ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Nora Beňáková: Ochota Slovákov pomáhať? Radšej sa ľutujú

Cirkev robí obvykle zbierky na krajiny, kde žije väčšina kresťanov. Veľmi pomohla na Haiti, ale pri kolosálnom hladomore v moslimskom Somálsku mlčala, tvrdí v rozhovore šéfka festivalu Jeden svet.

Narodila sa v roku 1973. Vyštudovala Obchodnú fakultu, odbor marketing na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pracovala v SAIA a v Nadácii pre podporu občianskych aktivít. V rokoch 2002 až 2009 bola v združení Človek v ohrození riaditeľkou kancelárie(Zdroj: Karol Sudor)

Škoda, že cirkev má obvykle zbierky len na krajiny, kde je väčšina obyvateľstva kresťanská. Veľmi pomohla zbierkou na Haiti, ale na kolosálny hladomor v moslimskom Somálsku zbierku nevyhlásila, tvrdí v rozhovore pre SME.sk šéfka festivalu Jeden svet.

Pôsobenie v treťom sektore niektorí vnímajú ako altruizmus, iní ako bežnú prácu, ale sú aj takí, ktorí ho vidia ako skvelý biznis. Aká bola vaša motivácia?

K prvej neziskovke som sa dostala na vysokej škole v rámci medzinárodnej študentskej organizácie AIESEC. Šla som do nej preto, lebo som študovala Ekonomickú univerzitu, a tá v roku 1991 nemohla svojim študentom ani zďaleka poskytnúť kvalitnú výučbu v oblasti ekonomiky. Ak chcel niekto vedieť viac, potreboval vidieť svet. To sa dalo napríklad cez sieť tej organizácie, pôsobiacej vo viacerých krajinách. Že šlo o tretí sektor, som však nevnímala počas celej školy.

Dnes vás živí, takže ten prístup sa asi zmenil.

Áno. Po škole som však najskôr dostala ponuku z medzinárodného koncernu v oblasti tabakového priemyslu, že o dva roky by som mohla nahradiť ich personálnu riaditeľku, ktorá mala odísť do Dubaja. Bolo to lákavé, lebo s tým bol spojený dvojročný vzdelávací program v zahraničí. Nakoniec sa tá ponuka, našťastie, nerealizovala, lebo sa našiel niekto z interného konkurzu. Vďaka tomu som mala čas dať si po škole pauzu a zúčastniť sa študentskej stáže sprostredkovanej cez AIESEC v Indii. Ani tam som síce nerobila žiadnu charitu, ale kto vidí dané prostredie, v akej chudobe sa tam žije, asi ho to musí ovplyvniť. Odvtedy som pociťovala túžbu nejako pomáhať, a to najmä v rozvojových krajinách.

Takých organizácii je veľa, asi ste nemali problém s výberom.

Práveže áno. S veľkými organizáciami typu UNICEF som sa neidentifikovala, rovnako ma príliš nezaujali cirkevné charitatívne organizácie. Tou správnou sa pre mňa stal až Človek v ohrození.

1.jpg

Kupovanie svedomia je pohodlnejšie

Dá sa definovať, čo rozhodne, že vyštudovaná ekonómka si miesto bizniskariéry vyberie pomoc rozvojovým krajinám?

U mňa asi rozhodlo aj to, že zbožňujem cestovanie.

No, vyberáte si samé „luxusné“ destinácie – Sudán, Srí Lanka, Haiti, Indonézia, Pakistan, Afganistan, Libanon, Kuba.

(smiech) Lenže mňa už za totality desilo, že sa asi nikdy nikam nedostanem. Pamätám si, aké úsilie museli vyvinúť moji rodičia, aby sme sa dostali na Balaton a raz do Berlína. Už strednú školu som si vyberala s vedomím, že po maturite by som mohla nastúpiť do nejakej cestovnej kancelárie a vďaka nej vidieť svet. Dnes sa mi to darí, navyše môžem pomáhať, spojilo sa teda príjemné s užitočným.

