Slovenské zdravotníctvo na mňa pôsobí, akoby som prišiel do afrického Konga. Slovenskí úradníci pýtajú úplatky, v cestovnom ruchu mi občas pripadáte až negramotní, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk indický podnikateľ na Slovensku.
India je pre nás krajina šialených kontrastov. Neboli ste ako mladý človek po príchode do Prahy zaskočený kultúrnymi rozdielmi?
Bola to síce veľká zmena, ale Československo bolo v Indii známe, čiže som nešiel do krajiny, o ktorej nič neviem. Na výber som mal päť štátov, do ktorých som mohol ísť študovať, medzi inými aj Nemecko. Vybral som si Prahu, pričom určite zohralo veľkú rolu to, že Československo bolo u nás populárne.
Dôvod?
Inžinieri a iní odborníci z vašej krajiny chodili za socializmu pracovať do našich závodov, stavali tam, dodávali techniku, stroje. Značku Jawa poznal snáď každý, rovnako ako traktor Zetor poznali všetci, čo robili v poľnohospodárstve. Ani neviem, že by sme tam vtedy mali iné traktory. V podstate sa dá povedať, že Československo tam bolo rovnako známe ako Anglicko, ktoré malo Indiu kedysi ako kolóniu. Mimochodom, v Indii sa bežne predávajú pivá ako Plzeň a Krušovice.
V Indii poznajú Dubčeka, Husáka aj Jána HusaPrišli ste k nám v čase revolúcie, keď padal socializmus. Veľká zmena?
Ani nie, lebo v Indii panovala a v podstate dodnes panuje pomerne veľká nevraživosť voči Amerike aj západnej Európe. Socialistické krajiny sa vnímali pozitívne. Malo to logiku, keďže socialistická cesta bola v Indii dosť propagovaná. Ľudom sa vtĺkalo do hláv, že komunisti majú solídny sociálny program, čo pre chudobu v Indii nemohlo nebyť príťažlivé.
Koniec koncov, Indira Gándhiová tiež navštívila Československo.
Nielen ona, boli tu viacerí naši vrcholoví politici. Vy ste tu nemali radi Rusov, my zase Američanov. Možno sa budete čudovať, ale Alexander Dubček bol v Indii mimoriadne populárny, nezaostával ani Gustáv Husák. Alebo taký Ján Hus.
Prosím?
Samozrejme, o Husovi a o tom, že ho upálili, sme sa učili už na základnej škole, spomínal sa aj v nejakých rozprávkach. Kredit Čechoslovákov v Indii je vysoký dodnes.
Pochádzate z poľnohospodárskej rodiny. Čím boli vaši rodičia?
Otec bol pedagóg, učil na vysokej škole, z troch bratov vlastne vyštudoval len on, dokonca nejakých pätnásť rokov bol rektorom. Mama bola doma, starala sa o rodinu, tak to bolo dané tradíciou.
Ak máte predplatené Piano, čítajte už dnes rozhovor so šéfom advokátskej komory Tomášom Borcom. Ceny advokátov sú vraj primerané a právo je stále boj o spravodlivosť. Tvrdí tiež, že advokáti jednoznačne musia mať povinné členstvo v komore. Prečo?
Čítajte celý rozhovor Karola Sudora (do 22.11. piano) >>
Funguje pozitívna diskriminácia - najnižšia kasta ma kvóty
V Indii funguje kastovný systém. Kde ste boli v rámci neho vy?
Máme štyri hlavné kasty, my sme boli v tej najvyššej – brahmana. V zásade sme však boli poľnohospodári, naši predkovia pracovali najmä s pôdou.
Feminizmus k vám ešte neprenikol? Stále je dané, že muži zabezpečujú peniaze, kým ženy sa musia starať o domácnosť?
Už sa to pomaly mení, najmä u mladej generácie. Dnes bežne pracujú aj ženy, dokonca nielen doma, ale aj v Európe. Za vzdelaním sa veľa cestuje, mladí začínajú rozumieť, že je to jediná cesta k lepšiemu životu.
Po dlhom období patriarchátu sa však staršia generácia takej zmene bráni, nie?
