Bratislava, druhá polovica šesťdesiatych rokov. V časti intelektuálnych a kultúrnych kruhov sa rysuje nový hrdina. Je ním martýr a sľubný reformátor Gustáv Husák.
Čerstvý päťdesiatnik reční a píše o demokratizácii a federalizácii socialistického Československa, hoci len nedávno vyšiel z väzenia, kam ho režim uvrhol na dlhé roky.
„V tom čase mal u nás ako symbol vzdoru a mučeník veľké sympatie. Táto aureola tak oslňovala zrak, že sme dokonca pozabudli aj na veci, ktoré robil krátko po vojne,“ spomína vtedajší redaktor Kultúrneho života Kornel Földvári.
Husák sa za mrežami ocitol ako jeden z organizátorov Slovenského národného povstania a zástanca autonómnejšieho Slovenska. Takýto životopis ho začiatkom päťdesiatych rokov predurčoval na rolu obetného baránka pre Stalina, ktorý po konflikte s Titovou Juhosláviou požadoval v celom bloku odhaliť a tvrdo potrestať „vnútorného nepriateľa“.
V procese s buržoáznymi nacionalistami spolu s ním obvinili aj komunistických politikov a spisovateľov Vladimíra Clementisa a Laca Novomeského. S Husákom ich spájal predvojnový ľavicový časopis DAV i neskorší protifašistický odboj.
FOTO - TASR
Osudové ženy
- Federalizácia: Husák bol boľševik, šlo mu o komunistickú federáciu sovietskeho typu, nastolil ju na sovietskych bodákoch.
- Internacionálna pomoc: zviezol sa na dubčekovskej vlne aj s odmietaním tvrdenia o kontrarevolúcii v Československu, keď nás však obsadili Rusi, obrátil. Vyšiel im v ústrety prijatím tézy, že šlo o bratskú pomoc proti hrozbe kontrarevolúcie.
- Normalizácia: normalizácia bola Husákovou nadprácou. Čakali sme, že pôjde Kádárovou cestou a vymôže od Sovietov maximum ústupkov. On im však dal viac, než žiadali.
- Protisocialistické živly: Husákova garnitúra mala po skúsenostiach z Pražskej jari panický strach pred akýmkoľvek oteplením, pred reformami. Pokus Charty ´77 o dialóg, o zlepšenie pomerov v duchu ústavy a helsinských dohovorov preto a priori odmietla ako kontrarevolúciu.
- Novoročné príhovory prezidenta: komunistické klišé.
„Mal šťastie v tom, že sa dostal do skupiny komunistických intelektuálov, mal aj múdre a spoločensky angažované ženy,“ opisuje Husákovu gloriolu kultivovaného intelektuála zo šesťdesiatych rokov významný reportér Smeny Jaroslav Kalný.
Prvou Husákovou manželkou bola divadelná režisérka Magda Lokvencová, druhou novinárka a prekladateľka Viera Millerová.
Obe manželstvá sa však skončili tragicky. Hoci Magda odolala nátlaku a väzneného manžela neopustila ani napriek strate zamestnania, po Husákovom prepustení sa ich manželstvo rozpadlo a onedlho zomrela.
Vieru si Husák zobral až po dlhých rokoch vzťahu, keď ho už ako prezidenta pozvala „aj s manželkou“ na návštevu Indie premiérka Indira Gándhíová. Manželstvo ukončilo po štyroch rokoch letecké nešťastie. Nebyť prvou dámou, vrtuľník by ju v hmle zbytočne neprevážal cez pol krajiny pre zlomeninu kľúčnej kosti.
Ušiel povrazu
Nešťastné osudy stihli aj Clementisa a Novomeského. Prvého režim na začiatku päťdesiatych rokov vyňal zo skupiny buržoáznych nacionalistov a popravil v najväčšom monsterprocese s bývalým ústredným tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským.