Dajme si trochu bulváru. Vašimi spolužiakmi na výške boli Patrik Tkáč a Ivan Jakabovič z J&T.

Stretli sme sa v rámci tej študentskej organizácie. Pôsobili tam ako prváci a druháci, tiež sa vtedy snažili nájsť si nejakú príležitosť, keďže škola bola, aká bola. Venovali sa napríklad simulácii burzy, teda akejsi burze bez rizika. Aj na základe takejto praxe si neskôr mohli vytvoriť maklérsku firmu a začať podnikať.

Vidíte, mali ste sa viac kamarátiť a dnes by ste sa mali ako oni. Čo boli zač?

(smiech) Priamo v mojom ročníku bol Patrik, vnímala som ho ako veľmi pracovitého. Obaja však investovali množstvo času do biznisu, hodnoty pre nich neboli až taká priorita, asi by sa tým ani netajili. V tej študentskej organizácii sme však boli často terčom posmechu a opovrhnutia niektorých spolužiakov. Kým sme tam na niečom makali, oni trávili voľný čas chodbovicami a žúrkami.

Mnohých uspokojí, ak niekomu neznámemu pomôžu bez vážnejšej osobnej angažovanosti. Pred Vianocami prispejú na detský domov, raz ročne si kúpia žltý narcis, prípadne pošlú SMS na obete zemetrasenia. Je možné ľuďom vytknúť, ak nerobia viac?

Záleží od situácie. Ak sa niekto rozhodne pomáhať chorým na rakovinu a vyberie si povedzme Dobrého anjela, je to v poriadku, lebo ide o systém, kde sa každý cent dostane do rúk tým, ktorí ho potrebujú. Kto však chce pomáhať systematickejšie, určite si k tomu prikúpi aj žltý narcis Ligy proti rakovine, ktorej prostriedky zase idú aj na výskum. Voči takejto kombinácii určite nemožno namietať. Ak však niekto ide do detského domova len v čase Vianoc, aby priniesol nejaké materiálne veci, a potom sa už o deti nezaujíma, je to zlé, lebo to negatívne vplýva aj na samotné decká. Dezilúzia, že sa o vás všetci zaujímajú len na konci roka, je strašná. To nie je charita, ale...

Kupovanie si svedomia?

Asi tak. Je to totiž pohodlnejšie. Ak pošlete príspevok cez SMS, nik od vás nebude žiadať väčšie úsilie, nedá sa to ani nikomu vyčítať. Nemám ale rada dobročinné organizácie, ktoré idú na ľudí s citovým vydieraním.

Konkrétne?

Myslím tie, ktoré udierajú občanom na citlivú strunu vyhláseniami, že celý rok sú konzumní, a preto sa môžu aspoň na Vianoce ukázať, akí sú v skutočnosti dobrí. Presne toto je kupovanie svedomia. Okrem toho je rozdiel, ak chce niekto za vaše peniaze nakúpiť deťom hračky alebo im zaplatiť napríklad školné. Lenže to sa často nedozviete.

Mám tiež problém s tým, ak niekto vezie oblečenie cez polovicu sveta, hoci ho tam nie je treba, prípadne naň domáci nie sú zvyknutí. Zmysel to má vtedy, ak sa tam udiala humanitárna katastrofa, inak je to neefektívne. Problém je, že kým v mnohých krajinách sa už dá študovať humanitárna pomoc ako odbor s cieľom robiť ho efektívne, u nás nič také neexistuje.

afganistan_stavba_skoly.jpg

V Afganistane pri výstavbe školy

Donori spôsobili ďalšie tsunami, keď obetiam ešte viac škodili

Smerujete k tomu, že ak sa niekam dovalia neziskovky s cieľom pomôcť, efekt môže byť opačný?

