BRATISLAVA. Niekoľko metrov nad poslednými domami v bratislavskej časti Devínska Nová Ves odbočuje z hradskej lesná cesta. Vedie do Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla alebo, ak sa pustíte popri záhradkách, na skládku toxického odpadu.
Vznikla už pred desaťročiami v bývalom kameňolome nad obľúbenou víkendovou lúkou rodín z okolia. Kameňolom je oplotený, nad zámkom visí výstraha Greenpeace. Dierou v pletive sa dá dostať dnu.
Kubíky páchnucej hmoty
Blatistý terén s burinou vyššou ako človek sa po niekoľkých krokoch mení na čudesnú asfaltovú hmotu. V horúčavách sa topí, buble a zapácha. V zime pôsobí kráter zaliaty 30-tisíc kubíkmi kontaminovanej masy bezpečnejšie, ak pominieme karcinogénne a toxické účinky.
Kyslé gudróny, ktoré vznikajú pri spracovaní ropy, priviezli do kameňolomu pomenovaného Srdce v šesťdesiatych rokoch z rafinérie Apollo. Nástupca, spoločnosť Slovnaft, sa k skládke nehlási, jej zriadenie schválil vtedajší okresný národný výbor.
Zlikvidovať ju preto chce mestská časť, roky ju však brzdí chýbajúca legislatíva. „Máme všetko nachystané, doteraz sme však na to nemohli žiadať eurofondy,“ hovorí starosta Milan Jambor (SDKÚ a SaS).
Zmeniť sa to má už v najbližších mesiacoch. Parlament minulý týždeň po ôsmich rokoch príprav schválil zákon o environmentálnych záťažiach. „Je to environmentálny zákon desaťročia,“ tešil sa po prijatí minister životného prostredia József Nagy (Most-Híd).
Tisíce nebezpečných miest
Dotiahnuť sa ho po rokoch ťahaníc podarilo až po vážnej a odstrašujúcej havárii odkaliska vlani v maďarskej Ájke.
Zákon určuje pravidlá, ako postupovať pri likvidácii zhruba 30-tisíc lokalít znečisťujúcich životné prostredie. Až 1845 z nich ministerstvo životného prostredia považuje za vážne nebezpečenstvo aj pre zdravie. Zväčša ide o nezabezpečené skládky odpadov, sklady chemikálií, opustené továrne, poľnohospodárske či vojenské areály ešte z čias minulého režimu.
Najviac je podľa riaditeľa Greenpeace Juraja Rizmana postihnutý Zemplín, kde pôdy i vodu ničila výroba zo závodu Chemko Strážske. „Podľa výskumu Slovenskej zdravotníckej univerzity tam žije na kontaminovanom území až 250-tisíc ľudí,“ upozorňuje Rizman.
Ak nikto, tak štát
Nový zákon štátu umožňuje stanoviť, kto je za vznik záťaží zodpovedný a nariadiť ich odstránenie. Ak sa pôvodcu určiť nepodarí, postará sa o likvidáciu sám.
Po novom bude na očistu území vyčleňovať peniaze štátny environmentálny fond. Ministerstvá, samosprávy i podniky budú môcť na tento účel čerpať peniaze aj z eurofondov.
Náklady na vyčistenie krajiny do roku 2027 odhaduje ministerstvo na 487 miliónov eur, súkromný sektor by mal zaplatiť zhruba 16 percent.
Toxické jazerá majú nového majiteľa
Z nádrží s kyselinou zatiaľ odčerpávajú iba dažďovú vodu.
PREDAJNÁ, NEMECKÁ. Dve toxické jazerá plné zriedenej kyseliny sírovej ohrozujú obyvateľov Predajnej a neďalekej Nemeckej blízko Podbrezovej. Vládna komisia minulý rok varovala, že pri extrémnych zrážkach sa môžu preliať. Správa vznikla po roztrhnutí nádrže s toxickým kalom v Maďarsku.
Domáci hovoria, že na jar minulého roku chýbalo do preliatia už len niekoľko centimetrov. Dediny vtedy zachránilo odčerpávanie dažďovej vody.
Očakávania po predaji
Firma Petrochema Dubová, ktorá tam v posledných rokoch vyvážala odpad a sprivatizovala fabriku aj s toxickým odpadom, zmenila v posledných mesiacoch majiteľa.
Novým vlastníkom je spoločnosť PTCHEM. Nateraz nie je jasné, či zostane a obnoví výrobu. Jej konateľ nestihol včera odpovedať.
Aj o túto skládku by sa podľa čerstvej zmeny zákona mal postarať majiteľ. Môže žiadať o pomoc štát a Brusel.
Starosta Nemeckej Jozef Murín sa sťažuje, že do jazier stále prší, nového majiteľa však chváli. „Správajú sa zodpovedne a pravidelne odčerpávajú aspoň dažďovú vodu. Neviem však, či majú prostriedky na úplnú sanáciu.“
„Je to na dlhé riešenie. Jamy pravidelne monitorujeme a kontrolujeme. Tento rok zatiaľ neboli žiadne problémy,“ povedal Rafael Ambros, prednosta krajského úradu životného prostredia.
Jed v Nízkych Tatrách
Skládka toxického odpadu vznikla pred vyše 45 rokmi
v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry.
Po privatizácii chemička zmenila viac majiteľov, jazerá asi s 200-tisíc kubickými metrami jedovatého kalu zostali.
Daniel Vražda
Vinníci sú nejasní
Podniky nemožno trestať za dodržiavanie starých zákonov, hovorí ROMAN KARLUBÍK, prezident zväzu chemického a farmaceutického priemyslu.
Ako vnímate prijatie zákona?
„Spoločenská nutnosť existuje, hoci priemysel je v ťažkých časoch a nebude to mať ľahké. Preto sme sedem rokov vyjednávali konsenzus.“
Aké ste mali výhrady?
„Brúsili sme znenie, aby sme minimalizovali možné spory ohľadom pôvodcov záťaží. Druhý problém bol finančný. Minister nás uistil, že štát vyčlení peniaze na nevyhnutné sanácie, aby to neviedlo k likvidácii podnikov. Bolo nevyhnutné uzákoniť možnosť uchádzať sa o peniaze aj zo strany podnikov.“
Nemal by platiť princíp znečisťovateľ platí?
„Znečisťovatelia platia aj podľa doterajších zákonov. Už dnes nie je znečisťovateľ, ktorý by nebol sankcionovaný. No hovoríme najmä o problémoch, ktoré vznikli veľmi dávno a určenie zodpovednej osoby je často veľmi ťažké.“
Prečo ?
„Podnik, ktorý mohol v minulosti ukladať látky na dnes problematickú skládku, nemožno viniť, lebo pôsobil v súlade s vtedy platnou legislatívou. Podniky, ktoré vytvorili záťaže bez povolení a majú nástupcov, by sa na odstránení podieľať mali.“
Bez zákona sa záťaže nelikvidovali?
„Je množstvo najmä veľkých podnikov, ktoré si vyčistili areály, aby sa mohli rozvíjať. Malé a stredné podniky na základoch pôvodných štátnych podnikov majú podstatne horšiu situáciu.“
Michal Piško
