Národnú radu vo štvrtok sprístupnia verejnosti. SME pustili aj na miesta, kam smú iba politici.
BRATISLAVA. Podzemný tunel, ktorým politici môžu prejsť z parlamentnej budovy do poslaneckej pracovne na západnej terase Bratislavského hradu, zariadili ako kanceláriu – dlhú 150 metrov.
Hneď za vstupnými dverami prekvapí koberec, o pár metrov čalúnené kreslá so stolíkom.
„Netuším, či na kreslách niekto sedáva,“ vraví Ľubomír Adamišin z Kancelárie Národnej rady. V tuneli je zima. „Musí tu byť chladno, lebo by steny splesniveli.“
Stavbári práve dokončujú druhý tunel, ktorý parlament prepojí s hradným palácom.
Do podzemných chodieb obyčajného návštevníka nevpustia. Zákaz bude platiť aj v Deň otvorených dverí, ktorý je zajtra.
Návštevníkom však ukážu pracovňu šéfa parlamentu či rokovaciu sálu.
Budovu chceli zbúrať
- navrhli ju architekti Ľudovít Jendreják, Peter Puškár a Ján Šilinger,
- stavať ju začali v roku 1986,
- po novembri '89 sa uvažovalo o zbúraní totalitnej budovy, zámer neprešiel,
- poslanci v budove zasadajú od roku 1994, predtým sídlili na Župnom námestí.
Parlamentnú budovu začali stavať v roku 1986. Komunisti už do nej slovenský parlament nasťahovať nestihli.
Po nežnej revolúcii sa uvažovalo o zrútení nedokončenej stavby. „Vyčítali nám, že ide o totalitnú budovu,“ povedal jeden z jej autorov, 82ročný architekt Ľudovít Jendreják.
Nakoniec však búrali len sochy Klementa Gottwalda a stavbu dokončili v roku 1993. Prvé slávnostné zasadnutie bolo 25. mája 1994.
Rukopis prednovembrovej architektúry je zjavný, do roku 1989 v parlamentoch poslanci len hlasovali o vopred rozhodnutých zákonoch.
Chodby sú príliš veľké a priestorov pre parlamentné výbory je málo. Najväčší poslanecký klub Smeru, ktorý má 62 členov, sa pomestí iba do jednej z miestností.
V rokovacej sále chýbajú okná. „Za socializmu sa zrejme báli, že by sem niekto hodil granát,“ hovorí Mariana Kašová z parlamentnej kancelárie.
Jendreják tvrdí, že komunisti sa o život nebáli. „Denné svetlo nebolo vhodné na snímanie kamier.“
Na nádvorí parlamentu zvyknú politici fajčiť.
Oddych v salóne
Sála je obložená mramorom zo Spišských Vlachov, drevené lavice pochádzajú z Dunajskej Stredy. Luster z úzkych sklenených tabúľ na oceľových lankách navrhol Askold Žačko.
„Viacerí poslanci ho volajú gilotína. Kedysi ani nechceli pod ním sedávať, lebo sa báli, že spadne,“ povedala Kašová.
Pri rokovacej sále je poslanecký salón, kam nik okrem politikov nesmie. Počas schôdzí spoza pootvorených dverí vídať, ako sa medzi sebou bavia bez ohľadu na to, či sú z koalície, alebo opozície.
Personál tvrdí, že v salóne alkohol nepredávajú, nalejú iba nealkoholické pivo za 1,40 eura. Káva stojí euro.
Po odvolaní Richarda Sulíka z SaS sa do pracovne šéfa parlamentu nasťahoval Pavol Hrušovský z KDH. Do vitríny si už vyložil kresťanské ikony.
V jednej sú ešte Sulíkove veci: knihy, CD aj miniatúra autíčka. Hrušovský dal po Sulíkovi vysťahovať do jedálne chladničku s nápojmi.
Igor Slovák zodpovedá za zvukovú techniku a zažil všetky politické generácie v bielej budove, ktorá pri pohľade od Dunaja zakrýva aj Hrad. „Už ich nepočúvam,“ mávne rukou.
V poslaneckom salóne si poslanci kúpia len nealko nápoje.
