Po redukcii železničných tratí začali pustnúť aj mnohé železničné stanice a zastávky. Niektoré historické stavby museli takmer spadnúť, aby vznikla šanca na ich záchranu. V blízkosti iných zas namiesto cestujúcich narazíte skôr na ovce a kozy.
Rušenie viacerých železničných tratí na Slovensku sprevádzali v predchádzajúcich rokoch protesty a petície obyvateľov. Zväčša nepomohli a železničné spojenia v mnohých regiónoch sa stali minulosťou. Medzi výnimky patria Štiavničania, ktorí dokázali vrchnosť presvedčiť, že bez legendárneho vláčika s názvom Štiavnická Anča by sa tento kút nezaobišiel.
Rovnako dokázali dať nový rozmer aj železničnej stanici v tomto starobylom meste. Nevzhľadná budova v štýle socialistického realizmu chytila druhý dych. Dnes tu sídli občianske združenie Štokovec s množstvom zaujímavých umeleckých projektov. Podobne ako na stanici v Žiline – Záriečí sa podarilo takmer odpísanej budove nájsť zmysluplné využitie.
Železničné spojenie Zvolen – Šahy malo v minulosti kľúčový význam ako spojnica južného a stredného Slovenska. Foto: Ján Krošlák - SME
Zvolen – Šahy
Iné slovenské stanice a železnice takéto šťastie nemali. Koľajnice zmĺkli rovnako ako staničné budovy vedľa nich. Na jednu z týchto tratí sme sa vybrali, aby sme sa na vlastné oči presvedčiť, aký osud stihol tieto stavby po zrušení trate. Kedysi frekventovaná železničná trať Zvolen – Šahy má oproti ostatným tú výhodu, že aspoň nákladné vlaky po nej ešte chodia.
Domáci však tvrdia, že je ich z roka na rok menej. Ide pritom o železnicu, ktorá mala v minulosti ako spojnica južného a stredného Slovenska kľúčový význam. Zo Šiah pokračovala trasa na Čatu, a tak ju prepájala so Štúrovom.
Železničné spojenie Zvolena a Šiah vybudovali naši predkovia v dvoch etapách. Úsek Šahy – Krupina postavili ešte koncom 19. storočia ako súkromnú železnicu Hontianskej župy, prepojenie Krupiny a Zvolena pribudlo až v roku 1925 už ako štátna železnica. V tom čase sa dbalo na vzhľad staničných budov popri trati, ktoré mali kopírovať charakter krajiny a pri výstavbe sa využívali takmer výhradne stavebné materiály z danej lokality.
V roku 2003 však padlo rozhodnutie železničnú premávku na trase Zvolen – Šahy zastaviť. Napriek opakovaným snahám tunajších obyvateľov o obnovu jej prevádzky sa už osobná doprava na koľajnice nevrátila. Staré dobré časy ešte občas pripomenie historický parný vláčik, pri ktorom si najmä starší obyvatelia nenápadne utierajú slzy.
Podzámčok
Naša púť po staniciach na tejto železničnej trase sa začína v malebnej obci Podzámčok. Staničná budova, ktorá je dnes súkromným domom, pôsobí útulne. Kúsok nad ňou sa vypína kužeľovitý vrch so zrúcaninou hradu. Sú to však už dlhé roky, čo sa v útrobách domu ukrývala čakáreň a ohrial sa tu posledný cestujúci.
Už šestnásť rokov má domček v nájme súkromný majiteľ. Od železníc sa snažil objekt odkúpiť, no bez úspechu. Mrzí ho to, lebo iba tak by sa mohol pustiť do komplexnej obnovy starnúcej budovy.
„Prebral som stanicu vo veľmi zlom stave, bola skoro na spadnutie. Urobil som mnoho stavebných úprav v interiéri a teraz by mala prísť na rad strecha. Investujte však množstvo peňazí do niečoho, čo vám nepatrí,“ sklamane ukazuje poškodené škridle, ktoré volajú po výmene.
