Najhlavnejší židovský sviatok, ktorý svätia aj mnohí veľmi vlažní veriaci, je o odpustení hriechov. Židia sú presvedčení, že Boh je milosrdný. Odpúšťa však len hriechy spáchané proti nemu. Ak žid zhreší proti inému človeku, Boh mu neodpúšťa, odpustiť musí poškodený. Aj preto je vražda neodpustiteľný hriech. Jej obeť totiž už odpustiť nemôže.
Tri základné skupiny
Židia neveria, že človek sa rodí s dedičným hriechom a ani tomu, že niektorí ľudia k zlu inklinujú viac ako iní. Človek je len človek a nie je dokonalý. Narodí sa so slobodnou vôľou a je na ňom, či sa dá zviesť na zlé chodníčky, alebo sa bude snažiť konať dobro.
Od židovského veriaceho sa očakáva, že si vyberie druhú možnosť. Ak pochybí, môže prísť k náprave. Sú však hriechy, ktoré sa naprávajú len veľmi ťažko. Judaizmus za hriech považuje porušenie Božích zákonov.
Židia rozlišujú tri základné skupiny hriechov a tri stupne ich závažnosti. Žid môže zhrešiť proti Bohu (napríklad tak, že dá sľub, o ktorom vie, že ho nemôže alebo nechce splniť), proti človeku (klamstvo, úmyselné ublíženie), alebo proti sebe (závislosti od návykových látok, ale podľa niektorých rabínov aj depresia či smútok, ktoré bránia človeku naplno sa venovať konaniu dobra).
Stupne závažnosti
Za najvážnejší hriech sa považuje vedomý a plánovaný útok proti Božiemu učeniu. Učiteľka židovskej etiky z dievčenskej náboženskej školy v Jeruzaleme Chaya Levinsonová za taký považuje modlárstvo, rúhanie, vyslovovanie Božieho mena, ale aj vraždu alebo smilstvo.
Menej vážnymi hriechmi sú hriechy, ktoré boli spáchané vedome a ktorých sa človek dopustil, lebo nemohol ovládať svoje emócie alebo žiadze. Najmenej závažné sú hriechy nevedomé, skutky, čo človek nespáchal úmyselne alebo také, čo vznikli ako dôsledok nesprávneho odhadu situácie.
Hriechy tiež môžu byť aktívne - ak niečo vykonáme, a pasívne – ak, naopak, nepomôžeme človeku v núdzi alebo nezasiahneme proti neprávosti.
Detský príklad
Judaizmus sa však viac ako kategorizáciou hriechov zaoberá tým, ako ich oľutovať a viac nepáchať. Chaya Levinsonová, ktorá učí dievčatá z nábožných rodín vo veku šesť až osem rokov, používa tento príklad: „Predstavte si, že sa hráte na dvore a vaša lopta padne do susedovho dvora a rozbije kvetináč. Najprv si treba uvedomiť, že sme urobili zle a treba to oľutovať. Potom zájdeme za susedom a poprosíme ho o odpustenie. Keďže sme mu spôsobili škodu, musíme mu kúpiť nový kvetináč alebo mu to nahradiť inak. Ďalším krokom je to, že sa nabudúce budeme veľmi snažiť, aby sme nespôsobili škodu.“
Tento detský príklad pomerne presne vystihuje ľútosť a dosiahnutie nápravy, ako ich vníma judaizmus. Dôležité, ak nie úplne najdôležitejšie je, aby človek všetky kroky smerujúce k odpusteniu hriechu robil skutočne úprimne.
Rituály a obete
Judaizmus je tiež náboženstvo praktické, a tak v minulosti vznikli rituály, ktoré mali pomôcť sňať z človeka hriechy. Patrili k nim zápalné a zvieracie obete. Tie sa však vzťahovali len na niektoré hriechy a zďaleka sa nimi nedali zahladiť vážne previnenia. V istej forme a na zdesenie ochrancov zvierat sa v ultraortodoxných komunitách používajú dodnes.
V predvečer sviatku Jom kippur (Deň zmierenia) ultraortodoxní veriaci „prenášajú“ svoje hriechy na kura, ktoré potom zabijú a darujú ho chudobným, aby sa najedli pred veľkým jomkippurským pôstom. Tento zvyk, ktorý je skôr folklórom ako skutočným náboženským zákonom, má však jeden háčik. Existujú názory, že rituálnym zabíjaním sa veriaci môže dopúšťať hriechu krutosti na zvieratách.
Niektorí veriaci používajú na zmytie hriechov menej násilné praktiky. Hádžu do tečúcej vody zvyšky chleba alebo iného jedla. Tak ako ich voda berie so sebou, tak sa z nich zmývajú hriechy. Tento rituál sa robí na Nový rok. Obdobie od Nového roka do sviatku zmierenia trvá desať dní a je prioritne o ľútosti, odpúšťaní, uznávaní hriechov a neprávostí, o hľadaní lepšieho ja. Židia veria, že každý rok ich Boh zapíše do knihy života alebo knihy smrti. Týchto desať dní je šancou, ako cez ľútosť a hľadanie odpustenia zvrátiť Božie rozhodnutie.
Za osobitne dôležité sa považuje dať si do poriadku vzťahy s ľuďmi. Levinsonová hovorí, že židovská tradícia silne zavrhuje ohováranie, urážky, posmešky, konanie za chrbtom iného. Niektorí učenci hriechy tohto typu považujú za mimoriadne závažné a hoci judaizmus príliš neoperuje s výrokom „za toto pôjdeš do pekla“, takéto činy sú už v predpeklí.
Šanca nájsť dobro
Židia nepoznajú spoveď v katolíckom ponímaní, lebo neveria, že s Bohom sa dá komunikovať cez prostredníka. Poznajú však inštitút priznania hriechov, v ktorom všetci hromadne priznajú, že zhrešili. Modlitba sa prednáša v pluráli, lebo zodpovednosť padá na celú komunitu. Židia ju odriekajú na Deň zmierenia, v svadobný deň a ak sa dá, odporúča sa aj umierajúcim.
Na rozdiel od spovede, kde sa priznávajú konkrétne hriechy spáchané konkrétnou osobou, židia sa k hriechom priznávajú všeobecne. Existuje aj kratšia, aj dlhšia listina hriechov.
Židovský postoj k hriechu a spôsob, akým sa s nimi veriaci aj celá komunita vysporadúvajú, má podľa sociológov vplyv aj na fungovanie spoločnosti. Židia a ich učenci hovoria, že veci, ktoré nás vedú k hriechu, môžu sa použiť aj pre dobro.
Bez sexuálnej túžby by nebolo detí, bez veľkých ambícií by nebolo verejnej služby či filantropie, bez túžby po obdive by nebolo umenia, bez primeraného sebectva by nebolo vlastníctva.
Hriech sa v judaizme nepovažuje za definitívny pád, ale za šancu nájsť v sebe dobro a neopakovať chyby. Jeden z koreňov hebrejského slova hriech je minúť terč. Judaizmus učí, že to neznamená, že treba prestať strieľať. Práve naopak.
