Keď z jedenástich štvorcových kilometrov vodnej nádrže Kráľová vypustili na pár dní 40 miliónov kubíkov vody, vznikla atrakcia, aká nemá v okolí Šale obdobu. Ľudia si chodili fotiť korýtka beznádejne uviaznuté v bahne i spomínať na nedotknutú prírodu zo starých čias.
Štvorica chlapcov sleduje so zatajeným dychom súboj dinosaurov. Od prehistorických príšer ich oddeľuje malebná rieka a svoje dobrodružstvá prežívajú uprostred exotického pralesa. Túto scénu pozná každý fanúšik filmu Cesta do praveku (1955). Zatiaľ čo trhavé pohyby makiet dinosaurov dnes môžu pôsobiť trochu komicky, niektoré zábery prírody sú vzácne autentické.
Časť exteriérov filmovej klasiky režiséra Karla Zemana sa nakrúcala na rieke Váh neďaleko dediny Váhovce. Unikátny prales však neskôr vinou výstavby priehrady pohltila obrovská vodná plocha. Nie natrvalo. Pred niekoľkými dňami sa nádrž pre údržbu vyprázdnila. Nachvíľu sa tak naskytla príležitosť vidieť, čo vlastne zostalo zo slovenského jurského parku.
Už z mosta na rýchlostnej ceste medzi Nitrou a Trnavou vodičov prekvapí pohľad na mesačnú krajinu. Suché piliere stoja zaryté v blate, zatiaľ čo vodné vtáctvo okupuje niekoľko plytkých jazierok. Zvyšok krajiny pripomína púšť. Hneď pod mostom je možné preskúmať vyschnuté dno nádrže.
Rozľahlá plocha láka prejsť sa suchou nohou z obce Šoporňa do protiľahlých Váhoviec. Treba byť však opatrný. Pod tenkou vrstvou prachu a rias môže človeka prekvapiť niekoľko metrov bahna. Zaboriť sa vyše kolien nie je žiadny problém a bez gumákov riskujete stratu obuvi.
Svoje o tom vedia rybári, ktorých úlohou je dozerať na zákaz lovu a pomáhať uviaznutým živočíchom počas vypúšťania nádrže. „Pohyb v blízkosti starého koryta môže byť životu nebezpečný. Sú tam veľké jamy, kam sa dá ľahko zapadnúť,“ hovorí rybársky hospodár z Galanty Gabriel Klimek.
Ryby to zvládnu, korýtka nie
Fakty
Vodné dielo Kráľová
Zriedkavejší typ nížinnej priehrady s umelou nádržou.
Dokončená v roku 1985.
Územie nádrže s ochrannými hrádzami zaberá plochu 11 km2.
Nádrž má maximálny prevádzkový objem 65 miliónov kubických metrov vody.
Vypúšťanie trvalo päť dní, odtieklo pri ňom 38 miliónov kubických metrov vody.
Každá z dvojice turbín má priemer 6,75 metra, obe majú výkon po 22,5 megawattov.
Priemerná ročná výroba energie: 103 gigawatthodín.
Veľa poznatkov zo stavby priehrady sa neskôr použilo pri stavbe Gabčíkova.
Foto: AUTOR
V blate síce leží len niekoľko menších rýb, zato na každom kroku sa nachádzajú stovky uhynutých korýtok. Tie nezaujímajú ani rybárov, ani štátnych ochranárov.
„Korýtko rybničné nemá spoločenskú hodnotu, takže nie je špeciálne chránené,“ vysvetľuje Miroslav Mastný z Úradu životného prostredia v Galante.
„Navyše je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa v nádrži vyskytuje aj chránené korýtko riečne,“ dodáva Mastný. Pre ich záchranu sa nedá nič robiť, priehrada sa vypustiť musí.
Podľa Mastného však korýtka, ktoré sú zalezené hlbšie v bahne, prežijú.
Hoci krajinu zmenil odliv vody na nepoznanie, jej vypúšťanie podľa ochranárov príliš nezasahuje do životného prostredia. Keďže voda nezmizla natrvalo, prežije vegetácia i vodné vtáctvo.