Samozrejme. Ak sa niekam vo veľkom dovalia altruisticky naladení dobrovoľníci, urobia viac škody ako osohu. Vezmite si tsunami, ktoré postihlo časť Ázie. Druhé tsunami spôsobili donori, ktorí narušili dovtedajší spôsob tamojších ľudí. Výsledkom bolo, že miesto toho, aby sa nejaká rodina postupne vrátila k rybolovu, radšej ukryla tri člny, ktoré už mala od iných humanitárnych organizácii. Vedela totiž, že dostane štvrtý. Rybár teda radšej nepôjde na more, lebo ako nezamestnaný určite dostane finančnú pomoc od ďalšieho donora.

Inými slovami tým, čo už vedeli chytať ryby, miesto udíc poskytujú hotové ryby.

Presne tak. Vychovali z nich niečo, čo sa bude ťažko odstraňovať celé generácie. Vedomia, že ak sa postavia do pozície chudáka a niekto im zadarmo pomôže, sa budú zbavovať len komplikovane. Predtým takýto prístup nepoznali. Je to ako so sociálne odkázanými na Slovensku – len vďaka tomu, že sme niektorých naučili na dávky zdarma, s tým nik nevie už desiatky rokov pohnúť. Zaužívaných vzorcov správania sa totiž nezbavíte za pár dní. Samozrejme netvrdím, že pri tsunami sa nemal nik angažovať, to by bolo ešte horšie. Dôležité však je, aby sa otvorene hovorilo o spôsobe, inak môže vzniknúť ešte väčšia spúšť ako pri prírodnej katastrofe.

Je ešte charita charitou, ak sa ňou niekto živí?

Dobročinné organizácie majú len tie peniaze, ktoré vyzbierajú od ľudí, výnimkou je možno Dobrý anjel, kde ide réžia z peňazí zakladateľov. Tí však mali vstupný kapitál, z ktorého to mohli financovať. Faktom je, že ak chcete, aby neziskovka účinne využila vyzbierané prostriedky, nevyhne sa tomu, aby dala aj na platy ľudí, na beh kancelárie a podobne. Podstatný je pomer.

barmski_exilovi_aktivisti_v_Thajsku.jpg

S barmskými exilovými aktivistami v Thajsku

Cirkevné zbierky uprednostňujú kresťanov, čo je zlý prístup

Sú neziskovky, ktoré dajú na nájomné, energie, telefóny a platy polovicu vyzbieraných financií. Poznám aktivistov s platom tritisíc eur mesačne, ale aj združenia, ktoré sídlia v takých luxusných priestoroch, že ak by tam prišiel darca, prešla by ho chuť pomáhať. Kde je hranica, za ktorou je to už problém?

Ani mne sa taký prístup nepáči. Nesídlime v luxuse, dlhé roky sme boli v príšerných priestoroch určených na demoláciu. Navštevovali sme pritom aj organizácie, ktoré na tom boli opačne. Človek v ohrození minulý rok hospodáril s 1,2 miliónmi eur, obvykle to býva pol milióna. Z tejto sumy ide minimálne 75 až 80 percent na priamu pomoc, obvykle však viac. Za nájom priestorov dávame okolo osemtisíc eur ročne, nástupný plat človeka je okolo 700 eur, a to platí aj pre živnosť, priemerný pod 1000 eur. Výdavky na nájomné a platy väčšiny pracovníkov pritom idú z grantov a dotácií, ktoré združenie získa, nie sú hradené z výnosu verejných zbierok ani z darov jednotlivcov. Ja mám po 15 rokoch praxe hrubý príjem od dvoch zamestnávateľov 1100 eur.

Na odľahčenie uspokojme aj konšpirátorov. Platí vás Soros?

(smiech) Od jeho Nadácie otvorenej spoločnosti sme mali pár malých grantov, ale to bolo už dávnejšie. Hlavné financovanie máme z iných zdrojov.

Prečo má tretí sektor ako celok skôr negatívne renomé? V 90. rokoch musel bojovať proti likvidačným krokom zo strany mečiarizmu, vzbudzoval však sympatie. Dnes človek vníma stovky neziskoviek, ktoré pomáhajú napríklad Rómom, ale nevidí žiadne výsledky. A tak je to v mnohých iných oblastiach.

