujmu usilujú tí, ktorí o voličské hlasy súťažia - politické strany. Strašenie voličov je nielen v rozpore s demokratickými princípmi, ale v tomto prípade aj celkom nepragmatické. Míňa sa totiž proklamovanému cieľu. Ak, samozrejme, tým skutočným nie sú peniažky od západných donorov.
Autor: MARTIN HANUS(Autor je šéfredaktorom www.pravespektrum.sk )
