Z dvanástich požiadaviek Verejnosti proti násiliu v Novembri 1989 si dnes väčšina pamätníkov spomenie len na bod o zrušení vedúcej úlohy KSČ v ústave. Siedmou v poradí však bola žiadosť o dôslednú odluku cirkvi od štátu. Kým ostatné body sa viac či menej naplnili, tento sa ignoruje už 22 rokov.
Člen koordinačného výboru VPN Fedor Gál bol pri formulovaní jednotlivých požiadaviek. Dnes hovorí, že ich zostavovala malá skupinka ľudí, a že bod o odluke vnímali ako faktor oslobodenia cirkvi, keďže za socializmu bola lokajom štátu. „Nešlo nám o iné, len o slobodnú cirkev.“
Odluka sa podľa neho nepresadila z dvoch dôvodov. „V hektických časoch sa nedostala do agendy koaličných strán. Druhým dôvodom je fakt, že kresťanskí demokrati ani katolícka cirkev neprejavili o riešenie problému záujem. Prepojenie katolíckeho kléru a politiky bolo totiž vtedy veľmi tesné.“ Že sa odluka nerealizovala ani ďalšie dve desiatky rokov, vníma Gál ako chybu.
„Roky 1990 až 1992 boli kľúčové. Zarazilo ma, s akým apetítom sa vtedy katolícky klérus pustil do politiky, personálnych vecí, do kampane KDH. Nielen ja som bol vydesený, keď sa z kazateľníc stali tribúny na predvolebnú kampaň, keď arcibiskup Sokol hovoril do toho, kto bude riaditeľom televízie. Vnímal som to ako nechvalnú pripomienku známej minulosti,“ dodáva Gál.
Na prepojení KDH s cirkvou sa nezhodnú
Ďalší predstaviteľ VPN Ján Budaj tvrdí, že požiadavka na odluku plynula od státisícov ľudí. „Napríklad sviečková manifestácia bola akciou aj za to, aby štát nezasahoval do rozhodovania o biskupoch. Vtedy to bola akútna vec, financovanie cirkvi sa nevnímalo ako významné.“
Prepojenie KDH s cirkvou si všimol aj on. „Jedna zo strán sa nezdravo spájala s étosom cirkvi, čo bolo na škodu cirkvi aj politiky. Vťahovať kresťanské učenie do politických zápasov a kampaní je neslušné.“ Bývalý šéf KDH Ján Čarnogurský sa odmietol vyjadriť s tým, že už nie je politik.
Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik k prepájaniu cirkvi s politikou dodáva, že to bolo skôr naopak. „Ľudia z KDH majú opačný postoj, cirkev vraj za nimi stála málo. Katolíci sú majoritou, sú medzi nimi ľavičiari aj pravičiari, a tak tu vždy boli snahy strán stiahnuť ich jedným alebo druhým smerom. Cirkev však stála, stojí a bude stáť mimo politických strán.“
Jozef Mikloško bol po revolúcii podpredsedom KDH pre zahraničie, potom podpredsedom federálnej vlády. Prepájanie cirkvi s KDH odmieta. „Dialo sa tak len u jednotlivcov. Niekoľko kňazov, nebolo ich veľa, prekvapených nečakanou slobodou, po rokoch prenasledovania naraz videlo, že je tu kresťanská strana, a tak ju odporúčali voliť. Bola to spontánna doba, určite nešlo o systémové prepojenie. Naopak, keď KDH nieslo kožu na trh s témami ako reštitúcie, rehabilitácie, cirkevné školstvo či potraty, odozva cirkvi bola slabá.
Viaceré pokusy zlyhali
Že odluka neprešla, vníma Ján Budaj ako zlyhanie cirkví aj štátu. „Viacerí z cirkevných otcov, ktorí sa po revolúcii ujali postov, boli dlhoroční disidenti. Nemali manažérov, ktorí by dokázali obnoviť ekonomickú nezávislosť cirkvi a efektívne využívať majetky. Okolo sa navyše zlietali supy, ťažiaci z ich neskúsenosti a dobromyseľnosti.“
Budaj bol jeden z tých, ktorý odluku otvoril za prvej Dzurindovej vlády. „Vychádzali sme z talianskeho modelu, kde môže občan v daňovom priznaní určiť, ktorej cirkvi pošle svoju čiastku. Zakapalo to však na neochote koalície. Pritom vtedajší šéf KBS Rudolf Baláž mi pri spoločnom rokovaní vravel, že to podporí.“
Tému za druhej Dzurindovej vlády neúspešne nastolila aj strana ANO cez Jirka Malchárka. Myšlienka na audit cirkevného majetku, ktorý mal dať odpoveď na otázku, či a koľko peňazí cirkvi od štátu reálne potrebujú, však bola zamietnutá.
Padla na reštitúciách?
V koordinačnom výbore VPN bol aj Peter Zajac. Myšlienku odluky považuje za správnu. K realizácii vraj nedošlo, lebo chýbala dohoda medzi štátom a cirkvami. „Bez nej to nejde, lebo by sa to chápalo ako násilie. Na dohode však nik dôsledne nepracoval.“
Podľa Zajaca dopyt po odluke vznikol už pred revolúciou. „Šlo o ľudí z tajnej cirkvi, tých, čo boli na púti na Velehrade, tých, čo demonštrovali na sviečkovej manifestácii. Státisíce občanov vnímali tlak štátu na cirkvi ako nespravodlivý. Odluku žiadali aj cirkvi. V slobodných pomeroch ale vzniklo odlišné nastavenie ich vzťahov so štátom, a tak to už nebol akútny problém, ktorý by niekto riešil.“
Jozef Kováčik z KBS pripomína, že pri odluke sa zväčša myslí tá finančná. „Už mohla prebehnúť, keby boli doriešené krivdy z minulosti a reštitúcie cirkevných majetkov.“ Istá forma odluky podľa neho nastala prijatím zmluvy s Vatikánom, kde sa definovali kompetencie, ktoré má štát aj cirkvi. Súhlasí aj Mikloško. „Ekonomická odluka sa nerealizovala najmä preto, že nebolo poctivo doriešené vrátenie majetkov, ktoré komunisti ukradli.“
Šéf KDS Vladimír Palko, predtým politik KDH, si myslí, že odluka neprešla pre nejasnú definíciu pojmu. „Nie je jasná dodnes. Jeden z výkladov znie, že ústava nemá mať nijaký odkaz na tradičné náboženstvo krajiny, teda na kresťanstvo. S takou odlukou nesúhlasím, a som rád, že v preambule je zmienka o cyrilometodskom dedičstve.“
Druhým výkladom je vraj ekonomická nezávislosť cirkvi od štátu. „S tým nemám problém, a myslím si, že ani cirkev. Žiaľ, všetkým už príliš dlho trvá hľadanie modelu, ako by cirkev mala ekonomicky fungovať.“ Na otázku, či politikom na ujasnenie si pojmov naozaj nestačí ani 22 rokov, Palko odpovedá, že „až tak veľmi sa do toho nikomu nechcelo.“
