S advokátkou Mešencovou ľudsky súhlasím, žiadať jej vylúčenie z advokácie za to, že spolupracovala s políciou pri odhaľovaní kolegu - úplatkára, bol vtedy neprimeraný trest. Dnes by však už bol v poriadku, tvrdí v rozhovore pre SME.sk šéf Slovenskej advokátskej komory.
Podľa mena ste borec. Ste dobrý a drahý advokát?
Musel by som vás odkázať na svojich klientov, žiaľ, nemôžem ich menovať. Snažím sa však, aby som svoje služby poskytoval odborne a starostlivo. Čo sa týka ceny, záleží na konkrétnom spore alebo službe. Zrejme však patrím k drahším.
Kedysi ste sa venovali džudu. Prečo ste si vybrali právo?
Nad tým, čím budem, som sa začal zamýšľať až vo vyšších ročníkoch gymnázia. Bavila ma história, doma som bol prísne vedený k úcte k súkromnému právu, teda k súkromnému vlastníctvu. Často ma udivovalo, ako necitlivo s týmto inštitútom mnohí ľudia, nielen moji rovesníci, narábali.
Konkrétne?
Spomeniem napríklad vandalské výčiny. Neúcta voči súkromnému vlastníctvu je v tejto krajine v rôznej miere viditeľná dodnes. A možno práve to ma motivovalo k právu.
Právo má povesť solídne platenej branže. Neboli v tom aj peniaze?
Začal som študovať v roku 1985, nástupný plat v advokátskej poradni bol 1790 korún. Spolužiaci, ktorí vyštudovali techniku, dostávali okolo 2400 až 2500 korún. O peniazoch to teda určite nebolo.
Advokácia je naozaj o spravodlivosti
Kto zvonka sleduje prácu advokátov, často stráca ilúzie o tom, či je to naozaj boj o spravodlivosť. Je to mylný názor?
Ak si uvedomíme, o čom advokácia naozaj je, tak musíte prísť k záveru, že sa v nej reálne bojuje o spravodlivosť. Na súde sú predsa obe strany zastúpené advokátmi. Jedna však vyhrá a je spokojná, druhá prehrá a nepáči sa jej to.
Otázne je, či sa tá spravodlivosť občas nekriví. Výsledok na súde totiž záleží najmä od schopností advokáta. Môže vyhrať lepší, hoci jeho klient nie je v práve.
Spravodlivosť ako filozofická kategória je na debatu, lebo na svete je toľko spravodlivosti, koľko je entít. Každý má tú svoju.
Šikovnosť, prípadne bezškrupulóznosť advokáta nemusí ústiť do spravodlivosti, ale k oslobodeniu vagabunda. Takých prípadov sa dajú menovať desiatky.
Samozrejme, nemusí, rovnako k spravodlivosti nemusí ústiť rozhodnutie súdu. Zákonné rozhodnutie predsa neznamená, že je aj spravodlivé. Vezmime si trestné právo – úlohou advokáta v ňom nie je obhajovať čin alebo skutok svojho klienta, ale zabezpečiť, aby v prípade, že čin naozaj spáchal, prebehol spravodlivý proces. Asi by predsa nebolo dobré, keby potenciálneho vinníka rovno ukameňovali. Zároveň treba brať do úvahy, že ak klient čin, z ktorého ho obvinili, nespáchal, advokát musí zabrániť justičnému omylu.
Zvonku však niekedy ťažko rozumieť, čo je etické na tom, že niekto obhajuje mafiánov.
Je to povolanie ako každé iné. Ak by to advokát odmietol, dostal by sa do podobnej pozície, ako keby holič niekoho odmietol ostrihať a zdôvodnil mu to tým, že sa mu hnusí, lebo je mafián.
