Za zlý imidž justície môžu podľa sudcov politici a novinári. V zlých podmienkach sa vraj rýchlejšie rozhodovať nedá.
BRATISLAVA. Je osem hodín ráno a prichádzam do bratislavského Justičného paláca. Ako vždy musím počkať, kým prejdem kontrolou.
Tento deň však bude iný. Neostanem na prízemí a nepôjdem na pojednávanie. Stretávam sa s predsedníčkou krajského súdu Darinou Kuchtovou, ktorá je ochotná ukázať jeho každodenné fungovanie.
Sudcovia si škodia, keď mlčia, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Musí sa šetriť
Kuchtová sa stala predsedníčkou koncom augusta, raz mu už šéfovala pred nástupom Štefana Harabina na post ministra spravodlivosti v roku 2006.
Hovorí, že by rada pohla s pomermi na súde. Je preto smutná z toho, čo sa práve deje na politickej scéne.
„Bez ohľadu na to, ako dlho budem vo funkcii, budem sa snažiť urobiť všetko preto, aby tento súd fungoval čo najlepšie.“ Ide jej vraj aj o to, aby zlepšila obraz súdnictva.
Na post predsedníčky sa vrátila plná nápadov, aj praktických - zabezpečiť viac toaliet pre verejnosť, dokúpiť kávomaty na chodby, vylepšiť jedáleň pre zamestnancov. Vie, že verejnosť viac trápi dĺžka súdnych konaní, ale zatiaľ chcela urobiť aspoň toto minimum.
Pomaly zisťuje, že rýchlo sa nedostane ani k toaletám či automatom. Už deň po nástupe do funkcie musela rozhodnúť, kto na súde nebude pracovať. Príkaz z ministerstva spravodlivosti, ktoré šetrí, kde sa dá.
V archíve sa už len ťažko nájde prázdny regál.
Zložitý, plný palác
Justičný palác je kolos, v ktorom by ste sa bez sprievodu ľahko stratili. Okrem bratislavského Krajského súdu v ňom sídli aj Okresný súd Bratislava I. Budova je z roku 1937, no niektoré zákutia pôsobia, akoby boli aj staršie.
Z prvého poschodia sa dostávame na druhé, kde sú roztrúsení sudcovia okresného súdu. Vlastnú budovu nemajú. Predsedníčka okresného súdu Anna Kašajová hovorí, ako veľmi by potrebovali viac priestorov.
Pri pohľade na kancelárie sudcov, asistentiek senátov či vyšších súdnych úradníkov sa jej slová dajú pochopiť.
Na pár štvorcových metroch sa často tlačia štyria úradníci. Spisy majú všade. V skriniach, na stoloch, stoličkách aj na zemi. Denne nachodia s desiatkami spisov v rukách kilometre po chodbách a schodoch.
Asistentky majú nástupný plat ani nie 400 eur v hrubom. Na otázky, ako sa im pracuje, len myknú plecom. Už si zvykli. I keď práve medzi úradníkmi súdu je časté, že sa nestihnú v kancelárii ani zohriať a už ju opúšťajú. Súkromný sektor ich zláka na vyšší plat.
Pre vedenie súdu a pre sudcov to znamená, že musia opäť zaúčať nových ľudí. Kým sa zabehajú, trvá to aj pár mesiacov.
Nevľúdne tmavé chodby.
Chýba miesto, chlad aj teplo
Malé priestory nie sú problémom len okresného súdu. To isté je na kraji. Výnimkou nie sú ani podateľne či infocentrá, čiže miestnosti, kde sú spisy na nahliadnutie.
Pri dvoch úradníčkach sa môžu každú hodinu striedať štyria ľudia. Sedia vedľa seba tak, že sa lakťami dotýkajú. Okolo nich sa nedá vôbec chodiť.
Úradníčky hovoria, že počas horúčav pracovali v jednej z kancelárií v 32 stupňoch. Pomohla by klíma, čo vie aj predsedníčka Kuchtová. Budova je však v pamiatkovej zóne, preto je s jej montovaním problém.
Na jar a na jeseň je zase problémom kúrenie. Súd má spoločnú kotolňu s väznicou, ktorá je v zadnej časti Justičného paláca.