Na Slovensku je registrovaných okolo 20-tisíc neziskoviek, čo nie je málo. Problém je v tom, ako sú tie kvalitné vnímané v očiach ľudí, a či tí sú ochotní zapojiť sa finančne alebo osobne. Ak si vezmem nás a našich partnerov v Česku, u nich sa vyzbieral desať aj dvadsať násobok toho, čo u nás, pritom krajina má len dvojnásobný počet obyvateľov.

Môže to byť tým, že Slováci naozaj nie sú takí ochotní pomáhať, ako tu sami seba klameme, ale aj tým, že nepomáhajú, lebo nevidia efekt. A ten býva pri mnohých projektoch žalostný. Navyše tu sa hrajú na charitu aj snobi z plesu v opere, kde sa na catering prehajdáka viac, než je výťažok na dobročinné účely, ktorým sa tak chvália.

Áno, to je smiešny prístup a ťažko to nazvať charitou. Slovensko je ale katolícka krajina, a tak mnohí využívajú pre nich dôveryhodnejšie kanály, napríklad zbierky v kostoloch. Škoda, že cirkev obvykle vyhlasuje zbierky len na krajiny, kde väčšinové obyvateľstvo tvoria kresťania. Napríklad Konferencia biskupov Slovenska veľmi pomohla zbierkou na Haiti, ale napríklad na kolosálny hladomor v Afrike, ktorého ťažisko bolo v moslimskom Somálsku, zbierku nevyhlásili.

Je to síce selektívny prístup, ale legitímny.

Áno, ale podľa mňa zlý. Kresťanstvo je o tom, že pomáham blížnemu svojmu. A blížneho určite nemožno rozlišovať na základe vierovyznania. Ak chcem pomáhať pri katastrofách, nemala by som vyberať na základe tohto kritéria. Pomáhať mám tomu, kto to naozaj potrebuje, nie tomu, kto je lepší kresťan.

Vráťme sa k prístupu Slovákov k charite.

Hojne využívaným systémom sú dnes SMS-ky. Keď už v Česku dlhodobo fungovali DMS portály, naši operátori neziskovkám stále hádzali polená pod nohy tým, že od nich žiadali mediálne plány. Pri DMS platí jedno číslo na posielanie peňazí zo sietí všetkých operátorov, vtedy to tak nebolo a s operátormi ste sa museli dohadovať individuálne. A za to žiadali, aby ste v inzercii uvádzali aj ich meno. Lenže za takú inzerciu už médiá pýtajú peniaze, kým pri DMS sú ochotné publikovať to zdarma. Dnes je to už, našťastie, v pohode.

kubanski_aktivisti_Havana.jpg

S kubánskymi aktivistami v Havane

Slováci sa neustále sťažujú a ľutujú

A nie je tá neochota pomáhať len o obyčajnej lakomosti a o tom, že vzdialené veci sa nás netýkajú?

Ochota Slovákov pomáhať podľa mňa súvisí najmä s naším sebavedomím. Neustále sa sťažujeme, ako nás niekto utláča, robí nám zle, ľutujeme sami seba. Nariekame, aby nám iní pomáhali, a keď sa má z príjemcu pomoci stať darca, zrazu je to bolestivý proces. Mnohí si myslia, že jedno euro, ktoré darujú, nič nezmení. Nie je to pravda. Okrem toho, kým Česi majú osobnosti, ktoré vedia poukázať na to, čo je dobré, u nás absentujú. Česi majú Havla, my máme koho?

Smotánkové celebrity.

Veď to. Ale keď nemáte ľudí, ktorí vedia spoločnosti ukázať hodnoty, kto jej ukáže tie správne vzorce správania sa?

Občas zaznievajú hlasy, že prečo pomáhať niekde v Afrike, keď máme dosť vlastných problémov. Zjednodušene – prečo chodiť do Sudánu, keď pomoc potrebuje Luník IX.?