Profesia holiča nie je o spravodlivosti. Povedzme, že mafián sa advokátovi prizná, že naozaj spáchal brutálne vraždy, z ktorých je obvinený. Ten to však vyšetrovateľovi ani na súde prezradiť nesmie. Ak by to bolo len o spravodlivosti, advokát by tlačil na vraha, aby sa priznal, hľadal by poľahčujúce okolnosti a dohliadal na to, aby nedostal vyšší trest, než si zaslúži. V skutočnosti však advokát presviedča súd, že klient je nevinný. Kde tam hľadať spravodlivosť?
Advokát na súde povie len to, čo vyplýva z dôkaznej situácie.
Rozumiem, dokonca si myslím, že je to tak správne, len sa vám snažím naznačiť, že právo vôbec nemusí byť vždy o spravodlivosti.
Je úlohou štátu cez prokurátora dokázať, kto tie vraždy naozaj spáchal. Obžalovaný nemusí povedať ani slovo, dôkazy sú na štáte, ktorý má k dispozícii policajtov aj prokurátora práve na to, aby to preukázali. Prečo by im mal advokát pomáhať?
Nemal, potom by advokácia stratila zmysel. Akurát potom musíme pripustiť, že to nie je výhradne o spravodlivosti. Ak viem, že klient spáchal zlo a snažím sa mu pomôcť, aby sa úplne vyhol trestu, nemôže platiť rovnica, že právo rovná sa spravodlivosť.
Úlohou advokáta je, aby zákonným spôsobom strážil práva svojho klienta. On nemá stíhať a trestať. Advokát predsa neschvaľuje to, čo jeho klient vykonal, ale snaží sa poukazovať na všetky poľahčujúce okolnosti. Nie advokát predsa prináša spravodlivosť, to je úloha súdu.
Práca advokáta nemá byť o zarábaní veľkých peňazí, ale poslanie
Namodelujme si občiansky spor. Ja som milionár a niečo som vám vyviedol. Vy ste chudák z periférie, ktorý je rád, že prežije do najbližšej výplaty. Ja si zaplatím kvalitného a drahého advokáta, vy na neho nemáte, obrátite sa na menej skúseného a lacného. Kde je tu spravodlivosť?
Prečo si myslíte, že začínajúci a neznámy advokát je menej šikovný?
Nemusí to platiť vždy, skúsenosti sú ale podstatné.
Môžu a nemusia byť rozhodujúce. Renomovaných advokátov si berú tí, ktorí si to môžu dovoliť. Neznamená to ale, že spor automaticky vyhrajú. Nikde nie je napísané, že mladý chirurg vykonáva svoju prácu horšie ako renomovaný primár alebo profesor. To je len predsudok, klišé a generalizovanie. Práve na ťažkých kauzách sa môže začínajúci právnik vypracovať.
Kým sa vypracuje, jeho klienti na to môžu doplácať. Nemusia, ale môžu.
Chápem. Práve preto som rád, že Slovenska advokátska komora pomohla tomu, že od januára 2012 začne fungovať systém bezplatnej právnej pomoci, ktorý sa nazýva pomoc osobám v materiálnej núdzi. Na rozdiel od súčasnosti bude mať nárok na túto pomoc oveľa širšia skupina obyvateľov. A čo je dôležité, takúto právnu pomoc budú povinní na požiadanie centra poskytnúť všetci advokáti maximálne v štyroch prípadoch ročne.
Bude však ich motivácia rovnaká, ako keď pomáhajú iným klientom za veľké peniaze?
To je o morálnej výške každého z nich. Advokáti sú branža ako každá iná, sú súčasťou tejto spoločnosti. Vieme pritom, aký je stav morálky a etiky v nej. Netreba si robiť žiadne ilúzie, ale práve preto sme aj do výchovy koncipientov zaviedli etickú výchovu. Ide o jeden celodenný seminár, kde im vysvetľujeme, že ich práca je poslanie. Nerobia ju preto, aby zarábali obrovské peniaze, ale aby pomáhali ľuďom. Tak znie ich povinnosť zo zákona. Nevravím, že tým všetkých prerobíme, lebo výchovu z domu ovplyvníme ťažko, ale snažíme sa robiť aspoň niečo.
