Príspevok Z. Lasabovej (SME, 11. 7. 2002) viac-menej matematicky zhodnocuje už predchádzajúcu polemiku. Potenciálni voliči si pred voľbami kladú otázky celkom inak. Po dvanásťročných skúsenostiach po revolúcii sa pýtam: Voliť či nevoliť? A ak áno, koho? Aký bude výsledok volieb, teda poslanec či vláda? Veď na to v konečnom dôsledku ani nemám vplyv.
Za totality rozhodoval o tom, kto bude poslancom alebo vo vláde, ÚV KSČ a dnes sú to stranícke sekretariáty. Produktom je poslanec zaviazaný strane, a nie voličovi. Necíti zodpovednosť za voličov a ich problémy. Rok, dva po voľbách máme v parlamente poslancov, ktorí nezastupujú nikoho, len sami seba.
Aby sme k urnám priviedli čo najviac voličov, chýba motivácia - možnosť voliť do parlamentu zástupcu, ktorému dôverujem, je z môjho okolia, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrí alebo ktorá strana ho navrhuje. Treba vytvoriť malé volebné obvody, v ktorých strany navrhujú svojich kandidátov a volič si vyberie. Bude mať pocit, že si vybral takého, ktorý bude v parlamente alebo vo vláde zastupovať jeho záujmy a počas volebného obdobia ho bude môcť brať za jeho činnosť na zodpovednosť. Potom by už nemuseli prezident, ani strany vyzývať voličov, aby prišli k urnám. Takýto volebný systém by bol zárukou vysokej účasti vo voľbách, ale aj vysokého stupňa demokracie v našej spoločnosti.
Autor: Ing. Ján Pollák, Hurbanovo
