Na pódium vyšiel nevysoký muž v plukovníckej uniforme ovešanej vojenskými vyznamenaniami. Všetkých prekvapila razancia, s akou sa pustil do rozprávania svojho príbehu človek, ktorý ešte pamätá cisára pána.
Jednu z cien Pamäti národa, ktoré v Prahe odovzdávalo občianske združenie Post Bellum príslušníkom druhého a tretieho odboja, si prevzal aj 96-ročný Imrich Gablech. Na ceremoniáli pripomenul, že hoci je rodom Slovák, je mu ľúto za Česko-Slovenskom, za ktoré vo vojne bojoval.
Do Poľska aj so strojmi
Jeho prvou detskou spomienkou bol deň oslobodenia v roku 1918. „Ľudia po dedine kričali, že máme slobodu,“ hovorí. Keď ho zobrali na gymnázium, jeho chudobnej a mnohopočetnej rodine odľahlo.
Keď sa však neskôr prihlásil do akcie tisíc nových pilotov pre republiku, jeho príbuzní sa veľmi nahnevali. Chceli, aby študoval teológiu a navyše lietanie bolo v tom čase veľmi riskantným zamestnaním.
Nie pre Gablecha. Už ako letec pôsobil vo Vajnoroch a v Žiline. Demobilizáciu považoval za velezradu, naivne veril, že by sa naša nepočetná armáda Hitlerovi ubránila. Po vzniku fašistického slovenského štátu sa spolu so skupinkou letcov dohodli, že utečú do zahraničia aj s lietadlami.
Fakty
Laureáti cien Pamäti národa 2011
- Imrich Gablech, vojenský pilot, väzeň sovietskeho gulagu
- Miluška Havlůjová, politická väzenkyňa z 50. rokov
- Anna Magdalena Schwarzová, väzenkyňa koncentračného tábora v Terezíne, politická väzenkyňa z 50. rokov, spolupracovníčka Charty 77
- Luboš Jednorožec, politický väzeň z 50. rokov
Ceny udeľuje občianske združenie Post Bellum, ktoré už desať rokov natáča spomienky ľudí zapojených do druhého a tretieho odboja. Spolu pred zabudnutím zachránili už 1200 osudov.
A skutočne. Dňa 7. júna 1939 osem pilotov i palubných technikov naskákalo na letisku v Piešťanoch do strojov. Zakrúžili nad Žilinou, aby ešte pozdravili svoje dievčatá, a potom si to už namierili do Poľska.
Za tento akčný útek bol, samozrejme, neskôr Tisovým štátom odsúdený na dvadsať rokov väzenia a degradovaný za zbehnutie, ale už mu to mohlo byť jedno. V tom čase sedel v oveľa kvalitnejšom väzení.
Ani dostať sa do gulagu nebolo také ľahké. V poľskom Debline, kde naši letci odhodlaní bojovať proti Hitlerovi pristáli, ich vítali s nadšením, dali im však okamžite ušiť civilné obleky, aby neprovokovali Nemcov, že zamestnávajú príslušníkov cudzej armády.
Letecký útek zo Slovenska nemohol ujsť novinárom, a tak sa ich mená dostali na titulky novín.
Ako James Bond
Gabler zažil vojnu Poľska proti Nemecku od samého začiatku. Už 2. septembra 1939 doletela letka bombardérov a stíhačiek na letisko, kde pôsobil. Poľskí letci nestihli reagovať, lebo v to ráno bola silná hmla. Keď sa pretrhala, objavili sa im už nad hlavou nemecké lietadlá.
Mal na výber – nechať lietadlo zbombardovať a utekať sa schovať do zákopu, alebo sa predsa len pokúsiť vzlietnuť so strojom a snažiť sa ho ešte zachrániť. Vybral si to druhé.
Jedno nemecké lietadlo ho začalo prenasledovať, ale podarilo sa im ujsť, dokonca sa dostal nad blízke letisko. To však už bolo celé v plameňoch. Núdzovo pristál na „čistinke“ uprostred lesa. Keď však lietadlo naletelo na peň, vyhodilo ho z kabíny a prebral sa až po niekoľkých hodinách sám v lese.
Pešo sa dotiahol na stále horiace letisko. Jedno lietadlo bolo ešte schopné letu, naštartoval ho a dostal sa ním do bezpečia.
Lietadlo Spitfire.
