BRATISLAVA. November '89 je podľa bývalého disidenta Františka Mikloška druhou najväčšou udalosťou 20. storočia.
„Dnes je všeobecne v Európe prijímané, že dve udalosti sú nad ostatné. To je koniec 2. svetovej vojny a s tým súvisiaci pád nacizmu a november '89. My sa viažeme na 17. november 1989, ale november '89 bol vo všetkých socialistických krajinách akýmsi medzníkom. Najväčším symbolom bol pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989,“ povedal v exkluzívnom rozhovore pre agentúru SITA Mikloško.
Hviezdna chvíľa
November 1989 je podľa Mikloška hviezdna chvíľa, kedy vo všetkých krajinách socialistického bloku prišiel nejaký moment, o ktorom sa nevedelo, že spustí takú lavínu. V Poľsku to boli poloslobodné voľby, v Maďarsku odstraňovanie zátarás v máji '89, čo ani nebolo myslené politicky ale z technického hľadiska, pretože to boli zastarané zátarasy a zábrany. V Československu takým spúšťacím mechanizmom bol 17. november.
Ešte na začiatku roku 1989 na pád komunizmu podľa Mikloška nikto nemyslel. „My sme žili v akýchsi víziách, ale normalizácia trvala dlho. Komunistický režim a vedenie bolo absolútne konzervatívne a hraničilo s akousi primitívnosťou, ale urputne sa držalo. Nikto z nás si nemyslel, že komunizmus ten rok padne. Predtým sme mali vízie a žili sme tými víziami. Boli to vízie Don Bosca, jeho sny. Saleziána, ktorý predpovedal, že najneskôr 100 rokov po jeho smrti Panna Mária urobí vo svete veľký zázrak. Zomrel v roku 1888. My sme tým žili,“ spomína Mikloško.
Proroctvo
Druhou víziou bolo proroctvo pátra Pia pražskému kardinálovi Františkovi Tomáškovi. „Keď v januári 1988 niesli naši aktivisti, medzi nimi súčasný generálny vikár v Žiline Ladislav Stromček, prvé podpisy pod petíciu, ktorú kardinál Tomášek vyhlásil 6. januára 1988, tak sa ho Ladislav Stromček opýtal, či je pravdou, že páter Pio mu predpovedal, že nezomrie skôr, kým v jeho krajine nebude sloboda a on to potvrdil. Povedal: Toto mi predpovedal. Čiže tie predpovede tu boli, išli z viacerých strán, ale samozrejme, vo chvíli, keď sa to celé spustilo, každý z nás tak trošku vo viere zapochyboval, či je vôbec možné, aby sa zrazu ten systém zrútil,“ uviedol Mikloško.
Podľa Mikloška 17. november naplnil rozmer netrpezlivosti ľudí a ich ponižovania. „Moment, keď dobití, vymlátení, zakrvavení študenti spontánne na Národní třídě vbehli počas predstavenia do národného divadla, bol obrovský šok. Herci prestali hrať a po divadelnej sále začali behať zakrvavení študenti. Herci v kostýmoch spolu s ľuďmi vyšli na ulicu - a to bol spúšťací mechanizmus. Herci boli v tom čase populárni,“ zdôraznil Mikloško.
Paradoxom je, že popularitu hercom zabezpečili seriály, ktoré komunistický režim veľmi podporoval a ktoré boli podľa Mikloška veľmi kvalitné. „Herci v novembrových dňoch zohrali obrovskú rolu. Doteraz to nie je spracované. Slovenskí herci chodili po celom Československu. Českí herci chodili do všetkých dediniek. To zburcovalo, že v novembri '89 došlo k najväčšiemu národnému vzopätiu sa v dejinách Slovenska. Nikdy v dejinách sme nemali také celonárodné vzopätie, že námestia boli plné všade. Nikdy nebola jedna idea. V novembri to bola idea zmeny a túžby po slušnom živote,“ upozornil Mikloško.
