Košičan Rudolf Klima pracuje trinásť rokov ako anestéziológ v USA. Je synom jedného z priekopníkov odboru anestéziológia na Slovensku a zakladateľa prvého anestéziologicko-resuscitačného oddelenia. V týchto dňoch prednášal v Košiciach na doškoľovacom kurze. Je špecialistom Nemocnice pre veteránov v Little Rocku (štát Arkansas) a UANS (University of Arkansas for Medical Sciences).
Ste synom jedného z priekopníkov odboru anestéziológia na Slovensku a zakladateľa prvého anestéziologicko-resuscitačného oddelenia, vaša manželka je rovnako ako vy anestéziologička, jej mama zakladala ARO v nemocnici v Šaci. Mali ste doma dobré zázemie, napriek tomu ste sa spoločne rozhodli odísť do USA. Prečo?
„Vedel som, že medicína v Amerike predstavuje absolútnu špičku. Chceli sme získať nové skúsenosti a odborne ďalej rásť aj za cenu toho, že sme tam museli nostrifikovať a moje dve atestácie mi neboli nič platné. Mojím cieľom bolo získať v USA, kde sú kritériá na získanie titulu nesmierne tvrdé, diplom anestéziológa.“
Boli ste rozhodnutí v USA ostať?
„Spočiatku nie. Ale keď som robil doma skúšky a videl som, že celé zdravotníctvo u nás sa uberá nesprávnym smerom, že problémy neustále narastajú, pri odchode som uvažoval, že keď bude šanca, ostanem.“
V čom vidíte zásadný rozdiel v postavení lekára u nás a v USA?
„Neviem to porovnať, pretože za trinásť rokov od môjho odchodu sa tu mohlo veľa zmeniť. Nemyslím si, že by lekári na Slovensku nemali v spoločnosti rešpekt. To, že slovenská spoločnosť vníma lekárov možno inak, je výsledkom štyridsiatich rokov strávených v minulom režime. Všetci sme si boli rovní, lebo všetci vraj máme rovnaké žalúdky. Zabudlo sa ale na to, že žalúdky možno máme rovnaké, ale vedomosti, zručnosť a schopnosti nie. Rozdiel je možno aj v tom, že v USA lekár nemá osemhodinový pracovný čas. Pracuje toľko, koľko si od neho vyžaduje stav pacienta bez nároku na odmenu. A ten to vníma veľmi citlivo.“
Môžete porovnať podmienky, v ktorých lekári pracujú?
„Nemocnica, v ktorej pracujem, patrí rovnako ako Univerzitná nemocnica v Košiciach pod štát. Aj my cítime krízu. Materiálne a technicky sme síce dobre vybavení, ale ťažko teraz môžeme očakávať, že dostaneme nejaké nové prístroje.“
Prišli ste na Slovensko práve v období, keď vrcholí protest lekárov proti dlhodobo zanedbávaným pracovným a mzdovým podmienkam. Väčšinu lekárov, ktorí dali výpovede, tvoria anestéziológovia. Viete prečo?
„Nepoznám detailne situáciu, neviem, čo predchádzalo tomuto krajnému riešeniu, čo robili odbory doteraz za zlepšenie podmienok lekárov. Ale bez anestéziológov nemôže v podstate žiadna nemocnica fungovať.“
Zvyknú lekári v USA protestovať takýmto spôsobom?
„Nikdy.“
Nemajú na to dôvod?
„Celé zdravotníctvo je tak nastavené, že aj v časoch krízy, ktorá je teraz aj v USA, funguje. Pracujem v nemocnici pre veteránov, ktorá je štátna. Samozrejme, aj nás to ovplyvnilo. Prezident Obama napríklad zmrazil od roku 2009 naše platy. Rozdiel je ale v štartovacej čiare amerického a nášho zdravotníctva. U nás sa lekár nemusí zaoberať ekonomickými otázkami, môže sa naplno venovať medicíne. Tu je to stále na hrane.“
Lekári na Slovensku žiadajú zvýšenie platov v čase, keď všetci musíme šetriť...
„Chápem verejnosť, že jej to vadí. Mám sestru učiteľku. Keď som sa dopočul, že učiteľom idú zvyšovať platy o deväť euro, znie to smiešne. Neviem ale posúdiť, či priemerné zvýšenie mesačného platu o tristo eur je pre lekára dosť, alebo nie. A vôbec – kedy je ten správny čas na protest? Možno práve teraz pretiekol pohár trpezlivosti.“
Verejná mienka na Slovensku nie je lekárom veľmi naklonená. Po sudcoch je to údajne najskorumpovanejšie povolanie. Dávajú pacienti lekárom všimné aj v USA?
„To určite nie! Okrem poďakovania nič iné neexistuje. Pacient musí často za zákrok či ošetrenie doplácať, lebo poisťovne nie všetky náklady finančne kryjú. Nič nie je zadarmo, takže pacienta ani nenapadne, aby lekárovi čosi dal navyše. Vzťahy sú teda úplne čisté a mne to vyhovuje. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by som sa už sem nemohol vrátiť.“
Slovenský anestéziológ bez atestácie údajne zarobí 800 eur, s dvomi atestáciami 1250 eur. Nie je to málo?
„Aj v USA zarobí lekár bez atestácie minimum. Extrémne náročný tréning trvá roky, až potom môže čakať dobré finančné ocenenie. Porovnávať platy lekárov v USA a na Slovensku nemá zmysel. Tam síce máte vyšší príjem, oveľa väčšie sú ale životné náklady. Napríklad syn študuje na vysokej škole a platíme mu absolútne všetko.“
Anestéziológia sa považuje za jeden z najstresujúcejších medicínskych odborov. Prečo?
„Anestéziológ väčšinou robí na operačnej sále, kde kontroluje vitálne funkcie pacienta, ale aj na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde iný, ako vážne chorý pacient, často v ohrození života, nemôže ani byť. Prichádza do styku nielen s pacientom, ktorý sa pohybuje na hranici života a smrti, ale aj s príbuznými, musí byť teda aj dobrý psychológ. V anestéziológii vždy ide o veľa. To všetko je psychicky mimoriadne náročné. Aj preto by mali byť špecialisti primerane ocenení.“
Prečo ste sa rozhodli ísť v šľapajach svojho otca?
„V tomto odbore je veľa fyziológie, farmakológie, exaktnosti. Keď ste v tomto odbore dobre teoreticky podkutý a začnete v ňom pracovať, užívate si to, že rozumiete pacientovi. Neuspokojovalo by ma, keby som bol lekár, ktorý dá pacientovi na boľavé hrdlo antibiotiká. Paradoxne, o čo väčší stres zažíva anestéziológ pri pacientovi, o to väčšiu satisfakciu po úspešnej liečbe či zákroku prežíva.“
Je pravda, že anesteziológ, na rozdiel od mnohých iných špecialistov, je neustále jednou nohou za mrežami?
„Záleží na tom, v ktorej krajine pracuje. V štáte, kde si pacient dokonale uvedomuje svoje právo žalovať lekára, ktorý nejakým spôsobom poškodil jeho zdravie, je to bližšie k pravde.“
Lekári kritizujú chronicky finančne poddimenzované zdravotníctvo, teda nedostatok peňazí v systéme...
„Peňazí v zdravotníctve nikdy nie je dosť. Ani v Amerike. Predsa vek pacientov sa predlžuje, chorobnosť stúpa, obrovské peniaze stojí výskum a vývoj, nové liečebné postupy sú nesmierne drahé. Nie som v tomto optimista, mám obavy, že časy sa ešte zhoršia.“
