Vzťah komunistov k viere a Bohu sa dobre ilustruje skutočnými príbehmi. Trebárs tým, ako Antona Srholca, ktorý chcel študovať teológiu mimo republiky, poslali na desať rokov do uránových baní. Ešte dlhšie si za vieru posedeli zakladatelia tajnej cirkvi Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Neboli sami, zoznam je pridlhý a vyšperkovaný aj fyzickým mlátením a týraním na samotkách.
Hoci 50. roky boli kruté a nejeden za vieru zaplatil životom, postoj režimu nemožno redukovať len na jedno desaťročie. Naznačuje to aj 72-ročný predseda kresťanských seniorov a exveľvyslanec v Ríme Jozef Mikloško. „Likvidačné boli najmä 50. roky, keď sme mali 70-tisíc politických väzňov. U väčšiny to súviselo s vierou. V 60. rokoch sa situácia uvoľňovala, deväť mesiacov roka 1968 bolo fantastických, pritvrdila to následná normalizácia. Krutosťou už ale na 50. roky nemala.“
Platilo teda, že iné časy, iné pomery, situácia sa líšila aj podľa miesta. Kým niekde sa veriaci komunistov oprávnene báli, inde si nimi hlavu nelámali. S nadhľadom to v rozhovore pre SME.sk opísala 62-ročná dôchodkyňa Zuzana Kovšová z evanjelickej obce Príbelce. „Tu chodili ľudia do kostola aj za komunistov. Robili najťažšie práce, takže sa nemuseli obávať. Nižšie už ísť nemohli. Tu boli aj kostolníci komunisti.“
Donášaj, nebude malér
Rímskokatolíckeho kňaza Juraja Drobného vysvätili tesne pred Novembrom 1989. Mnohí veriaci sa podľa neho za socializmu stretávali v bytoch aj tak, že najskôr pustili hudbu, aby susedia nepočuli, o čom hovoria.“
Odpor režimu k viere má Drobný spojený už s gymnáziom, kde cítil, ako okolie frfle na to, že miništruje. „Potom si ma zavolal riaditeľ, s ktorým som dovtedy vychádzal, a pýtal sa, či naozaj chcem ísť na teológiu. Ak áno, vraj nezmaturujem. Nebol som žiadny hrdina, tak som si podal prihlášku až po maturite. Na prvýkrát ma aj tak nevzali, podarilo sa to až neskôr.“
Vtedy si ho už ale všimli eštebáci. „Vyzdvihli ma v práci s tým, že sa chcú porozprávať. Tvrdili, že vedia o prihláške do seminára, že rehoľníci sú nebezpeční, že v kláštoroch sa našlo veľa zbraní. Vraj mi ale vedia pomôcť, aby som sa tam nedostal do maléru, stačí, ak s nimi budem chodiť na rande a donášať. Hoci som odmietol, trest neprišiel.“ Písal sa už rok 1984, Drobný však dodáva, že napriek uvoľneniu pomerov každý tak dobre nedopadol. „Kamarátov otec skončil pre vieru vo väzení ešte tesne pred revolúciou.“
Podľa Drobného on ani mnohí iní netušili o skutočných postojoch svojich učiteliek. „V škole mlčali, ale ako hlboko veriace cestovali aj 30 či 40 kilometrov do kostolov, v ktorých ich nik nepoznal.“ Dnes si myslí, že arogantný postoj režimu veriacich zomkol. „Ak šlo o cirkevnú udalosť, ľudia boli ochotnejší obetovať svoj voľný čas. Dnes máme slobodu, ale na duchovné veci nie je priestor, lebo mnohí musia zarábať, aby prežili.“
Vŕšili sa na učiteľoch
Drobný, ktorý dnes pracuje v katolíckej televízii Lux, spomína aj provokácie eštebákov v snahe kompromitovať kňazov. „Napríklad im na kríž namontovali technické zariadenie, vďaka ktorému sa hýbal. Potom tam vtrhli a presviedčali ľudí, že kňaz ich chcel hýbaním kríža klamať, že ide o zázrak. Ten pritom o narafičenej situácii nič netušil.“
Svojské metódy súdruhov spomína aj 55- ročný technik v petržalskej nemocnici Boris Burger, ktorý vyrastal v nábožnej rodine. „Stávalo sa, že eštebáci vzali ľahkú devu, v noci zazvonili na fare, a keď kňaz otvoril, tá sa mu vrhla do náručia. Provokatéri si scénu odfotili a kňaz sa stal potenciálne vydierateľným. Takých prípadov bolo viac.“
Ohrození boli učitelia. „Blízky kamarát mi hovoril, ako sa zachoval jeho otec, funkcionár ústredného výboru KSS. Keď jednej učiteľke zomrelo dieťa, a on ju zbadal modliť sa v kostole, nechal ju vyhodiť. Zaujímavé je, že to chrapúnstvo nezdedil jeho syn, ktorý bol jedným z prvých, čo u nás podpísali Chartu 77,“ vysvetľuje Burger.