Čo chce komora robiť s korupciou? Faktom je, že spoločnosť súdnictvu ani advokátom príliš neverí.
Pri korupcii sme nekompromisní. Prijali sme uznesenie, ktoré má síce len odporúčací charakter, ale snáď aspoň trochu pomôže. V ňom sa advokátom odporúča, aby platby od klientov prijímali len bezhotovostne, a ak sa inak nedá, hotovosť majú prijímať výhradne v priestoroch svojej kancelárie.
Pre morálne zdatných odporúčania netreba, pokrivení si aj tak budú robiť čo chcú. Nie je problémom, že advokáti sa aj mimo súdu stretávajú so sudcami, ktorí rozhodujú o ich prípade?
Stretávanie advokáta so sudcom nemôže byť automaticky brané ako korupcia, respektíve správanie sa, ktoré k nej smeruje. Že sa sudcovia, prokurátori a advokáti stretnú niekde na káve, a debatujú o veciach, ktoré s ich kauzami nesúvisia, je bežné aj v zahraničí. Samozrejme, povinnosť nedebatovať tam o svojich kauzách, by mala byť posvätná. Ak by sme to stretávanie zakázali zákonom, tí, čo chcú, by si našli iné cestičky. To je o ľuďoch, nie o legislatíve.
O poctivých advokátoch médiá nepíšu
Keď ste preberali post šéfa advokátskej komory, povedali ste, že chcete advokácii vrátiť stratený status a dobré meno.
Presne tak.
To je ale dôkaz, že ste si uvedomovali, že advokáti naozaj nemajú dobré meno.
Iste. To je nepochybné. Problém je, že správanie sa niekoľkých jednotlivcov kazilo meno všetkým. Na Slovensku pôsobí okolo päťtisíc advokátov a vyše dvetisíc koncipientov. Skoro dva a pol tisíca advokátov, teda polovica, je pritom sústredená v Bratislave. Toľko ich je aj vo Viedni, akurát tá je trikrát väčším mestom. Ak si potom spočítate, koľko nečestných advokátov riešili médiá, zistíte, že v pomere k celkovému počtu je to zanedbateľné číslo.
Zlo sa deje pod povrchom, pod ktorý sa médiá často nedostanú. Ak dá advokát úplatok sudcovi, ten sa tým chváliť nebude. Internet je plný skúseností ľudí s neférovými advokátmi.
Áno, bez vetra sa ani lístok nepohne. Ale ak si vezmete v médiách negatívne prezentované prípady, nie je ich veľa. Práve od nich sa však odvíja verejná mienka. V žiadnom médiu nenájdete príklady poctivých advokátov, akýchsi robotníkov práva, ktorí si svoju prácu robia skvele. Nikdy som v novinách nečítal o klientovi, ktorý vyhral a svojho advokáta verejne pochválil.
Za zlé meno branže teda môžu médiá?
Chyba bola sčasti na strane advokátskej komory, ktorá nekomunikovala s verejnosťou a s médiami tak, aby tú situáciu vyvažovala. Verejne sa potom prezentuje len to zlé, čo skresľuje realitu.
Členstvo v advokátskej komore jednoznačne musí byť povinné
Mnohí advokáti sa sťažujú na povinné členstvo v komore. Viaceré iné profesie to tak nemajú, prečo máte byť iní?
Dobrá otázka. Advokácia už z princípu musí byť nezávislá od štátu. Advokáti totiž často zastupujú občanov a firmy práve v sporoch s ním. Ak by bol teda medzi advokátmi a štátom vzťah podriadenosti a nadriadenosti, vznikol by problém. Komora dnes stojí medzi štátom a advokátmi, pričom plní samoregulačnú funkciu, ktorú by pri jej absencii musel plniť štát. Komora robí všetky skúšky advokátov, vzdeláva ich, disciplinárne ich trestá pri zlyhaniach, zabezpečuje im ochranu. To všetko sú činnosti, ktoré by pri neexistencii komory suploval štát. A to by nebolo dobré.
