Ste zrejme jediným prednostom kliniky a profesorom na Slovensku, ktorý sa rozhodol formou výpovede protestovať proti dlhodobo zanedbávaným pracovným a mzdovým podmienkam lekárov. Čo vás k tomu viedlo?
„Hromadnú výpoveď lekárov som navrhoval už v roku 1995 na Sneme lekárskej komory v Rajeckých Tepliciach. Dôvod bol rovnaký vtedy i teraz. Videl som, ako vtedajšia vládnuca garnitúra rozkráda krajinu, že zdravotníctvo je na absolútne slepej koľaji, predvídal som, že keď nepodnikneme razantné kroky, situácia sa bude len zhoršovať a postupne spieť k totálnemu krachu. Kolegovia sa na mňa vtedy pozerali ako na nepríčetného. Hoci som nikdy nebol v komunistickej strane a patrím medzi stabilných voličov pravice, nemohol som teraz výpoveď nepodať.“
Čo sa v priebehu šestnástich rokov v zdravotníctve zmenilo?
„Pozitívom bolo, že vznikol systém zdravotného poistenia a možnosť privátnej praxe . Od začiatku ale bol poddimenzovaný, čo, pochopiteľne, nemocniciam zadlženým ešte z čias komunizmu, spôsobovalo problémy. Už za Mečiara štát znižoval svoje príspevky za poistencov do poisťovní. Peniaze určené na zdravotnú starostlivosť putovali do iných rezortov – možno aj na predražené diaľnice. Jednoducho – presúvali sa tam, kde sa z nich dalo viac uliať. Pokračovalo to bez rozdielu za každej vlády. A nožnice medzi potrebami a možnosťami zdravotníctva sa ešte viac otvárali.“
Nedá sa ale uprieť snaha pravicových vlád zdravotníctvo reformovať.
„Snaha nestačí. Takzvané reformy boli skôr kozmetickými úpravami. Nemocnice dostávali od zdravotných poisťovní prostriedky, ktoré ako tak pokryli náklady na diagnostiku a liečbu, ale absolútna väčšina nemocníc vo vlastníctve štátu mala každý rok výraznú stratu. V mnohých prípadoch vznikali nadmerné dlhy aj neuváženými, často predraženými nákupmi techniky manažérmi nemocníc, čo podobne ako aj teraz štát riešil dodatočným splácaním dlhov. Dovolím si však tvrdiť, že zdravotníctvo v ostatných rokoch aj napriek chronickému nedostatku financií relatívne dobre fungovalo a funguje len vďaka obetavosti lekárov, ktorí ho doslova svojou prácou sponzorovali a sponzorujú.“
Myslíte si, že zdravotníctvo na Slovensku už nemá rezervy?
„Vidím to denne na svojom pracovisku. Všetko sa začalo rapídne zhoršovať, keď vstúpila do poisťovacieho systému Penta. Poisťovňa Dôvera začala postupne znižovať platby za ukončené hospitalizácie vrátane mimoriadne náročných operácií, postupne sa k nej pridala aj Všeobecná zdravotná poisťovňa. Neviem zodpovedne posúdiť, či iba z dôvodu nedostatku prítoku financií, ale v prípade Penty úlohu zohrala aj snaha zvyšovať zisk, ako to sama proklamuje. V systéme začalo chýbať ešte viac peňazí. V nemocniciach sa predlžovali čakacie termíny na zákroky, chýbali základné zdravotnícke materiály. Netreba sa teda čudovať lekárom, ktorým v týchto podmienkach platy nerástli, ale v mnohých prípadoch klesli, že si povedali – dosť. Nemocnice však potrebujú odborníkov, ktorí musia bez ohľadu na čas, rodiny, peniaze odvádzať neustále špičkový výkon. Bez nich je starostlivosť o pacienta nemysliteľná. O tom to celé je. A klinickí lekári, ktorí chcú vedecky pracovať a odovzdávať svoje skúsenosti študentom medicíny, sú na tom najhoršie.“
Súčasná vláda tvrdí, že k ozdraveniu systému by pomohla transformácia štátnych nemocníc na akciové spoločnosti.
„Ale štát by nesmel byť najväčším dlžníkom zdravotných poisťovní. Zásadne však nesúhlasím s vytvorením akciových spoločností v univerzitných nemocniciach. Toto nemá vo svete obdobu.“
Hovoríte, že vyše dvadsať rokov sa v zdravotníctve nič nezmenilo. Prečo ale odborári siahli po proteste práve teraz, pol roka pred parlamentnými voľbami?
„Väčšina lekárov z môjho okruhu, ktorí podali výpovede, vrátane mňa, nie sú odborármi. Sú to ľudia, v ktorých sa roky hromadí pocit krivdy a bezvýchodiskovosti. Osobne nepoznám zdravotníka z praxe, ktorý by bol spokojný so stavom zdravotníctva na Slovensku. Protest s voľbami nijako nesúvisí. Veď list solidarity sme podpisovali v júni. Kto mohol vtedy vedieť, že padne vláda? Aj výpovede sme podpisovali predtým, ako vláda padla.“
Prečo ste neprotestovali trebárs v minulom volebnom období?
„Lekári na celom Slovensku prostredníctvom Slovenskej lekárskej komory roky signalizujú nespokojnosť. Ja, samozrejme, nemôžem vylúčiť, že odborári majú nejakú väzbu na Roberta Fica a jeho stranu. Ale nebude to práve on, kto sa bude musieť týmto problémom po voľbách vážne zaoberať?“
Verejná mienka sa však začína obracať proti vám. Občania sa cítia ako rukojemníci lekárov v boji o ich vyššie platy. Neprekáža vám to?
„Pacient nie je rukojemníkom lekárov, ale politikov, ktorí nie sú ochotní, ani schopní reflektovať katastrofálnu situáciu v zdravotníctve. Vo veku 64 rokov nemá pre mňa zvýšenie platu žiaden mimoriadny efekt, ale po 40 rokoch praxe mám právo a dokonca aj povinnosť protestovať. Bojujem za svojich pacientov a mladých kolegov. Mrzí ma, že mladí lekári strácajú vzťah k vlasti aj preto, že bez podpory rodičov by z výplaty ťažko vyžili. Bol by som rád, keby naši občania pochopili, že svojou výpoveďou ohrozujeme aj vlastné zdravie a zdravie našich rodín.“
Beata
Balogová