Druhý podľahol surovým metódam a priznal sa k vykonštruovaným obvineniam z velezrady, protištátnej i protistraníckej činnosti. Neodvisol zrejme len vďaka Husákovi, ktorý ako právnik a tvrdá povaha dokázal proces roky naťahovať.
Odolal, keď sa pri ňom bez jedla a spánku striedali čerství vyšetrovatelia a vyťahovali na neho vynútené svedecké výpovede známych. Nepodľahol ani mučeniu vo vlhkých pivničných kobkách Kolodějského zámku.
„Vyšetrovatelia si s ním nevedeli rady. Aby ,ho udělali´, museli by ho zabiť. Práve to však nemohli, potrebovali ho verejne a bombasticky odsúdiť,“ napísal historik Ján Uher, člen komisie, ktorá v šesťdesiatych rokoch prehodnocovala politické procesy.
FOTO - ČTK
Starý človek
Skupinu napokon odsúdili až v roku 1954. Po smrti Stalina a Gottwalda a desiatkach politických popráv sa sudcovia uspokojili aj s doživotím.
Vo väzení strávil desať rokov, zväčša na samotke. Časť trestu si odkrútil v Leopoldove. Niekoľko mesiacov sedel v cele aj s nekomunistickým novinárom Eugenom Kordom, ktorého režim odsúdil na 16 rokov za velezradu.
„Mali chladný vzťah, ale navzájom sa rešpektovali a nepodrážali sa,“ opisuje otcove spomienky redaktor SME Eugen Korda.
Husáka prepustili v roku 1960 po amnestii. „Som starý človek so schátraným organizmom, duševne podlomený a ubitý,“ písal tesne pred prepustením.
Nový začiatok
Napriek podlomenému zdraviu, rozvrátenej rodine a očiernenému menu začal ihneď cieľavedome pracovať na návrate. V roku 1963 ho občiansky rehabilitovali, no komunisti, pre ktorých predstavoval čierne svedomie, sa ho ešte zdráhali.
Husák sa pustil do ofenzívy. Napísal rozsiahle svedectvo o Povstaní, v ktorom zveličil svoju úlohu, publikoval v Kultúrnom živote, kriticky vystúpil voči pomerom v strane na jej bratislavskej konferencii.
Hriechy povojnového politika v uvoľnenej atmosfére druhej polovice šesťdesiatych rokov bledli. Zrazu stál na tribúne vedľa Alexandra Dubčeka a hlásal o reformách.
Politický intrigán
Husák pritom nebol politický novic. Už počas Povstania sa stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a povereníkom vnútra. V roku 1946 to dotiahol až na predsedu Zboru povereníkov, teda slovenského premiéra.
Funkcie však zneužíval na intrigovanie proti ministrom demokratickej strany, ktorá u nás na rozdiel od Česka porazila komunistov a v zbore získala väčšinu. Aby ju oslabil, súhlasil dovtedajší zástanca slovenskej autonómie aj s oklieštením právomocí národných orgánov na úkor Prahy. V politickom boji neváhal nasadiť tajné služby.
Počas komunistického puču vo februári 1948 vyhodil politikov demokratickej strany z vlády. „Zákony a ústavu som nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie,“ priznal cynicky o desaťročia.
V roku 1949 krátko viedol aj Slovenský úrad pre veci cirkevné, ktorý pripravoval brutálnu likvidáciu rehoľných rádov. No podobne ako v ďalších oblastiach, ktoré za desaťročia v politike ovplyvnil, ani tu neobstojí čierno-biely pohľad. Bol to on, kto sa zaslúžil o vznik slovenskej cirkevnej provincie, ktorá až do roku 1977 patrila pod Ostrihom, pripomínal neskôr arcibiskup Ján Sokol.
FOTO - ČTK
Obchádzal si tlač
Triumfálny návrat na konci šesťdesiatych rokov mu podľa vtedajších novinárov uľahčilo aj pochopenie moci médií. „Raz som s ním vybavoval cenzorské zásahy tlačového dozoru a zistil som, že je to cieľavedomý pragmatik, pre ktorého je publikovanie len prostriedkom k vyšším cieľom,“ spomína Földvári.