Prečo to pri iných profesiách nie je problém?
Lebo tie nezastupujú klientov v citlivých veciach aj proti štátu. Advokáti musia byť od neho úplne nezávislí. Viete si predstaviť nezávislosť advokáta voči štátu, ak ten má právo disciplinárne ho stíhať?
Nechajme na advokátoch, či chcú mať nezávislosť istenú komorou. Môžu do nej predsa vstupovať dobrovoľne.
Poviem teda príklad. Ernest Valko bol veľkým odporcom povinného členstva v komore. Na druhej strane nebol šťastný a spokojný, keď mu v kancelárii robili policajnú raziu, a brali mu odtiaľ dáta. Prítomní boli aj ľudia z advokátskej komory, ktorí mu dosť pomohli. Ak hovoríte, že iné profesie to tak nemajú, povedzte mi nejakú, ktorá nejako zastupuje občanov proti štátu. Lekári? Audítori? Účtovníci? Nikto.
V USA aj v Európe sú krajiny bez povinného členstva advokátov v komore.
Vo väčšine európskych krajín je ale povinné. Je to osvedčené aj historicky, otázka je, aký zmysel má meniť to. Nemôžete mať advokáta, závislého od verejnej moci. Ak by mal advokát pocit, že ho štát môže perzekvovať, ako trebárs za socializmu, keď bol len zamestnancom štátu, ako by sa to skončilo? Spomeňme si na advokátov, ktorí dopadli za minulého režimu zle len preto, lebo voči nemu vystúpili. Advokáti dnes pritom voči štátu vystupujú často a veľmi tvrdo. Ak by mali pocit, že štát ich môže priamo alebo nepriamo postihnúť, túto schopnosť by stratili.
Voči štátu bežne vystupujú mnohé profesie, ktoré sú mu priamo či nepriamo podriadené, napríklad lekári alebo učitelia.
To nie sú porovnateľné kategórie.
Z toho, čo hovoríte, mi vyplýva, že v krajinách, kde nie je povinné členstvo, sú advokáti závislí od štátu a nemôžu svoju prácu vykonávať úplne slobodne.
Slovensko je síce právny štát, ale stojím si za tým, že výkon funkcií štátu cez jeho úradníkov a funkcionárov nie je vždy na tej kvalitatívnej či morálnej úrovni ako v západných krajinách.
Advokát nesmie od koncipienta žiadať peniaze, inak ho postihneme
Koľko tá komora advokátov reálne stojí? Najmä koncipienti nerozumejú, prečo majú platiť drahé a povinné školenia, ktoré organizujete, a ktoré by teoreticky mohli absolvovať inde a možno lacnejšie.
Poplatok advokátov komore je paušálny, ročne je to okolo 220 eur, suma sa valorizuje o infláciu. Určite sme lacnejší než napríklad v Čechách. Treba ale rozlíšiť dve veci – koncipientov, ktorí majú systém povinného vzdelávania, a advokátov, u ktorých je ďalšie vzdelávanie dobrovoľné. Koncipienti sú zamestnanci advokátov, teda nie nezávislí advokáti, a povinné, aj platené akcie komory musia absolvovať preto, lebo sa ešte len pripravujú na svoje povolanie a advokátske skúšky. Musí to tak byť, lebo už na druhý deň po skúškach za nimi môže prísť klient s mimoriadne zložitým prípadom. A oni naň musia byť odborne pripravení.
To je snáď vec advokáta, či sa vôbec chce niečo naučiť, či sa bude učiť na školeniach komory, alebo si nájde inú cestu. Ak sa nič nenaučí, na trhu neuspeje.