Ako kde. Na dedinách je to horšie, ľudia sa držia starých tradícií, v mestách sú ľudia modernejší. Ešte v takom v 14. storočí India nebola taká konzervatívna, ale zmenilo sa to pod vplyvom islamu. Ten kultúrny tlak sa dal ustáť len ťažko. Veľa sa však zmenilo počas koloniálnej nadvlády Angličanov a svoje robí aj súčasná sloboda, ktorá trvá už viac ako 60 rokov.
Ako dnes vnímajú Indovia Angličanov?
Angličania u nás urobili pomerne veľa, najmä vybudovali infraštruktúru a školy. Nerád to hovorím, ale bez ich pomoci by snáď nefungovala dodnes, keďže bežný Ind jednoducho geneticky nemal na mentálnu kapacitu ľudí, ktorí prišli zo Západu. Veľa nás v tomto naučili.
Ak sa niekto narodí do chudoby spodnej kasty, má nejakú šancu vypracovať sa do najvyššej?
Dnes už áno, kedysi to bolo prakticky nemožné. Najnižšia kasta zodpovedala tomu, čo vy na Slovensku poznáte z rómskych osád. Robili tie najhoršie práce, čistili záchody, proste to, čo nik iný nechcel. Rovnako ako Rómov na Slovensku ich vytlačili na perifériu, bývali mimo dedín a miest. Dnes tam v demokracii funguje pozitívna diskriminácia. Napríklad v parlamente aj v rámci politických strán je vyhradených 28 percent miest pre najnižšiu kastu. Žiadna strana ju teda nesmie ignorovať. Ja osobne pochádzam z najväčšieho štátu v Indii, žije v ňom 260 miliónov ľudí, teda viac ako štvrtina všetkých obyvateľov Indie. Šéf jeho vlády je z najnižšej kasty, predsedníčka celonárodného parlamentu v Dillí tiež.
Slovenské zdravotníctvo? Ako keby som prišiel do afrického KongaAko sa hrajú malé indické deti?
Tak ako deti na Západe. Jednou z pozitívnych vecí na Angličanoch bolo, že prakticky v každej dedinke alebo v maličkom meste vybudovali parky. Všetko totiž stavali na európsky štandard. Vidieť indické deti hrať sa v pieskovisku alebo s modernými hračkami nie je nič výnimočné.
Tu si dovolím nesúhlasiť, keďže mnohé deti tam detstvo vôbec nepoznajú. Zato vedia, čo je detská práca, teda drina od útleho veku.
To je pravda, ja som ale hovoril o strednej triede. V Indii je však aj veľká chudoba, a tam je všetko inak, päťročné deti si bežne musia privyrábať predajom tovarov alebo služieb. Jedna, tá najmenšia, z vrstiev v Indii je neuveriteľne bohatá, medzi nimi sú aj takí, ktorí si môžu – obrazne povedané – kúpiť celú Európu. Tých je však možno 10 percent. Potom nasleduje stredná vrstva, ktorá má základné veci – bývanie, prácu, malé auto. Zvyšok však žije v neuveriteľnej chudobe. Títo ľudia pracujú v poľnohospodárstve, na svojich políčkach, majú nízky životný štandard, rodičia môžu deťom umožniť štúdium maximálne v štátnych, nie v súkromných školách. Vysoké školy im nehrozia, lebo sa za ne draho platí. Žiaľ, nezarobia toľko, aby si to mohli dovoliť. Výnimky umožňujú len povinné kvóty pre najnižšiu kastu. Tie totiž platia aj pre vysoké školy.
Aká vysoká je nezamestnanosť?
Asi 60 percent. Máme však dva druhy nezamestnaných – jedna skupina síce prácu má, ale tým, že ide o poľnohospodárstvo, čo je tvrdý chlebíček, sami seba označujú za nezamestnaných. Za zamestnaného sa totiž všeobecne považuje najmä ten, kto pracuje v štátnej správe. Vplyvom globalizácie inak nezamestnanosť najskôr klesala, ale kríza ju zase prehĺbila.
Koľko sa zarába v štátnych službách?