V domčeku sa však žije príjemne, klepot kolies po koľajniciach rodinu nebudí. Tých pár nákladných vagónov s drevom za týždeň sa dá prežiť. Priemyselných podnikov v okolí nie je veľa a väčšina z nich dala pri preprave materiálov už dávno prednosť kamiónom. Pravidelne však chodia po železnici „traťováci“, ktorí kontrolujú stav koľajníc a výhybiek. Predsa len, pre nákladnú dopravu musia železnicu udržať v dobrom stave.
Stanica v Krupine je spustnutá. Vybláznili sa tu nielen sprejeri, ale za socializmu aj architekti. Foto: Ján Krošlák - SME
Krupina, raj sprejerov
Stanica v Krupine pôsobí odstrašujúco. Je poloprázdna s výnimkou miestnosti, kde kedysi sedával prednosta stanice, a výčapu na peróne. Nebyť prázdnych pohárov pred zamrežovaným okienkom, ani by sme nezistili, že aspoň táto časť stanice žije.
Na prvý pohľad sa zdá, akoby si na nástupišti dali zraz všetci slovenskí sprejeri. Nájsť voľný priestor na ďalší výtvor je skoro nemožné. Architekti sa tu za socializmu zrejme poriadne vybláznili, lebo stanica je akoby pozliepaná z viacerých častí. Najmohutnejšia je prázdna, dôkladne uzamknutá vstupná hala, kde na sklených dverách symbolicky svieti veľký nakreslený kríž. Za jedným z okien visí zažltnutá záclona s logom ČSD, ktorá sa iste pamätá na lepšie časy železníc. Stále sa však dozviete, kde je nielen „východ“, ale aj „záchod“.
Nepochybne najzaujímavejšou časťou železnice je stará vodárenská veža, ktorá sa nachádza od stanice trocha bokom a mohla by ašpirovať na zaujímavú technickú pamiatku. Pri pohľade na prázdnu stanicu však nie je jasné, či by ju mal kto navštíviť.
Železničná zastávka Bzovík je od dediny Bzovík vzdialená niekoľko kilometrov. Foto: Ján Krošlák - SME
Bzovík
Železničná zastávka Bzovík patrila medzi najmenšie na trati. Dnes sa za budovou pasú kozy a ovce, hrabe tu hydina. Človeka prekvapí, koľko energie museli vydať naši predkovia, aby sa dostali k vlakom. Dedinku Bzovík a jej železničnú zastávku totiž delilo niekoľko kilometrov.
Modernú budovu stanice postavili pred rokmi aj pre pacientov kúpeľov v Dudinciach. Dnes tu namiesto čakárne ostala krčma s príznačným názvom Apocalypsa. Na presklenom vchode síce nie sú vypísané žiadne otváracie hodiny, no uprostred miestnosti kraľuje stolový futbal a v popolníkoch ostali ohorky z cigariet.
Jedinými naplno žijúcimi stanicami na trase Zvolen – Šahy zostávajú jej koncové časti – Zvolen ako známy železničný uzol a Šahy vďaka tomu, že na opačnú stranu do Čaty ešte malý vláčik premáva.
Vďaka aktivistom sa železničná stanica Stará Kremnička možno dočká aj lepšej budúcnosti, ako jej určili Železnice SR. Historická budova z roku 1872 sa možno premení na múzeum a vyhne sa tak zbúraniu. Foto: Ján Krošlák - SME
Stará Kremnička
Pohnutý osud má železničná stanica v Starej Kremničke. Na rozdiel od predchádzajúcich neleží pri zrušenej trati, ale je súčasťou stále existujúceho železničného spojenia Vrútky – Zvolen. Napriek tomu hrozilo, že do jej stien sa zahryzne buldozér. Od roku 1995 stanica chátrala, a tak Železnice SR rozhodli o jej zbúraní.
Tento scenár mohol nastať už v budúcom roku, no zatiaľ to odvrátila iniciatíva aktivistov zo Starej Kremničky a Klubu historickej techniky zo Zvolena. Zakladajú občianske združenie Kamenica a postupne chcú stanicu opraviť a zmeniť na malé múzeum a informačné centrum. Samozrejme, počítajú aj s opätovným otvorením čakárne a priestorov pre cestujúcich, keďže niektoré vlaky tu stále zastávujú.