„Keď zatrhli niečo Novomeskému, ten v redakcii zúril. Husák skoro vždy akceptoval cenzorský zásah a hovoril, že škoda zaujímavého detailu, ale hlavne, že to podstatné vyjde.“
Ako Husák dobýval stratené pozície, menil aj postoj k časopisu. „Keď v ´68 pochopil, že s ním nehovoríme ako jeho učeníci, ale ako partneri, jedného dňa, po tom všetkom, ako sme ho s problémami vydávali, už príspevok nepriniesol a časť redaktorov prelanáril do konkurenčného Nového slova,“ hovorí Földvári.
Pre komunistického politika netypický vzťah k médiám spomína aj Kalný. „Ešte aj potom, ako sa stal šéfom strany na Slovensku, si nás pozval a rozprával nám, aby sme vydržali, že to nebude trvať večne a že on sa s okupáciou nikdy nezmieri,“ vraví vtedajší reportér Smeny.
Už onedlho však novinárom odkazoval iné slová. „Z niektorých ľudí vytvárali modly, pomaly si pred nimi kľakali na kolená. Takú moc mali skupinky masovokomunikačných prostriedkov, že koho chceli, odkrágľovavali, a koho chceli, či bol aj hlupák, vyniesli do siedmeho neba,“ hromžil len pár dní predtým, ako na čele KSČ vystriedal Dubčeka.
Novinári, ktorých ešte nedávno povzbudzoval, si medzitým zvykali na nový život. „Jeden robil murára, ďalší vŕtal studne, iného zavreli do väzby,“ spomína Kalný.
Z reformátora realista
Husákov prerod mnohí postrehli už pár dní po príjazde sovietskych tankov. Kým bezprostredne po 21. auguste ešte protestoval proti okupácii, o pár dní na moskovských rokovaniach už volil inú taktiku. „Veľmi rýchlo postrehol celkovú pozíciu československej delegácie a prejavil sa ako politický realista,“ hovorí historik SAV Jozef Žatkuliak.
Práve lavírovanie v Kremli mu otvorilo dvere do najvrchnejších poschodí politiky. Podobne to dopadlo aj s federalizáciou. Hoci na jeseň 1968 poslanci prijali ním presadzovaný zákon o federácii, už v roku 1970 právomoci národných orgánov opäť okyptili.
„Nedá sa povedať, že by neveril ideálom československej jari, alfou a omegou jeho politiky však bola vernosť komunistickej strane, a jeho reformizmus narazil na toto obmedzenie,“ mieni Žatkuliak.
Jar tak strieda normalizačná jeseň, ktorá vydrží dvadsať rokov. Kritikov okupácie vyhadzujú zo strany, statisíce ľudí prichádzajú o prácu, ich deti nemôžu študovať, na hraniciach a vo väzeniach hynú nevinní.
Súdruh prezident
Husáka však chladný pragmatizmus privádza až k najvyššej politickej méte. V roku 1975 sa popri prvom mužovi strany stáva aj prvým mužom štátu.
Hoci má ako intelektuál v strane autoritu, ovládnuť sa mu ju nepodarí. Silná konzervatívna opozícia na čele s Vasiľom Biľakom ho drží nakrátko, pozorne ho roky sleduje aj Brežnev a jeho maršali.
Husák sa navyše správa ako stranícky človek, ktorý zväčša neodporuje vôli väčšiny. Niekdajší bratislavský tajomník KSS Gejza Šlapka opisuje jeho vzťah k strane názorne. „Bol prvý tajomník a prezident, ale na zasadnutí ústredného výboru prišiel za mnou, či mám chvíľu. Vytiahol papier a začal mi kresliť, že by si chcel v dome zväčšiť miestnosť, ktorá by zasiahla do záhrady a že čo ja na to,“ spomína. „Súdruh, a to sa pýtaš mňa, divil som sa. A on na to: Ty si tam predsa vedúci tajomník.“
Sám na Hrade
Hoci Biľakovej klike sa Husáka podarí z čela strany odstaviť až v roku 1987, jeho pozícia slabne roky. Zlomová bola už smrť jeho manželky Viery. Prezident začal chradnúť psychicky i fyzicky, stále viac sa uzatváral do seba.