Tam je to solídne, ak má niekto dobré miesto, zarobí aj tisíc eur mesačne. Indická vláda však preferuje najmä učiteľov a lekárov, lebo tieto profesie považuje za najdôležitejšie. Taký profesor na vysokej škole má dvetisíc eur, čo je vzhľadom na tamojšie ceny neuveriteľný príjem. Strava je v porovnaní so Slovenskom za bagateľ.
Indický lekár zarobí viac ako slovenský?
Určite. Nechcem kritizovať, ale som slovenský občan, a keď prídem k slovenskému lekárovi alebo do nemocnice, akoby som prišiel do afrického Konga.
Ale no...
Kvalita, služby, ochota personálu, systém, či prístrojové vybavenie nemocníc je v porovnaní s indickými na horšej úrovni. Ale aby ste to nebrali tak, že len kritizujem, v Indii je zase oveľa vyššia korupcia. Otvorene však musím povedať, že situácia v zdravotníctve je dnes Slovensku horšia, než keď som sem pred rokmi prišiel.
Korupcia je aj u nás, a nielen v zdravotníctve, to je problém spoločnosti ako takej.
Na korupciu v Indii sa však Slovensko nechytá. Tam musíte dať úplatok aj za to, že vôbec získate pracovné miesto. Ak ste policajt v jednom meste a chcete ísť pracovať do iného, lebo ste sa presťahovali, musíte zaplatiť. Môj brat je inžinier v štátnom podniku. Keď chcel ísť pracovať do iného okresu, musel šéfovi zaplatiť obrovské peniaze. Tam je to systémovo zažraté.
Gándhí ako anglický agent?Ako dnes Indovia vnímajú Gándhího? Na jednej strane vzbudzuje vo svete sympatie pre svoj asketický život a mierumilovný odpor, na druhej strane som kdesi čítal, že na tento jeho imidž muselo makať množstvo ľudí.
Pravdou je, že aj v Indii sa na neho pozerajú rôzne. Vo svete je oveľa známejší a populárnejší než v Indii. Keď som prišiel do Československa, zistil som, že tu ho ľudia uznávajú viac ako my doma. V Indii si totiž veľa ľudí myslí, že bol nastrčený a dovezený priamo Angličanmi. Možno v tom zohráva rolu to, že Gándhí študoval v Anglicku.
Akože bol ich agent?
Presne tak. Že ten jeho odboj bol vlastne póza. A tento postoj u mnohých pretrváva dodnes.
Sú Slováci, ktorí tunajším Rómom vykrikujú, aby sa vrátili do Indie. Vy vyzeráte ako typický Ind, takže by ma neprekvapilo, ak by si vás mýlili s Rómom. Mali ste pre svoj pôvod problémy?
Kedysi áno, dnes nie, s rasizmom sa už nestretávam. Problémy boli na začiatku, keďže ľudia, ktorí tu žili v komunistami uzavretom štáte, prakticky nemali informácie. Bežne sa stávalo, že sa ma taxikár spýtal, odkiaľ som, a keď som povedal, že z Indie, reagoval, že žijeme v špine, pod stromami a medzi hadmi či chrobákmi. Vďaka tomu, že dnes sa cestuje po svete a existuje internet, ľudia názor zmenili. Predtým sme niektorým Čechoslovákom smrdeli rovnako, ako dnes Čech alebo Slovák smrdí niektorým Angličanom.
Slovenskí úradníci pýtajú úplatkyZrejme poznáte slovenskú imigračnú politiku. Ako pozerajú naše úrady na Inda, ktorý u nás podniká?
V tomto je to strašné, s úradníkmi máme večné problémy pre hlúposti, ktoré dokážu vymyslieť. Je im jedno, že som už od roku 2004 slovenským občanom, že sem prinášam peniaze z Indie vďaka turistom... A hoci to hovorím nerád, aj na slovenských úradoch funguje korupcia.
To ste nepovedali nič nové.
Lenže my im tie úplatky odmietame dávať.
Stretli ste sa vy osobne s tým, že náš úradník od vás priamo pýtal peniaze?
Áno, neraz. Keď niektorí úradníci uvidia cudzinca, okamžite majú pocit, že si ten úplatok môže dovoliť. Tu má ešte stále množstvo ľudí pocit, že indický obchodník rovná sa utečenec, ku ktorému si môžu dovoliť všetko.