Vodné živočíchy sa postupným klesaním hladiny sťahujú hlbšie. Ryby cítia zmenu tlaku vody, takže na pokles hladiny o niekoľko centimetrov za hodinu dokážu včas zareagovať. „Október je na vypúšťanie vody najvhodnejší. Končí sa vegetačné obdobie, ryby sa nevytierajú. V chladnejšej vode ostáva viac kyslíka,“ vysvetľuje načasovanie udalosti rybárska stráž.
Pre rybárov je vypúšťanie priehrady zaujímavé aj z inej stránky: „Vedeli sme, že tu máme invázne druhy, ale nečakali sme, že v takom množstve. Ryby, ktoré žijú vo vegetácii, tam ostávajú do poslednej chvíle,“ dodáva dvojica, ktorá nechce byť menovaná.
Bližšie pri brehu je jasne vidieť vyjazdené pásy od motoriek. Paradoxne, plocha bez vody priťahuje oveľa viac zvedavcov ako plná nádrž. Ani tí tu však nezostávajú dlhšie – väčšinou len urobia zopár fotiek z mobilného telefónu.
So stavbou priehrady komunisti naplánovali aj rozsiahly rekreačný areál. Dnes po ňom nenájdeme ani stopy. Ojedinelé ostalo stredisko Kaskády, ktoré je však známe skôr kauzou právnickej fakulty ako prívalom turistov.
Prejdite sa po dne nádrže Kráľová vo fotografiách.
Pozrite si fotogalériu >>
Spodná voda a kačice
Na staré koryto Váhu si prišli zaspomínať aj obyvatelia Váhoviec. Zhodne tvrdia, že priehrada priniesla samé problémy. Stavba nádrže v roku 1985 fakticky izolovala Váh od okolia a vnútorné vody sa zdvihli na vonkajšej strane hrádzí. Stav je trvalý, hoci sa urobili technické opatrenia, aby voda odtekala do odvodňovacích kanálov.
To, že priehrada dedinu zároveň chráni pred povodňami, ľudia väčšinou odbijú mávnutím ruky. Zatiaľ čo povodne vraj prichádzali sezónne, podzemná voda je tu stále. Vo Váhovciach naďalej platí zákaz stavby pivníc, keďže málokto si môže dovoliť nákladnú izoláciu proti vlhkosti aj tlaku podzemnej vody. „Základy väčšiny domov v obci stoja sústavne v spodných vodách,“ hovorí starosta obce Ferdinand Szalay. Tvrdí, že povodne zvládali dobre aj bez priehrady: „Priestor, ktorý povodne kedysi zalievali, je teraz vďaka priehrade neustále pod vodou. Stará hrádza bola dosť ďaleko od koryta – voda sa mala kam vyliať, zatopila lúky a lužné lesy,“ dodáva.
Keďže ľudská pamäť kombinovaná s nostalgiou môže byť zradná, presnejšie fakty si overujeme u experta na životné prostredie z blízkej Serede. „Povodne dokázali narobiť obrovské škody, ale systém priehrady s vodnou nádržou zďaleka nie je optimálny,“ pripúšťa Pavol Ištok, bývalý prednosta Úradu životného prostredia v Galante. Dnes sa venuje environmentálnemu poradenstvu. Podľa neho sú hrádze vodného diela dokonca predimenzované, keďže za socializmu nebýval problém s nedostatkom materiálu. Tu sa však jeho pochvalné slová aj končia.
