V skutočnosti má aj podobu predvianočného stresu a naháňania darčekov v nákupných centrách, často hraničiaceho so šialenstvom. Ak sa advent u niekoho prejavuje len postupným zapaľovaním sviečok na adventnom venci, je to podľa cirkví príliš málo.
Naznačuje to aj generálny biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Miloš Klátik. V rozhovore pre SITA povedal, že komercializácia akoby valcovala celý vnútorný duchovný rozmer života a ľudstva.
„Myslíme si, že máme viac času tým, že nám technika a vedecko-technický rozvoj uľahčujú život, ale akoby sme sa stávali rukojemníkmi týchto výdobytkov a nenašli si čas na to, čo je podstatné pre náš život... Preto je adventné obdobie mimoriadne dôležité.“
Narodenie Ježiša a jeho druhý príchod
Nevšimnúť si ho dokáže len málokto, keďže množstvo obchodov či stánkov na trhoviskách už vopred prekypuje viac či menej gýčovými vencami za primerané aj nehorázne sumy. Jeho kúpou, prípadne vlastnoručnou výrobou a vystavením v domácnosti sa pre veriacich všetko len začína.
Podstata je v niečom inom. Z teologického pohľadu totiž ide o dve základné očakávania - jednak sviatku narodenia Krista, jednak parúzie, teda druhého príchodu Ježiša na Zem pred posledným súdom a vzkriesením mŕtvych.
„Príprava na narodenie Krista spočíva v tom, že človek sa má zamyslieť nad svojím životom, a to prostredníctvom modlitieb a Písma svätého,“ začína vysvetľovať evanjelický farár z Málinca Ivan Mucha.
„Samotný pojem pochádza z latinského adventus a v preklade znamená príchod. Ide o čas, vymedzený štyrmi nedeľami pred narodením Ježiša Krista. Primárne teda ide o prípravu na narodenie kráľa kráľov, pána pánov a spasiteľa tohto sveta.“
Prvou adventnou nedeľou sa pre evanjelikov začína nový cirkevný rok, pre rímskokatolíkov zase nový liturgický rok. Pre tých je táto nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu. Podľa správy Konferencie biskupov Slovenska advent pripomína, že Kristus raz naozaj príde.
„A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby sme si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.“
Pôst sa netýka každého, domáca zábava povolená
K adventu patrí aj zrieknutie sa zábavy a pôst. Po ním farár Mucha myslí obmedzovanie sa v jedle, hoci priznáva, že sa nemá týkať každého.
„Už od stredoveku, a platí to aj dnes, bol doslova zakázaný pre deti, tehotné ženy, starších ľudí a pre tých, čo majú vážnejšie zdravotné problémy.“
Pointa nie je v úplnom odriekaní si mäsa či sladkostí, ale v tom, že jedlo, ktorého sa vzdáme počas pôstu, darujeme tým, čo ho majú menej.
„To, čo ušetríme na sebe a na našej rodine, poskytnime chudobnejším. Pôst je pre nás dobrý aj po zdravotnej stránke, keďže sa pri ňom očisťuje telo.“ Môže mať rôzne podoby.
„Napríklad takú, že v niektoré dni budeme jesť len raz denne, prípadne vôbec, alebo si dáme výhradne chlieb a vodu,“ dodáva Mucha.
Pod vzdaním sa zábavy farár rozumie to, že sa nekonajú žiadne svadby, že ľudia nechodia na hlučné akcie typu diskotéka. Zábavné programy v televízii ani zábava doma neprekážajú.
„Až tak ďaleko by som nešiel. Každodenný život predsa tiež prináša rôzne humorné situácie a zábavu, zákaz by teda nemal zmysel. Niektorí vtedy majú narodeniny, takže je logické, ak oslavujú. Podstatné je, aby to neboli veľké tancovačky, či vyhrávanie na harmonike a spev na celú dedinu. Nikomu by som však nebránil, aby mal doma oslavu a všetci prítomní tam vtipkovali v rámci dobrej nálady a atmosféry.“
Mucha potrebu adventu vysvetľuje tým, že telo aj duša človeka aspoň raz ročne potrebujú oddych s tým, že sa jeho myseľ, srdce aj duša obrátia k Bohu.
„Jedlo a zábava nás často rozptyľujú a bránia nám vidieť to podstatné. Cez takéto tiché a pokojné chvíle možno dokážeme objaviť to, čo nám chýbalo, aj sa zamyslieť, čo robiť v budúcnosti a čoho sa vyvarovať. Zábava je pre náš život nevyhnutná, ale keď sa deje príliš často, človeka omrzí, stáva sa fádnou a už ho tak neteší.“
Duchovní majú viac práce
Podľa správy Konferencie biskupov Slovenska sa adventná predvianočná príprava spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého v rokoch 440-461.
„Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v roku 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku svätého Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahŕňalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter.“
Na štyri nedele skrátil adventné obdobie Gregor I. Veľký (pápežom bol v rokoch 590 až 604), symbolizovať to vraj malo štyritisíc rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja.
„Definitívnu formu nadobudol advent v 8. a 9. storočí. V roku 1362 Urban V., ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá,“ uvádza KBS.
Evanjelický farár Ivan Mucha tvrdí, že pre duchovných predstavuje toto obdobie oveľa viac práce ako inokedy.
„Koná sa totiž viac služieb Božích, organizujú sa takzvané adventné večierne, pripravujeme si špeciálne kázne, a keďže je to obdobie pokánia, pokory a bázne pred Bohom, ľudia oveľa častejšie prijímajú aj sviatosť večere Pánovej, teda oblátku a víno, aby im boli odpustené hriechy.“