„Asi pol roka po tom nešťastí mala ísť naša delegácia na večeru s Brežnevom, ale ten ju zrušil. Ostali sme teda sedieť a spomínať, a keď som sa okolo polnoci zdvihol na záchod, Husákov ochrankár mi hovorí: Súdruh, nechoďte ešte, od jej smrti je prvýkrát v spoločnosti,“ spomína Šlapka.
Posledné roky prezident trávi opustený, prežije viacero mozgových príhod. Rezignovať odmieta. Vôľa po moci ho neopustila ani vtedy, priznáva neskôr jeho životopisec Viliam Plevza.
Husákov nástupca Václav Havel v dokumente Českej televízie opisuje koniec jeho éry chmúrne. „Od zdedených zamestnancov som sa dozvedel, že si počínal zvláštne. Sedel v miestnosti, nechal kráčať uniformovaného policajta po chodbe a len tak pozeral do steny. Pochopil som, že si simuloval situáciu vo väzenskej cele.“
Boj o dušu
Bratislava začiatkom deväťdesiatych rokov. Veľká časť mesta i krajiny pozná svojho antihrdinu. Je ním takmer osemdesiatnik Gustáv Husák, ktorý dvadsať rokov stelesňoval ťaživú normalizáciu a po páde režimu sa utiahol do vily pod Horským parkom.
Hoci neprijíma návštevy a nereaguje ani na výpady v médiách, v posledných hodinách života predsa len ešte podstúpi čudesný zápas.
Za zomierajúcim mužom prichádza do nemocnice arcibiskup Ján Sokol, aby mu dal posledné pomazanie. Tvrdí, že sa mu viditeľne uľavilo. Exprezidentova rodina i lekár krútia hlavami. Aké rozhrešenie dostal človek, ktorý ležal v kóme?
List prezidentovi (jeden z tisícov)
Historik a disident Ján Mlynárik sa s Husákom stretol jediný raz. V roku 1967 obaja ešte ako komunisti diskutovali na konferencii o vzťahoch Čechov a Slovákov.
Hoci obaja boli Slováci, ich postoj bol rozdielny. „Husák postavil otázku tak, či tu bol v roku 1918 slovenský národ. A ak bol, či nemal právo na štátnu samostatnosť,“ spomína Mlynárik. „Upozornil som ho, že podľa Vavra Šrobára sa vtedy k slovenskej inteligencii hlásilo dvesto vlastencov. Ako mohol taký štát postaviť vlastný aparát?“ oponoval politikovi.
Husákovi oponoval neskôr ešte raz. Vtedy už prezidentovi napísal list, v ktorom mu vytkol, že z neho urobil nádenníka len preto, že odsúdil medzinárodný zločin – okupáciu. Odpoveď nedostal.
„Zakázali mi publikačnú činnosť, represia sa obrátila proti mojim dielam i deťom,“ opisuje dopady husákovskej normalizácie Mlynárik. Onedlho skončil vo väzení za rozvracanie republiky. Dopustil sa ho, keď sa snažil prepašovať za hranice vlastný historický archív.
Po trinástich mesiacoch basy sa mu podarilo dostať do Nemecka, hoci rodina ostala za železnou oponou. Naspäť sa vrátil až v roku 1990 ako poslanec.
„Nevedel som pochopiť, ako mohli ísť Ján Čarnogurský a František Mikloško Husákovi na pohreb. Zločinmi sa predsa previnil aj proti katolíckemu disentu,“ spomína dodnes.