„Z hľadiska úžitkov, keď si odmyslíme elektrinu, nepovažujem stavbu priehrady za prínos. Existujú aj iné technické riešenia, ktoré umožňujú povodne eliminovať na prijateľnú mieru. V dobách socializmu však neexistovala spoločenská diskusia, bol tu jednoducho vyšší štátny záujem,“ hovorí. Rozhodnutie umiestniť nádrž priamo do lužných lesov považuje za nešťastné: „Mali sme tu stopercentne zachovaný originálny prales, ktorý mal nenahraditeľnú hodnotu. To nenahradia žiadne megawatty ani čokoľvek iné.“
Hoci uprostred nádrže existuje chránený ostrov s vodným vtáctvom, podľa Ištoka v oblasti žije už len zlomok z pôvodne bohatej fauny. „Hniezdili tu čierne bociany, volavky všetkých druhov, žeriavy či kormorány. Dnes ostrov kolonizovali väčšinou kačice. Takisto odišlo množstvo pôvodných druhov cicavcov, ktoré sú tu dnes iba sporadické. Z vody vymizli druhy rýb, ktoré postavením hate stratili migračnú cestu proti toku,“ vyratúva zoznam škôd Ištok.
Takmer ako na mori
Cestou zo Serede do Váhoviec zaujme ďalší úkaz: dno nádrže je mimoriadne čisté. Nikde netrčia obvyklé pneumatiky, konzervy ani vraky áut. Malý chlapec na bicykli ukazuje smerom k elektrárni, kde vraj prúd vody ženie väčšinu odpadu. Ani tam však nevidno nič okrem obvyklých naplavenín.
Priebeh čistiacich prác pri turbínach kontroluje riaditeľ Správy povodia dolného Váhu Slovenského vodohospodárskeho podniku Miroslav Spál, ktorý zodpovedá aj za vypúšťanie vody. „Je to zložitá stavba, ktorú treba pravidelne kontrolovať každých 10 až 15 rokov,“ hovorí Spál. Na otázku, kam sa podel všetok odpad, reaguje s úsmevom: „Asi to vyplýva aj z konštrukcie nádrže, je pomerne plytká, ťažko tu niečo schovať. Ani raz sme tu nemali vraky či iné následky kriminálnej činnosti.“
So stavom priehrady je spokojný. Tvrdí, že 26 rokov od uvedenia do prevádzky našli dielo vo veľmi dobrom stave. Kráľová je nížinná priehrada, ktorých máme na Slovensku menej. Oproti údolným priehradám si vyžaduje väčšiu pozornosť, pretože okrem priečneho múru s turbínami treba kontrolovať aj 30 kilometrov hrádzí. „Voda miestami dosahuje výšku až osem metrov nad úrovňou terénu. Rovinu bičujú intenzívne vetry, ktoré vyvolávajú väčšie vlny. Hrádze sú namáhané takmer ako na mori,“ vysvetľuje Spál, prečo sa nížinné priehrady kontrolujú častejšie. „Napríklad údolnú Oravskú priehradu stačí vypustiť len raz za 50 rokov,“ dodáva pre porovnanie.
Na múre sa pohybuje iba niekoľko robotníkov. Žeriavom vyťahujú naplavené drevo, ktoré zachytili mreže pred turbínami. Hoci sa vypúšťanie pripravovalo jeden rok, operácia si nevyžaduje vyšší počet ľudí ani viac peňazí. „Na priehrade pracuje počas celého roka 12 až 13 vodohospodárov, zatiaľ čo energetici pomaly nabiehajú na automatickú prevádzku bez obsluhy,“ vysvetľuje Spál. Väčšinu času príprav vraj využili na naplánovanie harmonogramu opráv či suplovanie výpadku energie.
Náklady na vypúšťanie priehrady špeciálne nevyčísľujú. Teda kým si dielo nevyžaduje rozsiahlejšie opravy. Tie však podľa Spála nebudú potrebné. „Robíme len bežné prevádzkové úkony, ako je kosenie hrádzí. Dnes nám skôr ide o zmapovanie stavu pre ďalšie obdobie.“
Po čom ľudia túžia
Pokiaľ ide o umiestnenie priehrady do lužných lesov, Spál je v hodnoteniach opatrný. „Nie je celkom korektné spájať vodné stavby s politickým režimom. Z hľadiska technického sú možno aj lepšie ako tie na Západe. Plány vážskych priehrad vznikali už v 19. storočí a systém kaskád sa začal budovať ešte v roku 1932 za prvej republiky,“ vysvetľuje. Pripúšťa však, že dnes by sa priehrada zrejme stavala s väčším ohľadom na životné prostredie.
