sa dajú iba s prižmúrením oboch očí označiť len ako provokatívne. Inak nemožno opísať ani článok R. Žitňanského „Miltonovo proroctvo“ (Domino fórum 29/2002), ktorý pán M. Baľo sčasti úplne nekriticky citoval v SME 29. 7.
Akákoľvek jednostrannosť debate o EÚ neprospieva. Euroskeptici zastupujúci ultraliberálny prúd názorov sa často pri rôznych príležitostiach pýšia svojím kritickým myslením, ktoré sa však často úspešne vyhýba ich vlastnému svetonázoru. Myslieť kriticky znamená podrobovať prísnej analýze akékoľvek názory, situácie a trendy, s ktorými sa v živote stretávame. V žiadnom prípade to neznamená byť kritický len k opozičným názorom.
S prvou časťou článku M. Baľa možno len súhlasiť. Vstup do únie je naozaj národným športom, EÚ je naozaj vnímaná ako spasiteľ s typicky slovenským prístupom - „ONI to za mňa vyriešia“.
Ďalšie časti článku boli inšpirované (niekedy vyvolávajú dojem, že okopírované) z už spomínaného Domino fóra. Autor ako ekonomický analytik by si mal dávať veľmi dobrý pozor na nekritické preberanie cudzích hesiel a nápadov, aj keď ich vyslovil Milton Friedman. Mimochodom, jeho vysoký vek (90 rokov) nás nemusí oprávňovať, aby sme jeho vyhlásenia brali ako nemenný fakt.
Niektoré časti článku pána Baľa boli nevyvážené asi aj preto, že nebol vyvážený samotný podklad z Domino fóra. Od ekonomického analytika by som však očakával trochu viac. Argumentovať výsostne americkými a britskými postojmi v debate o EÚ a eure znamená to isté, ako argumentovať len názorom Kim Čong Ila pri diskusii o budúcnosti kapitalizmu.
Americkí ekonómovia a všetkými (okrem veľkej časti Britov) milovaná a uznávaná „teta Margaret“ hovoria o zániku EMÚ už desaťročia. Reálne hospodárske výsledky eurozóny však o žiadnej kríze nesvedčia. Môžeme sa teda domnievať, že za kritikou stoja okrem ekonomických aj čisto osobné a politické dôvody.
Napokon tvrdenie o socialistickosti a preregulovanosti Európy nezodpovedá celkom realite. Za otcov EÚ sú považovaní konzervatívci Adenauer a Schuman. To, že v minulých rokoch boli na čele členských štátov únie socialistické vlády, je výsledkom bežného politického cyklu. No a Európa nie je ani preregulovaná, pretože podľa Indexu ekonomickej slobody publikovaného americkými (!) Heritage Foundation a Fraser Institute sa väčšina členov EÚ pohybuje v prvej tridsiatke zo 150 sledovaných krajín.
Napokon ma zaujala veta: „Tézou vstupu do EÚ sa jednoducho zriekame možnosti stať sa najbližších 50 rokov niečím iným ako len chudobnejším príbuzným.“ Priznám sa, nerozumiem jej. Nevstúpením do EÚ budeme bohatší a úspešnejší? Podľa mňa nie. Chudobným príbuzným sme vždy v Európe boli a ešte nejaký čas budeme a viem si dosť ťažko predstaviť, že odmietnutím vstupu by sme sa dostali ďalej a vyššie.
No a nakoniec súhlasím s tvrdením autora, že nikto za nás nič nevyrieši a reformy si musíme spraviť sami. Súhlasím s tým, že púť k prosperite a demokracii sa začína pri volebných urnách (práve počujem, ako sa hrach odráža od steny). Obávam sa však, že reformy a vstup do únie sú dve spojené nádoby. Bohužiaľ, politickú silu na zmenu starého systému získavame z očakávaného vstupu do únie, a nie z vlastnej potreby byť lepšími…
Autor: PETER ZSAPKA(Autor je ekonomickým analytikom Centra pre európsku politiku)