Poviem príklad – na Slovensku chcel podnikať bohatý Ind, ktorý má miliardové obraty. Slovenské veľvyslanectvo v Indii si od neho začalo pýtať také blbosti, že ho prešla chuť. Štát, z ktorého ani necítite chuť poskytnúť vízum solídnemu obchodníkovi, pritom demotivuje každého normálneho podnikateľa. Poznám prípady, keď podnikatelia z Indie mali kanadské, anglické aj americké víza, len Slovensko chcelo byť najmúdrejšie a nedalo im nič. Ak niekto platí dane, v Indii je veľký pán. Tu na Slovensku sa na nich úradníci pozerajú zvrchu.
Mäso ako také zakázané nie jeU nás panuje predstava, že typický Ind je hinduista, vegetarián, u ženy čaká namaľovanú bodku na čele. Je nesprávna?
Je skreslená, hoci hinduistov je asi 75 percent. Mäso ako také zakázané však nie je, ale keďže sme tradične poľnohospodárska krajina, preferujeme plodiny – zeleninu a ovocie. Malé zvieratá ako jahňa, koza, ovca, ryby a podobne, však konzumujeme bežne. Nejedávame len bravčové a mäso z veľkých zvierat. Nejde teda o žiadny fanatizmus. Bodka na čelo sa dáva ako symbol, ktorý má zabezpečiť a signalizovať krásny, farebný a spokojný život. Napríklad vdova si tú bodku asi nenamaľuje. Niečo zistíte už z oblečenia – vdovy si obliekajú biele oblečenie, vydaté zase pestrofarebné.
Vlastníte indické reštaurácie. Ak však človek u nás príde do čínskej, indickej, japonskej, talianskej, gréckej či akejkoľvek reštaurácie, jedlá vyznievajú skôr ako paródia na originál, čo je dané tým, že kuchári často nepoužívajú originálne suroviny. Koniec koncov, asi len na Slovensku môžete naraziť na pizzu s bryndzou a klobásou.
Bol som prvý, kto mal na Slovensku indickú reštauráciu, dnes sú len v Bratislave tri. Prvé, čo som spravil, bolo to, že som sem priviedol vyučených a profesionálnych kuchárov priamo z Indie, ktorí už mali prax.
Tí vám príliš nepomôžu, ak nemáte suroviny z Indie.
Lenže my máme. Jednak sa dajú objednať z Indie, jednak ich v pohode zoženiete vo Viedni. Verte, že tak ryža, ako aj všetko korenie, naozaj pochádza z Indie. Bežnú ryžu z hypermarketu u nás nenájdete. Indický chlieb dokonca pečieme v poctivej tandoor peci, ktorá má po stenách nalepené koreniny. Ich pachy tak prenikajú do chleba. Koniec koncov, keď dohovoríme, v kuchyni vám ukážeme, ako to celé funguje.
Lenže okrem reštaurácie na Dunaji prevádzkujete aj indický podnik v Auparku. Známi, čo v ňom jedli, si ho príliš nechválili.
V Auparku však nemáme klasickú reštauráciu, ale fastfood. Kvalita nemôže byť rovnaká, lebo tam sa chcú všetci najesť rýchlo a lacno. To sú faktory, s ktorými musíte počítať. Fastfood sme otvárali pred desiatimi rokmi, odvtedy v ňom objektívne rástli náklady, ale s cenami príliš hýbať nemôžeme. Je logické, že normálna reštaurácia a fastfood ponúkajú rôznu úroveň služieb.
Miesto tabletiek si dávame kurkumu a zázvorKdesi som čítal, že vo svojich reštauráciách na Slovensku ste museli výrazne ubrať na kari korení, lebo naši ľudia by to príliš nejedli.
Museli sme, lebo Európania nie sú na také množstvo štipľavého korenia zvyknutí. V Indii máme stovky druhov jedál, ale kým u vás sa považujú za národné jedlo bryndzové halušky, u nás jedno jedlo nevyberiete. Výrazne zastúpené sú rôzne druhy šošovice, ryža a zelenina ako taká, k tomu domáci chlieb, ktorý u vás poznáte ako placku z múky, vody a soli, niekedy sa pridá aj vajce. Tieto veci sa jedia každý deň, je to jedlo chudobných aj bohatých. Mäso si dávajú možno raz za týždeň.