Z 20-tisíc neziskoviek je aktívnych možno päť až deväťtisíc. Z toho v zahraničí ich pomáha možno 20, možno 30. Každý darca má teda možnosť podporiť tie, ktoré robia doma. To je jedna vec. Druhá je o ľudskom prístupe – svet je prepojený, a ak nepomôžeme niekomu, kto bol zmietnutý tsunami, bude to mať svoje dôsledky. Ak to zjednoduším, napríklad také, že ľudia z tých oblastí budú kvôli hladu nútení migrovať do Európy, kde bude vznikať napätie. Na tieto veci treba pozerať globálne. Navyše Slovensko patrí do tridsiatky najbohatších krajín na svete. Je logické, že pomáhame tým, čo sa majú horšie.

Áno, tá kritika je v podstate rovnako zúfalá, ako keď niekto nadáva združeniam, že zachraňujú túlavé psy a mačky miesto toho, aby pomáhali ľuďom.

Keby dieťa takého kritika pohrýzol túlavý pes, asi by to začal vnímať inak. Hneď by sa pýtal, prečo sa o túlavé či týrané zvieratá nikto nestará.

prepusteny_kubansky_vazne_vo_valencii.jpg

S prepusteným kubánskym väzňom v Španielsku

Kubánsky disident mal úzkosť zo španielskych obchodov plných tovaru

Na Kube sa Človek v ohrození zaoberal disidentmi, ktorých zavrel Castrov režim. Čo ste pre nich robili?

My a nadácia Pontis sme zorganizovali zbierku, do ktorej prispeli dokonca aj viacerí politici. Cieľom bolo finančne pomôcť rodinám politických väzňov. Počas čiernej jari, ktorá na Kube prebehla v roku 2003, zavreli 75 ľudí. Odsúdili ich na sedem až dvadsaťpäť rokov. Keďže šlo o živiteľov rodín, tie stratili príjem, navyše manželkám aj deťom bolo bránené v štúdiu, vyhadzovali ich z práce. Väzňov rozhádzali po celom ostrove, takže ak ich chceli blízki navštíviť, pri tamojšej dopravnej infraštruktúre to bolo náročné časovo, organizačne aj finančne. Solidárne sa vtedy zachovalo mnoho krajín. My sme pre 35 rodín získali do milióna korún, čo sa nezdá veľa, ale jednej rodine náš dar 200 eur ročne výrazne pomohol. Vďaka zbierke teda mohli nejako prežiť až do roku 2010.

Potom ich režim prepustil pod podmienkou, že odídu do Španielska.

Áno, takto elegantne sa Kuba zbavila svojho disentu. Navštívili sme ich aj v novej krajine, boli zmätení, vytrhnutí z prostredia, v ktorom vyrastali, navyše v štáte s pomerne vysokou nezamestnanosťou, bez skúseností s kapitalistickým systémom. Nebolo im čo závidieť. Niektorí z nich sa dokonca vo väzení cítili dôstojnejšie, lebo vedeli, že ich síce zavreli neprávom, ale predsa len za nejakú konkrétnu vec. V Španielsku boli odkázaní na sociálne dávky, čo je ešte ponižujúcejšie.

Zlomilo ich to?

Viacerých áno. Mnohých z väzenia prepustili, lebo boli v katastrofálnom fyzickom aj psychickom stave. Jeden z nich mal aj vážne psychické problémy, zhodil 40 kilogramov, mal problémy chodiť medzi ľudí. Keď šiel do španielskeho hypermarketu a videl to množstvo tovaru, okamžite mal migrény a trápila ho šialená úzkosť. Ešte rok po príchode do krajiny nemohol chodiť nakupovať, museli tak robiť jeho blízki.

U nás sa viackrát prezentovalo, že šéf KDH Ján Figeľ mal zásadný podiel na prepustení disidenta Alfreda Batistu. Faktom je, že, Figeľ si ho v spolupráci s Pontisom a Človekom v ohrození adoptoval. Zdá sa mi však prehnané, že by jeho hlas ovplyvnil kubánsky režim.

