Snahe M. Hanusa (SME 24. 7.) o analýzu predvolebných projektov MVO je možné vyčítať všeličo. Najmä však to, že nízku úroveň argumentácie nahrádza množstvom prívlastkov, expresívnych výrazov a neodôvodnených invektív. Na širokom priestore polemizuje s tvrdeniami, ktoré si vymyslel sám, čo mu nebránilo pripísať ich autorom tohto článku. Či už išlo o vykonštruovanú tézu, podľa ktorej je demokracia priamo úmerná výške volebnej účasti, alebo popieranie legitimity rozhodnutia nevoliť. Podobne vymyslená bola aj analýza názorov nerozhodnutých voličov - O. Gyarfášová na podobné tvrdenia reagovala v zmysle, že ignorujú dlhoročné výskumy sociológov. Podľa nich výška volebnej účasti naozaj rozhodne o výške volebného výsledku „demokraticky“ orientovaných strán. Vrátane ANO a Smeru, ktorým možno vyčítať populizmus, nie však neakceptovateľnosť pre nedemokratické tendencie. Iniciatívy typu „Nie je nám to jedno“ nie sú zamerané na podporu niektorých strán - je na stranách, aby oslovovali voličov, je na voličoch, aby sa rozhodli. To, čo môžu urobiť MVO, je informovať občanov o rôznych aspektoch volebného procesu vrátane významu volieb 2002 ako takých.
Hanusov článok je však rozhodne zaujímavý najmä preto, že zjavne verí viacerým stereotypom, ktoré napísal: „Chudinka integrácia ani netuší, prečo sa na Slovensku stala priam posvätným zaklínadlom, odriekaným do omrzenia pred oltárom demokracie… D. Forgács a P. Novotný predkladajú tohtoročné voľby ako osudové, ktoré predurčia život obyvateľov Slovenska na celé desaťročia. Odhliadnuc od toho, že takto sa interpretovali zatiaľ každé ponovembrové voľby, autori sa pri podmurovaní onej osudovosti neostýchajú Slovákov doslova strašiť.“
Časté zdôrazňovanie integračnej témy koaličnými politikmi môže vyvolať inštinktívny odpor. Zvlášť ak v niektorých prípadoch prezentujú ako „obeť integrácií“ dôsledky vlastnej neschopnosti alebo neochoty riešiť problémy. Na druhej strane to nič nemení na pravdivosti faktu, že nezvládnutie jesenných summitov NATO a EÚ by malo pre Slovensko „osudové“ následky.
Voľby v roku 1994 a 1998 mali skutočne osudové následky pre celú republiku. V roku 1994 sa aj zásluhou nižšej účasti voličov a prepadu časti „demokratických“ hlasov dostala k moci vláda HZDS-ZRS-SNS. Ekonomické, integračné, ale aj morálne zaostávanie oproti ostatným krajinám V4, ktoré zapríčinila vláda v rokoch 1994 - 1998, cítime dodnes. Inak povedané, z následkov volieb z roku 1994 sa republika nevystrábila ani po ôsmich rokoch.
Ak by bola aj v roku 1998 zvíťazila vo voľbách tá istá garnitúra, dôsledky by boli opäť fatálne. Na druhej strane, možno by sme v roku 2002 už nemali problém s kľúčovými voľbami - po ekonomickom kolapse a definitívnom preradení SR k skupine východoeurópskych štátov by už na výsledkoch volieb toľko nezáležalo. Skutočnosť, že slovenské voľby majú opakovane „osudový“ charakter, je výsledkom rozloženia hodnotových orientácií voličov, ktoré sa mení len veľmi pomaly.
Podobne odpor k „strašeniu“ neúspechom v integrácii nemá logické opodstatnenie. Pokiaľ neúspech v integrácii naozaj hrozí a jeho následky by skutočne dlhodobo poškodili SR, je upozornenie na túto skutočnosť jednoducho oprávnené. Rovnica úspešnosti Slovenska, v ktorej premennou je výsledok jesenných volieb, ako aj zvládnutie časovej tiesne spôsobenej kolidáciou termínov kľúčových summitov s voľbami, je tiež objektívnym faktom, ktorý sa verbálne zmeniť nedá.
Autor: DANIEL FORGÁCSPETER NOVOTNÝ(Autori pracujú v treťom sektore)