Taký prístup nie je možný. Ak by sme povedali, že stačí právne vzdelanie na vysokej škole a advokát môže ísť rovno do praxe, dopadlo by to zle. Poskytnúť kvalitnú službu bez adekvátnej praxe a vzdelania po škole je nemožné. Kto bude zodpovedný za nekvalitnú službu, ktorú poskytne? Dnes je za neho zodpovedný advokát, pre ktorého pracuje.
Prečo nenechať na mladého začínajúceho právnika, či sa chce ďalej vzdelávať? Ak je príčetný, sám zistí, že bez toho to nejde. Je plno iných profesií, kde to v pohode funguje.
Ak niekto skončí fakultu, nemôže hneď nastúpiť do advokácie, lebo nemá dostatočnú prax a skúsenosti. Jeho služby by neboli kvalitné. Vzdelávanie u skúsených advokátov preto musí byť podmienkou.
Potom sa však v praxi stáva, že koncipient musí platiť advokátovi, aby ho vôbec zamestnával. A radšej mlčí, lebo je to podmienka, aby raz sám mohol byť advokátom.
Ak sa o takom prípade dozvieme, advokáta okamžite postihujeme. Vieme, že sa to deje, ale okrem pár disciplinárnych prípadov, ktoré sme už riešili, nemáme konkrétne dôkazy o ďalších. Kde niet žalobcu, niet ani sudcu.
Lenže koncipient bude mlčať, lebo vie, že tá prax u advokáta je povinná. A ak ju chce mať za sebou, akceptuje aj ponižujúce podmienky.
Problém je pretlak právnikov na trhu. Máme tu sedem právnických fakúlt, ktoré produkujú nespočetné množstvo ľudí s titulmi. Napríklad notárov je na celom Slovensku len 250. V porovnaní s päťtisíc advokátmi je to neuveriteľný rozdiel. Na trhu práce teda máme obrovskú nerovnováhu, a súhlasím, že potom koncipienti, ktorí chcú byť advokátmi, radšej komore nič nenahlásia, lebo majú strach. S tým ale neviem nič spraviť, lebo tak je nastavený trh.
Ceny sú adekvátne
Ak zjednoduším predstavu laikov o advokátoch, tí majú pocit, že ešte len zazvonia na dvere, a už ich to stojí 50 eur, pričom po každom jeho nádychu suma rastie geometrickým radom.
V drvivej väčšine prípadov sú tie ceny adekvátne. Advokáti sú rovnakí podnikatelia ako iní. Tiež platia dane, potrebujú kanceláriu, zaplatiť nájomné, energie, zamestnancov.
Súhlasím, ale advokát v banálnejších veciach často len vytiahne štandardizovaný formulár, ktorý už má v počítači.
Ak sa na to pozeráme takto, tak sa pýtajme, načo je vôbec dobré právne vzdelanie, keď radu vám môže poskytnúť ktokoľvek. Klient predsa musí platiť aj za know-how, za to, že ten advokát roky študoval a naberal skúsenosti. Keď sa vám doma pokazí chladnička, koľko si opravár vypýta za banálnu opravu? Pokojne aj 150 eur za výmenu drobnej súčiastky, ktorú zvládne za pár sekúnd. A koľko času v porovnaní s advokátom venoval príprave na svoje povolanie? Koľko financií v porovnaní s právnikom investoval do svojho vzdelávania aj neskôr?
Ja tie sumy nespochybňujem, pýtam sa na to, čo si myslí veľa ľudí. Z niečoho ten pocit predražených služieb pramení. Skúsme banálny a konkrétny príklad – sused mi dlží päťtisíc eur. Zájdem za advokátom a chcem radu, čo urobiť ako prvý krok, aby som suseda dotlačil k splateniu dlhu. Koľko ma to bude stáť?