Prejav viery dostihol aj jeho mamu. „Zaskakovala v škole za inú učiteľku. Ja som tam chodil na náboženstvo, ktorého sa schválne zúčastňoval aj riaditeľ školy. Ironizoval a urážal kňaza aj žiakov. Mamy sa spýtal, ako je možné, že si dovolila dať syna na náboženstvo, nakoniec ju predčasne vyhodil.“
Aj on však priznáva, že niektoré profesie problém nemali. „Istý čas som pracoval ako vedúci obchodnej prevádzky, vieru som dával otvorene najavo. Hovoril som o nej, pokojne som sa pred obedom prežehnal. Kolegovia si z toho robili posmešky, ale nik ma za to nepotrestal. V strane pritom nebol nik z blízkych príbuzných. Bol som ale bezvýznamný človek, asi by to skončilo inak, keby som sedel ako vedúci v kancelárii a ovplyvňoval ľudí.“
Burger vyrastal najmä v Bratislave. Tvrdí, že pred revolúciou v nej kostoly zapĺňali najmä starší ľudia. „Boli poloprázdne, plnili sa najmä na veľké sviatky. Po prevrate sa to otočilo, zrazu boli nabité. Mnohí sa začali správať inak. Poznám človeka, ktorý ako tvrdý komunista a ateista aj s manželkou neznášal cirkev, veriacimi pohŕdali. Po revolúcii sa zmenili a zomreli ako praktizujúci katolíci.“
Rozprávanie uzatvára vtipnou historkou z vlastnej svadby. „V Dóme svätého Martina nás oddával kňaz, aktívny v Pacem in Terris, v ktorom boli duchovní, spolupracujúci s režimom. Tento bol taký ohlúpnutý propagandou, že nás počas obradu začal poúčať, aby sme v manželstve poctivo budovali socializmus pre blaho spoločnosti.“
Sme ako slnečnice
Jozef Mikloško hovorí, že problémy mali najmä učitelia, policajti a vojaci, ktorým za prejav viery hrozil okamžitý vyhadzov. „Ostychu sa ľudia, paradoxne, zbavovali na púťach, kam chodili v státisícoch, hoci ŠtB si zapisovala značky áut a fotila prítomných.“ Mnohí navštevovali kostoly mimo bydliska. „O tom koloval aj vtip. Komunisti vraj od strany dostávali príplatok na benzín, aby mohli chodiť do kostolov v susedných dedinách.“ vraví Mikloško.
Priznáva, že existovali aj profesie, na ktoré komunisti nesiahali. Sám bol pred revolúciou v rámci SAV šéfom odboru, zástupcom riaditeľa, či vedúcim medzinárodného laboratória. „Bol som vedecký pracovník – matematik. Takú prácu nemohol robiť niekto len preto, že bol komunista. Prednosť mal odborník, hoci nestraník a veriaci. Nesmel však robiť pedagóga či ovplyvňovať postoje ľudí.“ Dodáva, že veriaci musel mať veľmi rozumného šéfa, aby ho nepostihoval v rámci pravidelných previerok, na ktorých sa kládla aj otázka, ako je vyrovnaný s náboženskou otázkou.
Podľa Mikloška sa veriaci v celej krajine stretávali v tajných skupinkách v rámci podzemnej cirkvi. „Sám som bol šéfom skupinky rodinných spoločenstiev, do ktorej chodilo 10 až 15 párov. Spolu nás v celom hnutí bolo okolo 50-tisíc presvedčených kresťanov. Všetci títo riskovali napriek možným postihom.“
Dnes však odmieta napádať tých, čo udávali či ubližovali pre vieru, hoci mnohých z nich po roku 1989 stretával v kostole. „Ak nepoznáme všetky motívy konania človeka, nesúdil by som. Rozumiem aj tým, ktorí im nevedia odpustiť. Ja sa však skôr teším, že možno tí, čo konali zlo, sa zmenili, hoci nevylučujem ich vypočítavosť. Problém je, že Slováci sú často ako slnečnice. Otáčajú sa k tomu, kto je práve pri moci a menia kabáty podľa potreby.“