Frankenštajnovo?
Donedávna stanica v Starej Kremničke naháňala zimomriavky vďaka svojej odľahlosti uprostred lesa. V okruhu kilometra žiaden dom, žiaden človek, iba cesta nadol k dedine serpentínami cez hustý les. Vybité okná stanice a budova zarastená divým viničom tiež nevzbudzovali veľa istoty, a tak ju ľudia nazvali Frankenštajnovom. Už pár dní po tom, čo sa aktivisti pustili do prvých prác, to však na stanici vyzerá omnoho lepšie. Zmizli popínavé rastliny zo stien, priestor pred budovami je priechodný.
„Postupne chceme všetko dookola vyčistiť a zabezpečiť stavbu pred zimou,“ hovorí jeden zo zakladajúcich členov združenia František Kovár. Medzi brigádnikov chodieva aj Elena Palenčárová zo Starej Kremničky. Každý kameň jej pripomína roky, keď tu žila v malom služobnom byte. Väčšina ľudí zvykla v tom čase cestovať vlakom, autobusových spojení bolo menej. „Neviem, či bola v okolí krajšia stanica.
V každom okne pestovali muškáty, starali sme sa o malé predzáhradky s kvetmi. Nebola tu síce reštaurácia, ale ak cestujúci poprosil o čaj, hneď naň vrela voda. Vždy tu slúžili ochotní ľudia, bolo to také rodinné prostredie.“ Pre nádherné výhľady a situovanie železnice uprostred horských hrebeňov od Starej Kremničky až po Kremnické Bane nazývajú mnohí turisti túto trať dodnes oprávnene slovenským „Semmeringom“.
Sabotáž či náhoda?
František Kovár priznáva, že myšlienku na záchranu stanice v Starej Kremničke mal v hlave dlhé roky. „Stanica má mimoriadne zaujímavú históriu a múzeum by sa orientovalo aj na spojitosť so Slovenským národným povstaním. V blízkosti stanice po prvý raz nasadili do boja aj legendárny pancierový vlak Štefánik,“ dodal Kovár.
Často sa spomína aj tragédia, pri ktorej malo zahynúť viac ako tristo vojakov nemeckej armády. Vlak doplna naložený muníciou sa vykoľajil v strmom kopci. Či išlo o sabotáž a zámerne poškodený brzdný systém, už sa asi nedozvieme. Pravdepodobnejšie však je, že v horskom teréne zlyhala technika. Vagóny sa pri prudkom náraze prevrátili do lesa so strmým sklonom a munícia tam vybuchovala ešte niekoľko dní. O tragédii sa zachovalo minimum archívnych materiálov, pátrať po nich preto chcú v nemeckých archívoch.
V Dudinciach namiesto čakárne funguje krčma s príznačným názvom Apocalypsa. Foto: Ján Krošlák - SME
Zrušili výpravcu
Stanicu v Kremničke stavali v druhej polovici 19. storočia, cestujúcim začala slúžiť v roku 1872. Po roku 1995 sa však vyľudnila a postupne zaniká. Zuzana Chalupová z odboru komunikácie ŽSR vysvetľuje, prečo prestala stanica pred rokmi slúžiť cestujúcim: „V roku 1995 demontovali hradlový poloautomatický blok a nahradili ho automatickým hradlom. To umožnilo aj zrušiť stálu službu výpravcu.“
Stanica tak ostala roky neobsadená a hoci ju Železnice SR zabezpečili, nájazdy vandalov sa opakovali pravidelne. Chátrajúca stanica sa tak stávala nočnou morou pre cestujúcich. Zrúteniu sa môže vyhnúť, čo potvrdila aj Zuzana Chalupová: „Zatiaľ sa neurobili zo strany ŽSR žiadne legislatívne kroky na likvidáciu budovy. Záujemcovia o ňu by si mali dať čo najskôr žiadosť na odpredaj, prípadne dlhodobý prenájom,“ dodala.
Beata
Balogová