Pri odmene má advokát viac možností – môžete sa dohodnúť na zmluvnej odmene, teda nejakej sume z požadovanej čiastky, pričom maximálna podielová odmena môže byť 20 percent z hodnoty veci. Prípadne môžete platiť tarifne za každý právny úkon, ktorý pre vás advokát zrealizuje. Tarify sú dané vyhláškou. Môžete sa dohodnúť aj na hodinovej sadzbe. Vy sa potom rozhodnete, či to beriete alebo nie.
Koľko ma to teda bude stáť?
Záleží na advokátovi. Ak má veľkú kanceláriu a veľa zamestnancov, môže si dovoliť pýtať viac. Samozrejme, záleží aj od bonity klienta. Ak je niekto sociálne odkázaný, nebudem od neho pýtať maximálne čiastky.
Neviete povedať ani orientačnú sumu?
Neviem. Je to príliš zložité a individuálne. Advokát navrhne nejakú sumu a je na klientovi, či ju akceptuje. Ak sa dohodnú, klientovi to za to zjavne stojí.
Akú má klient možnosť skontrolovať si, či advokát venoval jeho prípadu naozaj toľko hodín, koľko si účtuje?
V prvom rade ten vzťah musí stáť na dôvere. Ak svojmu advokátovi nedôverujete, nebudete mu veriť ani v otázke financií.
Možnosť kontroly toho, za čo platím, by mala byť samozrejmá. V obchode viem, za čo platím, plus mínus viem skontrolovať aj lekára – ak si zlomím ruku a on mi ju ošetrí, viem, či sa mi zrástla nakrivo, či ma ďalej bolí, alebo či je už v poriadku.
Jeden advokát môže jednej veci venovať tri hodiny a urobí ju rovnako dobre ako taký, čo sa jej venoval päť hodín. Vplýva na to totiž viac faktorov. Možno ten rýchlejší len včera náhodou čítal nejaký judikát, preto mu to zaberie menej času.
Rozumiem, nech to robí trebárs aj 20 hodín. Pýtam sa len, ako si môžem skontrolovať, či si tie hodiny účtuje oprávnene.
Neviem si predstaviť, ako by sa to v praxi dalo. Právo nie je exaktná veda, je to umenie. Advokácia je noblesné povolanie. Keby bolo právo jednoduché ako matematika, kde jedna plus jedna rovná sa dva, nemáme sa o čom baviť, bolo by to jasné.
Máte v komore vybudovaný systém, vďaka ktorému sa viete rýchlo zbaviť bezcharakterného advokáta? Myslím systém, ktorý vám umožňuje tých ľudí aktívne odhaľovať a nielen čakať, kým ich niekto nabonzuje.
Žiaľ, to sa z povahy veci nedá. Bez žalobcu niet sudcu. Nik z komory nemá možnosť dennodenne a 24 hodín v kuse monitorovať správanie sa kolegov na súdoch či kdekoľvek inde. Ak sa však niekto sťažuje, riešime to. A sťažností prichádza naozaj veľa.
Dá sa u vás sťažovať aj anonymne?
Preverujeme všetky sťažnosti, hoci ideálne je, ak sa dotyčný podpíše. Často je to dôležité, aby sme si mohli overiť ďalšie skutočnosti. V opačnom prípade nám hrozí dôkazná núdza.
Mešencovej ľudsky rozumiem, komora vtedy žiadala neadekvátny trest
Štefan Detvai ako váš predchodca bol šéfom komory dlhé roky. Človek sa neubránil pocitu, že komora stagnovala, že jej vedenie ju už nemalo kam posunúť. Keď som hovoril s advokátmi, z jeho šéfovania nemali dobrý pocit. Nehrozí to aj vám?
Nehrozí, lebo sme presadili, že aktuálne môže byť niekto predsedom komory len dve po sebe nasledujúce volebné obdobia. Jedno trvá tri roky, čiže na viac ako šesť rokov sa na tú stoličku nedostane nikto.