Ruské spôsoby
Už menej šťastia mal, keď ho neskôr poslali bojovať na hranicu s Rumunskom, kde ich okamžite zajali boľševici. Neverili miestnym, že sú v nebezpečenstve, podobne ako nemohli uveriť spôsobom, ktoré Rusi na svojich zajatcoch uplatňovali a ktoré bolo len ťažko možné nazvať vyšetrovaním.
Nútili ho podpísať akýsi kus papiera v ruštine, ktorému nerozumel, a hoci to odmietol, administratívne ho aj tak odsúdili za špionáž a poslali do gulagského tábora číslo jeden. Gablech spomína hlavne na blchy a ploštice, z ktorých bol celý červený a opuchnutý.
Spoznal aj to, čo je sedieť nahý v ľadovej kobke a čítať odkazy tých, ktorí sa v nej chystali na smrť. Do samotky sa dostal po tom, čo nezniesol krutosť dozorcov voči svojim poľským spoluväzňom a na jedného z nich sa rozohnal lavičkou.
Ako spomína Gablech, úmrtnosť v tábore bola takmer tretinová. Väzni spracovávali drevo, denná norma na dvojicu mala byť štrnásť kubíkov, čo však nezvládali ani zdraví, nieto ešte týraním zoslabení väzni. Zachránilo ich len to, že Hitler v roku 1941 napadol Rusko. Desiatky väzňov vtedy prepustili z gulagov, aby sa mohli zapojiť do bojov proti Nemcom.
Do Buzuluku, kde práve vznikal československý prápor, došiel striedavo po svojich a vlakom. Prví ich vítali politrukovia s propagačnými plagátmi.„Bratia, sme na jednej lodi, Germán nás napadol,“ znela odrazu zmenená sovietska rétorika, ktorá v prevažne poľských väzňoch vzbudzovala úplnú zúrivosť.
Živý blázon
Gablechovi sa podarilo prihlásiť medzi letcov, organizovaných poľským generálom Wladislawom Andersom, ktorý má v Poľsku status ako u nás generál Ludvík Svoboda. Cez Archangeľsk ho poslali do Británie, kde sa pridal k československej letke.
Tam boli jeho príchodom priam šokovaní – dávno ho už pokladali za mŕtveho. Keď hovoril pravdu o gulagoch, neverili mu a považovali ho za blázna.
Hoci mal rokmi strávenými v Rusku úplne nalomené zdravie, neprestal túžiť po lietaní. Pri prvom lete však skoro prišiel o život, keď pre obrovské bolesti v bruchu omdlel počas letu a iba zázrakom dokázal pristáť, aby vzápätí zas odpadol.
Vlajka a lietadlá Spitfire.
Súdruh? Nikdy
Po oslobodení Prahy sa vrátil domov medzi prvými. Naši letci z Británie si ho totiž vypýtali, aby navigoval ich pristávania na Ruzyňskom letisku.
Po komunistickom puči v roku 1948 sa stal obeťou postupného vyhadzovania západniarov z našej armády. Vlastne sa nečudoval, že v armáde končí, horšie bolo, že si dlho nevedel nájsť žiadnu prácu. Možno preto, že každému hovoril pane a oslovenie „súdruh“ nikdy z úst nevypustil.
V päťdesiatych rokoch sa ešte stal ako údajný napomáhač imperialistickej vojny obeťou vyšetrovania, no nevedeli mu nič dokázať. Až do dôchodku potom robil vo fabrikách na pilníky či obväzy.
„Konečne!“ reagoval na nežnú revolúciu. Ako však dodal, išiel bojovať za slobodu, nie za ten chaos, čo vládne dnes. No uvedomuje si, že ideálna sloboda nemôže asi existovať a že sa všetci musíme riadiť istými pravidlami. Svet si predstavuje ako jednu veľkú šachovnicu, kde má každý to svoje políčko a nemal by stúpať na to cudzie.
„To je azda osud človeka,“ vyjadril sa v rozhovore pre Post Bellum o svojom živote. Keby nešiel dobrovoľne do vojny proti Hitlerovi, tak by sa zrejme do gulagu nedostal. Hoci hrozné bolesti brucha, ktoré si odtiaľ doniesol, pretrvávali ešte celé roky po skončení vojny, ani túto kapitolu svojho života neľutuje. Je rád, že bol „tam“, že sa zúčastnil.
Gablech ako poručík.
Nadporučík Gablech.
Mechanici pri lietadle.
Gablech ako slovenský letec.
Gablech (vpravo) v roku 1945.
Gablech.
Gablech pri preberaní cien Pamäti národa.

Beata
Balogová
