BRATISLAVA. Pád komunistického režimu v Československu nebol len vecou Prahy, prispeli k nemu aj študenti v Bratislave, vraví novinár Radoslav Števčík. Ako 19-ročný spolu s ďalšími 250 vysokoškolákmi pochodoval bratislavskými ulicami, aby sa verejne vyslovil za demokraciu, školské reformy, zrušenie Socialistického zväzu mládeže a možnosť cestovať.
Protest slovenských študentov sa v Bratislave konal 16. novembra 1989, deň pred zlomovými udalosťami v českej metropole. Išlo o prvý otvorený protest proti režimu od sviečkovej manifestácie z marca 1988.
"Verejné občianske protesty boli dovtedy iba v Prahe, na Slovensku s výnimkou augustového pokusu Bratislavskej päťky pripomenúť si výročie vojenskej intervencie z roku 1968, bol bratislavský pochod vysokoškolákov prvým verejným prejavom nesúhlasu," uviedol pre agentúru SITA Števčík.
Pochod študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského vníma ako generálku pred štrajkom, do ktorého vstúpili ako prví na Slovensku 20. novembra 1989 po brutálnom potlačení piatkového pochodu pražských vysokoškolákov.
Riskovali budúcnosť
Jedným z bratislavských študentov, ktorí riskovali svoju budúcnosť, bol i novinár Pavol Vitko. "Bola to veľká a úprimná vec," spomína na udalosti Vitko s odstupom dvoch desaťročí. Vtedajší študent žurnalistiky protestoval spolu so svojou spolužiačkou a manželkou Renátou. V kočíku mali polročnú dcérku Zuzku. Až pri zapálenom vystúpení Henriety Hrinkovej na záver pochodu pred budovou vtedajšieho ministerstva školstva si uvedomil, že celý protest môžu ukončiť policajti.
"Strach nebol o mňa, ale o dcérku, ktorá celý ten čas spokojne spala v kočiariku. Manželke som ukázal cestu, kadiaľ by sme sa aj s kočíkom pokúsili utekať," hovorí Vitko. Scenár, keď policajti bili študentov, sa však naplnil až o deň neskôr - 17. novembra 1989 v Prahe. Dnes je Vitko rád, že bol pri zlomových udalostiach spolu s manželkou a dcérou. Situáciu opisuje ako zmes guráže a eufórie.
"Som novinár, ktorý takmer 20 rokov často píše o vojakoch a vojnách. Preto by som tú zmes guráže a eufórie prirovnal, hoci možno trochu zveličene, k vnútornému stavu vojaka, ktorý síce tuší, že v boji nemusí prežiť, ale cvičil už pridlho na to, aby sa uspokojil s „pokojom zbraní“ v zázemí," hovorí Vitko.
Všetko museli vysvetliť v škole
Vysokoškoláci 16. novembra pred 22 rokmi položili kvety pri Univerzite Komenského v Bratislave, kde v auguste 1968 sovietski okupanti zastrelili študentku Danku Košanovú a pred budovou vtedajšieho ministerstva školstva na Dobrovičovej ulici predniesli svoje požiadavky.
Udalosti toho dňa a nasledujúceho dňa v Prahe, kde demonštrovali pražskí študenti na Národní třídě, boli začiatkom nežnej revolúcie v Československu. Deň po manifestácii museli protestujúci vysokoškoláci vysvetľovať svoje konanie učiteľom na vysokej škole.
Usvedčovala ich aj reportáž, ktorú z demonštrácie výnimočne odvysielala televízia. Vitko si v pamäti uchováva euforickú atmosféru spolupatričnosti, keď sa študenti držali za ruky a kráčali dole bratislavským Námestím SNP. Na Šafárikovom námestí míňali vyučujúceho docenta Jána Sanda, vtedajšieho vedúceho katedry žurnalistiky a predsedu straníckej skupiny.
"Vymenili sme si pár viet. Bolo skvelé vidieť, ako úprimne nám vtedy držal palce," hovorí Vitko. Števčík rád spomína najmä dva silné momenty. "Keď sme stáli na Hviezdoslavovom námestí, držali sa za ruky a z plných pľúc sme kričali Slobodu, slobodu, a keď nás pred vtedajším ministerstvom školstva obkľúčili policajti s obuškami v rukách a chystali sa proti nám zasiahnuť," vraví Števčík. Stále cíti pocit hrdosti, že "mohol byť pri tom".
"Napriek tomu, že vtedy nám nebolo všetko jedno a nebyť udalostí v Prahe by nás čakali len nepríjemnosti, s odstupom času neľutujem, že som sa na pochode aktívne zúčastnil," tvrdí Števčík. Aj keď sa situácia v Československu a na Slovensku v nasledujúcich rokoch vyvíjala nie celkom podľa predstáv, napriek tomu si myslí, že revolúcia určila správnu cestu.
"Vtedy bola pre zmenu režimu potrebná revolúcia, dnes na zmenu režimu či vlády stačia parlamentné voľby," poznamenal Števčík. Teší ho, že na vyslovenie vlastného názoru už dnes ľudia nepotrebujú odvahu, aká bola nevyhnutná v novembri 1989. "Aj demokracia má však kopu deformácií. Čo na to študenti? Celé tie roky takmer nič... Myslím si však, že to nie je až tak vec guráže, ako skôr nezáujmu. Zatiaľ," uzavrel Vitko.