Keby tam nebol obrovský medzinárodný tlak, tak by sa to nepodarilo. Aj my sme apelovali na politikov, aby tlačili na Brusel a sankcie voči Kube v prípade, že tých ľudí neprepustí. Ján Figeľ bol jeden z tých, ktorí sa v tom angažovali, výsledok bol rovnocennou zásluhou množstva ľudí. Nebyť sankcií a toho, že kubánsky režim je ekonomicky na kolenách, zrejme by dotyční sedeli dodnes. Tým, že im umožnil odcestovať z krajiny, sankcie sa zmiernili. Castro nemal inú motiváciu ako ekonomickú.

Kuba sa ale vŕši aj na tých, ktorí tým disidentom pomohli. Napríklad vás minulý rok otočili na letisku. Zrejme ste na ich blackliste.

Áno, už som na zozname nežiaducich osôb. Nedeportovali ma, len ma tam nepustili za to, že som vraj mala v minulosti nejaký problém.

po_vojne_v_Libanone.jpg

Po vojne v Libanone

Vzdelaná žena je lepšie vydateľná aj v Afganistane

Čo ste realizovali v Afganistane a v Keni?

Projekty na vzdelávanie žien a nájdenie práce. Ak však chceme, aby to bolo udržateľné, musíme tam ostať dlhšie. Potom ale nemôžeme ísť do viacerých krajín. Napríklad v Gruzínsku sme sa venovali presídlencom z Abcházska, a keď nám skončilo financovanie, neostalo nám iné, len odísť. Cieľom vždy je, aby sme v spolupráci s lokálnymi partnermi dostali projekt na úroveň, z ktorej si ho neskôr budú riadiť sami. Prinesieme peniaze a know-how, naši odborníci ich zaučia, zvyšok je na nich.

Vzdelávanie bolo zamerané na čo?

Napríklad na to, aby sme tie ženy naučili písať a čítať. Ohľadne práce sme sa ich snažili učiť trochu podnikať. Poskytli sme im malé vstupné pôžičky, oni si niečo museli prihodiť, aby cítili spoluzodpovednosť, a fungovalo to. Napríklad v Keni z 300 žien asi 80 percent reálne tú pôžičku splatilo a zároveň si zvýšilo príjem pre svoju rodinu. Muži tam dosť pijú a veľa ľudí je chorých na AIDS, takže na rozdiel od Afganistanu peniaze pre domácnosť zabezpečujú najmä ženy. Ak začnú vyrábať mydlá a predávať ich, ak si kúpia kravu a predávajú mlieko, ak majú sliepky a naučili sme ich predávať vajcia, je to dobré. Viac peňazí v rodine znamená, že lepšie živené sú aj deti, je tam menej chorôb, môžu si dovoliť aj nejaké to vzdelanie.

Nekladú vám tamojšie režimy prekážky? Lebo ak ktokoľvek zvyšuje úroveň vzdelania obyvateľstva a snaží sa nájsť domácim prácu, zvyšuje tým aj ich nezávislosť. O to sú potom nebezpečnejší pre režim.

Práve preto musíme komunikovať s lokálnymi partnermi. Napríklad slovenské ženy určite nepôjdu do terénu presviedčať tie afganské o tom, ako by mali vyzerať ľudské práva. Od nás by to nezobrali, musia im to prezentovať afganské ženy, naše spolupracovníčky. Navyše všetky aktivity musí povoliť miestna komunita a duchovný, takže sedeniam s mužmi sa nevyhneme. Naše afganské kolegyne ich musia presvedčiť, že z projektu, ktorý tam chceme realizovať, bude mať ich spoločnosť benefity. Napríklad ak kurzy čítania a písania kombinujeme aj s osvetou o hygiene, správnej výžive a podobne, rozumejú tomu. A žena, ktorá vie písať a čítať, je aj v krajine ako Afganistan lepšie vydateľná. Preto neprotestujú. Netlačíme ich predsa k tomu, že ženy nemajú nosiť burku, to je na ich rozhodnutí.

Nepýtajú si za povolenie úplatky?