Kým sa rozkúri, vzniká problém. V kanceláriách býva zima. Ak by si zapli ohrievače, začali by vypadávať servery. Staré rozvody to neutiahnu.
Čakanie na počítač
„Keď prídem a zapnem si počítač, tak radšej na pätnásť minút odídem z kancelárie, aby ma neporazilo,“ hovorí krajský sudca obchodného kolégia Boris Tóth.
Naštartovanie počítača vzhľadom na jeho technické parametre je veľmi zdĺhavé. „Kolegyni práve zhorela tlačiareň,“ konštatujú o poschodie vyššie.
V ďalších dverách zasa hovoria, že ak má úradníčka zaregistrovať vec, ktorá príde cez elektronickú podateľňu, tak jej to niekedy zaberie aj hodinu. Počítač rýchlejšie nestíha otvoriť jednotlivé listy podania.
Pre vedenie súdu tieto informácie nie sú žiadnou novinkou. Až 65 percent počítačov má deväť rokov a sú za hranicou fyzickej a morálnej opotrebovanosti. Ďalších 16 percent je o čosi novších, ale tiež sú za limitom.
Bezproblémové vybavenie na sľubovaný prepisovač hovoreného slova má asi len päť percent počítačov. Ministerstvo o tom vie a sľubuje, že súd dostane novú techniku. Čo sa zo sľubu splní? Sudcovia sú skeptickí.
Priestory archívu ponúka pohľad na úhľadne usporiadané regály plné spisov. Najstaršie sú pozemkové knihy z roku 1915. Listovať v spisoch je pre návštevu zakázané, ale len vidieť také množstvo je zážitok.
A čoskoro príde ďalší, nie až taký príjemný. S predsedníčkou Kuchtovou sme vyrazili na obed do jedálne. Nie je naplno obsadená, hoci je čas obeda. Niečo naznačí už „vôňa“. Zo širokej ponuky jedál si vyberám špenát so zemiakmi a volským okom. Vyzerá horšie ako chutí.
V niektorých kanceláriách musia mať pravidelne otvorené dvere, aby mohli zamestnanci súdu "dýchať".
Zlý obraz robia iní
Práve v deň návštevy najväčšieho krajského súdu na Slovensku vydali agentúry ďalší prieskum verejnej mienky o dôveryhodnosti inštitúcií. Súdy ostávajú na chvoste rebríčka. Dôveruje im 26 percent opýtaných, nedôveruje 70 percent.
Prečo to tak je? „Asi pre to, že konania trvajú tak dlho,“ tipujú sudcovia aj úradníci. Kto za to môže? Je veľa prípadov a málo sudcov. Ani s týmto tvrdením však všetci nesúhlasia. Vinu si nepriznáva nikto.
„Nech sa prídu pozrieť, ako robíme. Rýchlejšie sa nedá,“ odpovedajú zhodne sudcovia aj úradníci.
Na vinníkovi zlého obrazu o súdoch sa v Justičnom paláci zhodnú rýchlo. Môžu za to novinári aj politici. Súdne rozhodnutia podľa nich podrobujú kritike bez toho, aby poznali okolnosti. Argument, že sudcovia sa môžu brániť, podľa nich neobstojí.
„Nikdy nepoviem na prvom stretnutí, že som sudca. Poviem, že som právnik,“ hovorí sudca Boris Tóth, ktorý si uvedomuje, že sudcovia sú vnímaní negatívne. Myslí si, že tento obraz nezodpovedá skutočnosti. „Ale aj sudcovia môžu pokĺznuť. Sú to len ľudia.“
Na rozdiel od ostatných spomenie aj medializované diskriminačné žaloby. Sudcovia v nich žiadajú odškodnenie za údajnú diskrimináciu, pretože mali o tisíce eur menšie platy ako špeciálni sudcovia.
Myslí si, že tí trestní sudcovia, ktorí museli aj po vzniku Špeciálneho súdu súdiť agendu spadajúcu do jeho pôsobnosti, napríklad mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka, sa mohli cítiť ukrivdení.
Žalobu si však podalo omnoho viac sudcov, ako sú len trestní. „Nuž áno...“