Problémy obyvateľov Váhoviec s vzdutou spodnou vodou chápe, no tvrdí, že ich nazeranie na dielo je príliš jednostranné. „Okrem regulovania povodní priehrada plní niekoľko ďalších funkcií. Zastavila napríklad zahlbovanie Váhu do starého koryta. Nebyť toho, množstvo domov by dnes malo problémy so statikou pre pôdne erózie,“ dodáva Spál. Podľa neho za komplikácie s vytápaním ľudí môže aj chaotická výstavba, pri ktorej stavitelia nerešpektujú zmenené podmienky v pôde na území pri hrádzach.
Čo sa týka rekreačného využívania priehrady, Spál priznáva, že niekde nastal problém. Hoci sa kvalita vody vo Váhu za posledné roky výrazne zlepšila, na brehoch vysedávajú takmer výlučne rybári. „Krajina nie je až taká atraktívna, nemáme tu prírodu, ľudia asi chodia radšej k moru,“ pokrčí ramenami. S chýbajúcou prírodou má Spál pravdu. Z pohľadu od priehrady či z Váhoviec vyzerá krajina bezútešne. Popri slepých ramenách rieky od šopornianskej strany sa však stále dá uskutočniť krátky výlet do minulosti. V takmer stojatej vode tu prežívajú zvyšky lužných lesov. Tiché zákutia s bujným porastom priam lákajú sadnúť si na člnok a len tak odpočívať.
Na staré časy v dobrom spomína aj obyvateľ Šoporne Alexander Šmátrala, ktorý dodnes často splavuje Váh. „Pre nás vodákov to tu bývalo vynikajúce. Chodili sme sa člnkovať po meandroch a mŕtvych ramenách rieky. K Váhu vtedy rozhodne chodilo viacej ľudí,“ opisuje stav pred stavbou priehrady. Na rekreačný potenciál vodného diela má jasný názor. „Kedysi turisti ostávali dlhšie, teraz tu máme len vodnú plochu a nič viac. Zachovalo sa málo lesných chodníkov. Podobná príroda, akú sme tu mali, zostala ešte na Malom Dunaji, kam sa dnes turisti len tak hrnú. My sme to tu mohli mať už dávno,“ vysvetľuje.
Príroda vie, ako na to
Je zaujímavé sledovať výrazy, ktorými ľudia medzi Sereďou a Šaľou opisujú prírodu v časoch, keď sa Váh slobodne kľukatil neupravenou krajinou. Až zarážajúco často počuť povzdych: „To bola rozprávka!“ Nostalgia je však málo platná. S priehradou Kráľová treba do budúcnosti počítať. Projektovali ju na sto rokov, jej životnosť sa však môže niekoľkonásobne predlžovať. Zatiaľ čo environmentalisti v nej vidia cudzí prvok, vodohospodári ju chápu ako dôležitú súčasť civilizačného pokroku ľudstva. Kľúčový bude dialóg a schopnosť nachádzať kompromisy.
A hoci suché dno nádrže pôsobí trochu deprimujúco, okolie priehrady sa dá stále kultivovať. Príroda dokonca naznačuje, že sa oplatí veriť na drobné zázraky. V Seredi stoja opustené kasárne, kde donedávna sídlila ženijná posádka. V mokrinách za Šoporňou vojaci bežne trénovali prekonávanie vodných tokov s ťažkou technikou. Po stovkách nôh, kolies a pásoch za dva roky nezostala ani stopa. Z vojenského mosta dožíva len niekoľko drevených kolov, na ktorých rastie vysoká tráva.
„Dva roky potom, ako to armáda opustila, sa sem začal vracať lužný les. To je sila, ako sa príroda dokáže obnoviť, len ju treba nechať na pokoji!“ usmieva sa ochranár Ištok. Keď sme už raz prírode ubrali prostredie pre život, dajú sa vytvoriť aj podmienky pre jej návrat.
Autor: foto: autor

Beata
Balogová