Nám sa to ešte nestalo, ale vieme o tom. Najmä ak je nejaká humanitárna katastrofa a nejaké organizácie chcú prevážať materiál, mnohí si na hraniciach pýtajú úplatok, inak ich nepustia ďalej. Že chce na nešťastí spoluobčanov ryžovať nejaký colník, to sa, žiaľ, stáva, ale korupčné prostredie má svoje dôvody. Správajú sa tak preto, lebo ich platy sú nízke, a aj tie im často nevyplácajú. A samozrejme, aj my premýšľame, kam konkrétne ideme. Určite sa nevyberieme do Kandaháru, keď vieme, že len na bezpečnosť by sme museli vynakladať neuveriteľné prostriedky.

2.jpg

Za názor nám nič nehrozí, a aj tak ohýbame chrbty pred politikmi

Najmä kritici USA argumentujú, že snaha implantovať západný model demokracie do krajín ako Irak a Afganistan nemôže fungovať, lebo tí ľudia majú inú mentalitu, inú kultúru. Rovnako by to zlyhalo v Afrike. Nemôže na čomsi podobnom zlyhávať aj charita?

Nerada používam slovo demokracia, radšej hovorím o ľudských právach, tie sú univerzálne všade na svete. Prečo by ženy v Keni nemali mať nárok na vzdelanie, na to, aby ich ošetril lekár, na to, aby zarábali?

Smeroval som k tomu, či by donor nemal prísť až vtedy, keď iniciatíva vyjde zdola od tých žien. Vy ste tam prišli, ponúkli im pomoc, otázne je, či to môže fungovať dlhodobo a či to môže zmeniť tamojší zlý systém. Je to o motivácii, tá sa nanútiť nedá.

My sme tam prišli s tým, že hľadáme lokálnu organizáciu, ktorá chce robiť niečo užitočné, ale nemá na to financie. Takých sme našli množstvo. Keby nás tam niekto nepozval a nevideli by sme, že tí ľudia to naozaj chcú, tak sa do toho nepúšťame.

Keď na vlastnej koži skúsite, ako zle sa ľudia majú v niektorých krajinách, nezvyšuje to vašu zhovievavosť voči Slovensku a jeho chybám? Poviem to na príklade – keď vidíte, ako v Somálsku zomierajú deti hladom, neprídete domov a nemávnete rukou nad Harabinovou justíciou s poznámkou, že toto naozaj nie je problém?

Práve naopak. Keď vidím, aké príležitosti táto krajina má, nechápem, prečo nie sú stopercentne využité. Sú krajiny, kde prírodné podmienky ani zďaleka neumožňujú to, čo naše. Tu sa kradne, ničí, a ja tomu nerozumiem. Na Slovensku vás nik nedá do väzenia za to, čo poviete, napriek tomu mnoho ľudí len mlčí a neozve sa ani vtedy, keď je ich sloboda vážne pošliapavaná. V nedemokratických režimoch sa nejakí ľudia o niečo snažia a vyslúžia si trest. U nás nič také nehrozí a aj napriek tomu ohýbame chrbty pred politikmi. Korupčné vzorce na Slovensku aj v Afrike sú rovnaké, ale tam sú aspoň o niečo pochopiteľnejšie. Skutočnosť je teda taká, že skúsenosti zvonka zvyšujú moje nároky na krajinu, z ktorej pochádzam.

Jeden svet bude aj o arabských revolúciách

Dvadsiateho deviateho novembra sa začína ďalší ročník festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Otázne je, či ho vôbec možno nazvať filmovým.

Nik z organizátorov nemá filmové vzdelanie, nik sa nepohybuje vo filmovej branži, tá nás často až na svetlé výnimky nepovažuje za rovnocenných partnerov. Z Audiovizuálneho fondu máme sedemnásťkrát nižšiu dotáciu ako veľké filmové festivaly. Ide o dokumenty, nie o celovečerné filmy, a tie asi nie sú také lákavé. Je to akcia, na ktorej komunikujeme témy ako rovnoprávnosť, ľudské práva, sloboda, kvalitné životné prostredie, globalizácia, detská práca, postavenie žien v niektorých krajinách a tak ďalej. Všetko veci, ku ktorým v bežných správach nenájdete podrobnosti. U nás ich objavíte v dokumentárnych filmoch, ktoré sú skvelým audiovizuálnym svedectvom o krajinách s inou kultúrou a podmienkami. Po filmoch sa k jednotlivým témam organizujú diskusie.