Rezeň v Indii nenájdem?
Len ťažko, ľudia ho nepoznajú, takže ho ani nejedia. Ak sa mu niečo podobá, tak jedlá zo zeleniny, ktoré obalíme a vypražíme v oleji.
Údajne mäsá dlho marinujete, lebo to má z neho vytiahnuť všetko zlé.
Presne tak, lebo keď si vezmete, čím sa dnes zvieratá kŕmia, tak viete, čo všetko sa v tom mäse nachádza. Korenie a citrónová šťava tú chémiu akoby likvidujú. Marinujeme aspoň 24 hodín, pričom základom je kurkuma. Spolu používame možno 50 až 60 druhov korenia.
Kurkumu predsa dávate všade.
Áno, lebo je to hlavná korenina. Tá je ako u vás soľ. Máme ju za tie tisícročia odskúšanú, dokonca ju využívame aj ako liek. Ak sme chorí, ak máme horúčku, miesto liekov, ktoré obsahujú paracetamol, si radšej dáme kurkumu. Určite je lepšia ako chémia. Ak si niekto zlomí ruku, prikladáme na ňu kurkumové obklady. Znižuje totiž bolesť, likviduje horúčku, prečisťuje krvné bunky, má antirakovinové účinky. Okrem nej je však hojne používaný aj koriander. Každá korenina má svoj význam. Na Slovensku ste zvyknutí ísť s každou drobnosťou k lekárovi a brať chemické lieky, ktoré škodia obličkám a pečeni, my sa liečime korením.
Chcete povedať, že ste u nás nikdy nebrali žiadne tabletky?
K lekárom chodíme na pravidelné kontroly, a áno, stalo sa, že som nejaké tabletky užil. Prioritne sa však liečime zázvorom a medom. Odšťavíte zázvor, dáte do neho med, vypijete to, a je vylúčené, aby ste v zime dostali chrípku. Tohto zvyku sme sa nezbavili ani na Slovensku.
Na štipľavé sú zvyknuté už malé detiČo olej? Olivový?
Aj, ale v Indii sa častejšie používa repkový.
Určite poviete, že štipľavé je zdravé.
Veď je. Ak jete priveľa sladkých jedál, ktoré obsahujú cukor, čili pôsobí presne opačne – pozitívne. Kto je veľa čili, prospieva svojmu mozgu, štítnej žľaze aj iným orgánom.
Naše feferónky vás teda nemôžu zaskočiť.
Tie sú proti našim jedlám nič. (smiech) Hovorí sa tiež, že maďarská kuchyňa je štipľavá, ale verte, že v porovnaní s Indiou je to len odvar.
Štipľavé dávate už malým deťom?
Samozrejme, sú na to zvyknuté. Bežne doma jedávame aj zelené čili nie ako ochutenie k jedlu, ale samostatne. Paradoxne, moje deti to už príliš neobľubujú, predsa len vyrastajú v Európe.
Spomínali ste, že k nám vozíte turistov z Indie. Nie je pre nich lákavý skôr Západ?
Slovensko je pre nich zaujímavé, lebo je pomerne lacné a ponúka napríklad skvelú prírodu a hory so snehom. Cestovné kancelárie Indom vo veľkom ponúkajú svadobné cesty do Európy, je škoda to nevyužiť. Mal som tu už plno Indov, a ak mám pravdu povedať, nevideli veľký rozdiel medzi Rakúskom a Slovenskom. Problémom je najmä infraštruktúra, a tak ešte stále bojujeme s tým, že priletia do Prahy a po Česku sa vyberú skôr do Rakúska alebo Švajčiarska. To by však museli zmeniť svoj prístup aj slovenskí úradníci, ministerstvá, a obyvateľstvo všeobecne. Niekedy mám pocit, že v oblasti cestovného ruchu sú Slováci až negramotní.
Rozhovor bol autorizovaný, Sanjay Kumar Rai v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
