Len v bratislavskom krematóriu sa v roku 2010 konalo viac ako 2400 pohrebných obradov. Medzi nimi bolo aj množstvo cirkevných. Ak k tomu pripočítame spaľovanie zosnulých bez obradu, celkový počet kremácií v hlavnom meste sa ročne pohybuje na úrovni troch tisícok. Faktom však je, že kým v Bratislave je pomer kremácie a pochovávania do zeme výrazne naklonený v prospech prvej možnosti, v malých mestách či na dedinách je to naopak.
Predplatené spálenie
Slovo kremácia pochádza z latinského pojmu cremare, čo znamená spáliť. V Česku dodnes operuje pomerne známe hnutie „Společnost přátel žehu“. Kto si zaplatí adekvátny poplatok, tomu tento spolok zabezpečí spopolnenie aj uloženie urny na vopred určenom cintoríne. Jeho tajomník Stanislav Motyčka pred časom pre idnes.cz povedal, že služba je primárne určená pre osamelých ľudí, ktorí nikoho nemajú a nechcú sa spoliehať na štát.
Akýmsi ideovým predchodcom združenia pritom bola Spoločnosť pre spaľovanie mŕtvol, ktorá vznikla už v roku 1899. Kremácie masívne propagovala formou prednášok a vydávania publikácií. O desať rokov neskôr bol založený spolok Krematórium, ktorý prevzal väčšinu agendy, a práve jeho nástupcom je dnešná „Společnost přátel žehu“.
Napriek veľkej snahe združení z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré podporovali aj niektorí ľudia z Národného divadla či známi spisovatelia, prvé krematórium v Česku nakoniec nevzniklo v Prahe, ale v Liberci v roku 1917. Tam bola totiž aktívna pobočka iného spolku, ktorý bol riadený z Viedne. Jeho názov bol Die Flamme, v preklade plameň. Slovensko trendu spaľovania zosnulých pomerne dlho vzdorovalo, krematórium v Bratislave bolo postavené až koncom 60. rokov minulého storočia.
Katolíci zmenili názor
Kódex kánonického práva katolíckej cirkvi uvádza, že „cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať. Nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu.“ Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik dodáva, že kremáciu dovoľuje aj Katechizmus katolíckej cirkvi, „ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.”
Rímskokatolícka cirkev teda zmenila svoj dávny odmietavý postoj. „Kedysi bol spôsob kremácie volený ako výslovný znak odlúčenia od cirkvi. Dodnes je to badateľné najmä v Taliansku, kde kremácia stále vyvoláva pomerne veľké rozpaky,“ vysvetľuje Kováčik. Na Slovensku to problém nie je, podľa hovorcu je výkon katolíckych pohrebných obradov v krematóriách dennou praxou. „Bežný je i kombinovaný spôsob, keď sa po kremácii urna s popolom zosnulého ukladá do hrobu do zeme.“
Podobne sa ku kremácii stavajú aj gréckokatolíci. Hovorca Prešovskej arcieparchie Ľubomír Petrík uvádza, že ak si niekto zvolí kremáciu z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere, kňaz pohreb odmietne. „Ak sa to ale deje z vážnych dôvodov, trebárs kvôli nedostatku pohrebných miest a podobne, akceptuje sa aj kremácia.“
Petrík však dodáva, že stále uprednostňujú pochovávanie zosnulých do zeme, „pretože pri pohrebných obradoch cirkev vyjadruje veľkonočný ráz smrti, účinné spoločenstvo so zomrelými, vyprosuje im duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám. Vydávame aj svedectvo o nádeji na večný život, a tam je výrečnejším znakom pochovávanie tiel.“ Aj on priznáva, že gréckokatolícka cirkev kedysi, na rozdiel od súčasnosti, pri kremácii tiel neasistovala.
Vzkriesenie (ne)závislé od spôsobu pohrebu
Evanjelická cirkev augsburského vyznania žiadne oficiálne stanovisko ku kremácii nevydala. Podľa jej tlačovej tajomníčky Edity Škodovej je to tak z dôvodu, že voči spaľovaniu tiel zosnulých nemajú námietky. „Pri vzkriesení dostaneme nové, duchovné telá, a to bez ohľadu na to, v akej forme bol zosnulý uložený k poslednému odpočinku v tejto časnosti.“
Škodová dopĺňa, že práve z týchto dôvodov nemajú dôvod nevyhovieť žiadosti príbuzných o vykonanie smútočného obradu v krematóriu. „Posledná rozlúčka v tejto časnosti so zosnulými evanjelikmi sa tam koná pomerne často, a to najmä vo väčších mestách. V menších mestách a na dedinách naďalej prevažuje pochovávanie do zeme, ako to bolo zaužívané v dávnejšej minulosti, keď ešte krematóriá neboli k dispozícii.“
Proti kremácii sa však oficiálne a zásadne postavila pravoslávna cirkev. Jej hovorca Milan Gerka tvrdí, že zvyk páliť telá zosnulých k nám prišiel od budhistov a hinduistov. „Tí považujú telá za väzenie duší. Je preto pochopiteľné, že k nim nemajú náležitú úctu. Pre kresťanov je však telo chrámom duše, ktoré bude v Bohom danom čase obnovené cez vzkriesenie. Tento fakt nesie za sebou úplne iný vzťah k telu zosnulých.“
Gerka hovorí, že kresťanský pohreb sa má konať v duchu Písma, v ktorom sa uvádza, že „a navráti sa prach (telo) do zeme, čím bol aj predtým.“ To podľa hovorcu znamená, že telo sa má vrátiť do zeme v takom stave, v akom bolo kedysi. „Telo pritom popolom nikdy nebolo, lebo Boh stvoril človeka nie z popola, ale zo zeme.“ Spaľovaniu má odporovať aj výrok „zem si a do zeme odídeš“, ktorý sa vyslovuje v rámci pravoslávneho pohrebného obradu. „Tieto slová a aj samotná modlitba predsa strácajú zmysel, ak sa telo zosnulého nevráti do zeme prirodzeným spôsobom,“ uzatvára Gerka.
Beata
Balogová