Spomeňme ešte kauzu Mária Mešencová verzus advokátska komora. Tá ju chcela vylúčiť, lebo ako agentka polície pomohla získať dôkazy proti advokátovi, ktorý ponúkal úplatky. Komora zaujala stanovisko, že advokát nikdy nesmie byť agentom polície. Komentátor SME Roman Pataj vtedy napísal: „Prečo by občan – advokát nemohol byť agentom, ak si lekár jeho manželky vypýta úplatok za pôrod?“ Aká je vaša odpoveď?
Advokát sa nemôže stať agentom za žiadnych okolností. Príklad, ktorý uvádzate, znie síce dobre, ale aj tak je to vylúčené. Keď sa totiž stane agentom, celú jeho komunikáciu bude monitorovať polícia. A aj advokát – občan predsa priebežne vykonáva svoje povolanie, a teda naďalej komunikuje so svojimi klientmi. Klient má pritom právo na mlčanlivosť advokáta vo všetkom, s čím sa mu zdôverí.
Prečo by polícia nemohla monitorovať len rozhovory, ktoré sa týkajú daného prípadu?
A ako to chcete oddeliť? Ak na vás nasadia nahrávacie zariadenie, tak je to nemožné.
Agent vie vopred oznámiť polícii, kedy ide komunikovať s úplatným lekárom. Môžu sa teda odpočúvať len hovory, ktoré sa týkajú toho prípadu, nie celá komunikácia. Rovnako vie presne definovať, kedy ide odovzdať požadovaný úplatok.
A kto bude kontrolovať policajta, kedy to zariadenie naozaj zapína a vypína? Advokát má korupciu len nahlásiť, polícia si má poradiť iným spôsobom ako tým, že jej advokát bude robiť agenta.
A korupčný prípad potom zakape na tom, že to bude tvrdenie proti tvrdeniu. To nie je riešenie.
Polícia má podľa mňa dostatok technických prostriedkov, ktorými to môže riešiť.
Teraz sa odosobnite od toho, že ste šéf komory a advokát, a skúste povedať, čo si myslíte o konaní Mešencovej z ľudského hľadiska. Nebolo to od nej hlboko morálne? Zaslúžila si vôbec takú paľbu od Detvaia a jeho ľudí?
Z ľudského hľadiska pani Mešencovú úplne chápem a stopercentne súhlasím s tým, že urobila všetko preto, aby zabránila korupcii. V poriadku však neboli prostriedky, ktoré použila. Uznávam však, že hoci to už vtedy vedieť mala, nemusela tušiť, že ak sa stane agentkou polície, potenciálne môže dostať do nepríjemnej situácie svojich ostatných klientov. Polícia totiž mohla odpočúvať aj hovory, vedené s klientmi, ktorých sa ten prípad úplatkára netýkal.
Čo si myslíte o inštitúte agenta všeobecne?
Že je v poriadku. Ak sa využíva v súlade so zákonom, nemám voči nemu žiadne výhrady.
Keby ste vtedy boli šéfom komory miesto Detvaia, požadovali by ste vylúčenie Mešencovej? Lebo komora ju vlastne chcela pripraviť o živobytie.
Podľa mňa to bol vtedy zjavne neprimeraný trest. Keďže však už je dnes známy precedens, dnes by bol taký trest primeraný. Ak dnes všetci advokáti vedia, že takto postupovať nesmú, bolo by vylúčenie z komory v poriadku.
Má dnes komora lepšie meno, ako keď ste v júni 2010 nastupovali na post jej šéfa?
To je otázka pre iných. Rok a niečo je na bilancovanie krátka doba, ale ja mám z toho, čo sme už urobili, celkom dobrý pocit. Určite chceme v porovnaní s minulosťou viac komunikovať napríklad s médiami.
Rozhovor bol autorizovaný, Tomáš Borec v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