Festival je pomerne mladý. Kto prišiel s tou myšlienkou?

Igor Blaževič zo Sarajeva, ktorý študoval na pražskej FAMU. V čase, keď bombardovali jeho mesto, prišiel do českého Člověka v tísni, prihlásil sa ako dobrovoľník a na nákladiakoch do Sarajeva vozil humanitárnu pomoc. Potom si povedal, že to nestačí, že treba urobiť niečo, čo by ľuďom otváralo oči, aby sa už také zlo nikdy neopakovalo, tobôž v 90. rokoch a v Európe. V roku 2000 zorganizoval v Prahe prvý ročník festivalu, odvtedy sa však jeho myšlienka rozšírila asi do 20 krajín. Slovensko nie je výnimkou, od roku 2001 je aj u nás. Dnes už máme zväčša vlastnú dramaturgiu, zo 70 filmov, ktoré premietneme tento rok, 30 pochádza z českej verzie festivalu, zvyšok sme si našli my. Filmy totiž aktívne vyhľadávame na rôznych ľudskoprávnych akciách či na internete, občas nám poradia ambasády.

Je o festival záujem?

V Bratislave prišlo minulý rok okolo štrnásťtisíc ľudí za šesť dní, v regiónoch, v ktorých sa akcia konala, asi dvanásťtisíc. Kým minulý rok len na školské projekcie prišlo tritisíc žiakov, tento rok ich je nahlásených už päťtisíc. Tešíme sa, lebo učitelia zjavne chcú, aby to deti videli, a obetujú preto aj dve či tri hodiny z vyučovania.

Má aktuálny ročník jednu nosnú tému?

Má - svet sietí. Je to o tom, že dokumentaristiku dnes nemusí robiť len vzdelaný filmár s kvalitnou technikou, ale každý, kto má mobil a prístup na internet. Stačí natočiť realitu okolo seba, dať ju na web a prakticky hneď ju môžu vidieť viacerí diváci, než film v kine alebo v televízii. Reflektovať však chceme aj fenomén arabských revolúcií, ktoré boli v myšlienkach šírenia slobody zrejme najvýznamnejším počinom od revolúcie v našom priestore.

Rozhovor bol autorizovaný, Nora Beňáková v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 074
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 312
  3. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 194
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 959
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 095
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 161
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 113
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 4 075
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 113
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 062

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Nevstupovať. Iba ak zháňate hašiš (reportáž)

Boli sme sa pozrieť na miesto, ktoré funguje ako európsky veľkosklad pre drogy.

BRATISLAVA

Podnájom v Bratislave stojí približne toľko ako hypotéka

Najlacnejšie podnájmy sú v Dúbravke a Karlovej Vsi.

ŠPORT

Mladý americký cyklista zomrel následkom pádu

Dvadsaťjedenročný pretekár spadol v záverečnej etape Tour of de Gila.

Neprehliadnite tiež

Brexit bude podľa Fica bolieť, ale ak má niekoho viac, tak Britániu

Premiér tvrdí, že lídri krajín EÚ preukázali jednotu a odhodlanie ísť spoločne do rokovania o brexite.

Fico sa chce pozrieť na financovanie mimovládnych organizácií

Slovenský premiér chce zistiť aké majú mimovládky pozadie a kto ich financuje.

Povodne majú už tretiu obeť. Na Liptove sa utopil rafter

Pri Liptovskom Hrádku sa utopil Poliak, ktorý chcel spolu s partiou raftovať na rozbúrenej rieke.

Slovenská kultúra má podľa Maďariča potenciál rozvíjať sa všade a vo všetkom

Minister kultúry poukazuje na nevyhnutnosť kontinuálnej podpory slovenskej kultúry.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop