Aj keď 17. november zostane navždy „dňom“ pádu totality v Československu, historikovi Františkovi Neupauerovi sa však zdá priliehavejšie hovoriť o novembri 1989, a teda o mesiaci plnom viacerých symbolov.
BRATISLAVA. Vo štvrtok, 17. novembra, si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu. Od roku 2001 je tento deň štátnym sviatkom Slovenskej republiky.
Viaže sa k spomienke na študentskú demonštráciu v Prahe roku 1989 pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva, ktorá predznamenala začiatok nežnej revolúcie. Študenti vtedy vyšli do ulíc s protikomunistickými heslami a po tvrdom zásahu bezpečnostných zložiek sa na ich obranu postavili umelci a široká verejnosť.
„Manifest solidarity v celočeskoslovenskom meradle sa stal v konečnom dôsledku manifestom boja za slobodu a najsilnejším impulzom smerujúcim k pádu komunistickej totality v Československu,“ povedal pre agentúru SITA historik František Neupauer.
Aj keď 17. november zostane navždy „dňom“ pádu totality v Československu, Neupauerovi sa však zdá priliehavejšie hovoriť o novembri 1989 a teda o mesiaci plnom viacerých symbolov.
„Už 16. novembra vyšli v Bratislave do ulíc študenti. Až 25. novembra boli prepustení poslední politickí väzni (bratislavská päťka). Mohli by sme pokračovať ďalej vo vykresľovaní udalostí hovoriacich o tom, ako sa komunistická strana nechcela vzdať hlavnej úlohy vlády v Československu i o odvahe jednotlivcov počas demonštrácií, manifestácií, štrajkov ako aj o tých, ktorí sa postavili do čela tohto zápasu a otvorili cestu pluralizmu v politickom živote založením Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra,“ konštatoval historik.
Osobitne v tomto roku, keď si pripomíname 50. výročie od postavenia Berlínskeho múru, nemôžeme podľa Neupauera zabudnúť ani na jeho pád z 9. novembra 1989.
„Deti, ktoré boli počaté či narodené v čase príchodu okupačných vojsk do Československa v roku 1968 vnímali, že sa nemusia obávať zásahu „spriatelených armád“. I toto vedomie im mohlo dodať odvahu v demonštratívnom odpore voči komunistickej totalite. Na druhej strane ostáva nezodpovedaná otázka, prečo na rozdiel od Nemecka nebola vynesená vina a zadefinovaný trest pre tých, ktorí boli zodpovední za krutosť režimu,“ vyhlásil historik.
Bez tohto redefinovania ostanú podľa Neupauera politickí väzni ľuďmi v úzadí a čelní predstavitelia komunistickej strany budú môcť viesť politiku, ktorú predstavil na zjazde ÚV KSS v decembri 1989 jeden z nich: „Akonáhle my pôjdeme vedľa, stratíme všetko, ťažko bude, ale musíme ísť do čela. Nemôžeme sa izolovať, lebo to je veľký prúd, veľká sila. V záujme, skutočne, strany a nášho ďalšieho rozvoja, to je kľúčová otázka.“ Pri pohľade na 17. november 1989 nesmieme zabúdať podľa Neupauera ani na tieto slová.
