Mních v sutane a bojovník v bielom rúchu. Bez týchto postáv by sa príbeh lekárstva na Slovensku rozprával ťažko.
Písať ho začala rehoľa benediktínov, ktorá pred tisíc rokmi na našom území stavala prvé kláštory so špitálmi pre starých mníchov.
Označenie prvá nemocnica si však vyslúžil až lazaret za hradbami stredovekej Bratislavy, v ktorom sa v 12. storočí zotavovali tiahnuce križiacke vojská. Prežil poldruha storočia, do tatárskeho vpádu.
Až o dve storočia neskôr vznikajú v hornom Uhorsku aj prvé mestské špitály. S dnešnými nemocnicami ich spája málo.
„Poskytovali opateru starým nemajetným ľuďom, v čase morových epidémií slúžili aj na izoláciu chorých,“ hovorí Ľudmila Horníková z oddelenia histórie medicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Iní boli aj lekári. Liečili odvarmi z byliniek, zábalmi či pijavicami. Napriek rozmachu chirurgie v starovekom Egypte či Grécku nechával temný stredovek chirurgické zákroky na holičov, kúpeľníkov a katov.
Obrat priniesla až renesancia, v strednej Európe sa oň pričinil lekár s turčianskymi koreňmi Ján Jessenius.
Ak chceme vyrozprávať dejiny slovenského lekárstva, začať musíme jeho príbehom.
Pohľad dovnútra
Hoci talianski učenci objavovali stratené anatomické znalosti vďaka pitvám už od 14. storočia, odpor cirkvi bol stále silný a poznatky sa šírili pomaly.
V našich končinách ho prelomila až v roku 1600 Karlova univerzita v Prahe, ktorá poctou poverila dekana lekárskej fakulty vo Wittenbergu Jána Jessenia. Ten sa v Prahe ocitol náhodou, pozval ho dvorný hvezdár cisára Rudolfa II. Tycho Brahe.
Hoci Jesseniova pitva obesenca pripomínala divadlo, udalosť vzbudila veľký ohlas v celej habsburskej monarchii.
„O ľudskom tele sa vedelo to, čo vidíte, ba ani to nie, vyšetrovalo sa oblečené. A on zrazu šiel priamo dovnútra,“ hovorí pediater a šéfredaktor Lekárskeho obzoru Miroslav Šašinka.
Ján Jesenius. - Archív ČTK
Praha Jesseniovi tak učarovala, že ostal, i keď sa nemohol stať profesorom univerzity. Bol totiž ženatý. Keď neskôr ovdovel, stal sa rovno rektorom.
Zapojil sa aj do odboja českých protestantských stavov proti katolíckej lige. Ako ich delegát hľadal vojenskú podporu pre povstanie aj na Slovensku.
Skončilo sa porážkou na Bielej hore a Jessenia s ďalšími 26 vodcami popravili na Staromestskom námestí. Lekára, ktorý umožnil Prahe nahliadnuť dovnútra tela, rozštvrtili a jeho hlavu napichli na výstrahu na kôl.
Nevďačný experiment
Kým Jessenia by zaradila medzi najvýznamnejších slovenských lekárov väčšina jeho dnešných kolegov, pri ďalších menách si treba vybrať. Veľká zhoda by zrejme bola aj pri kežmarskom rodákovi Vojtechovi Alexandrovi.
„Kým Jessenius sa pozrel do mŕtveho, Alexander do živého,“ vysvetľuje Šašinka.
Narodil sa na konci 50. rokov 19. storočia, keď pôsobilo na území Slovenska 210 lekárov. V pomere k počtu pacientov sme boli čiernou dierou Európy.
O štyri desaťročia neskôr, len dva roky po objavení röntgenový lúčov, priváža Alexander do Kežmarku prvý röntgenový prístroj v Uhorsku.
Ihneď začína s experimentovaním, ktoré mu neskôr vynesie titul prvého profesora röntgenológie na budapeštianskej fakulte. Jeho plastická snímka ruky patrí dodnes medzi prvé obrázky v učebniciach rádiológie.
Jeho výskum prinášal kolegom poznanie, no rodine smútok.
„Medzi jeho unikátne röntgenové snímky patria snímky zárodku jeho syna Imricha, ktorý sa následkom žiarenia narodil duševne postihnutý,“ píše historička kežmarského múzea Nora Barathová. Oslabený leukémiou z povolania skonal v roku 1916 v Budapešti i on sám.
Vojtech Alexander. - Archív ČTK
Lekár politikom
Prvý slovenský rádiológ sa tak medzníka nášho lekárstva nedožil. Bolo ním zriadenie lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1919, o ktoré sa zaslúžil aj ružomberský lekár Vavro Šrobár.
Hoci v tom čase bol u nás stále zúfalý nedostatok lekárov, Šrobár patril k najaktívnejším.
„Keď ho v roku 1906 uhorské úrady pre politickú činnosť uväznili, čas v žalári využil na napísanie prvej zdravovedy v slovenčine,“ vraví Horníková.
V posledných rokoch Uhorska sa angažoval politicky a podieľal sa na vzniku Československa.
Stal sa jeho prvým ministrom zdravotníctva, hoci pochádzal zo Slovenska, kde ešte na začiatku 20. storočia zomieralo každé druhé dojča.
„Uvedomoval si, že zlá zdravotná situácia sa dá zlepšiť len väčším počtom lekárov,“ hovorí historička. Keďže ich u nás nemal kto vychovávať, Šrobár povolal do Bratislavy pražských profesorov.
„Keď vystúpili z vlaku, boli zhrození a mali pocit, že sú na nejakej veľkej dedine,“ opisuje začiatky vysokoškolskej medicíny na Slovensku.
Na výučbu teórie nenašli v meste priestory a prvé roky tak vyučovali študentov až od tretieho klinického ročníka priamo v nemocnici.
Vavro Šrobár. - Archív ČTK
Doma v exile
Českí profesori však rýchlo vychovali „slovenský dorast“, ktorý ich v tridsiatych rokoch vystriedal na fakulte i klinikách. Medzi osobnosti novej generácie patrí zakladateľ sociálnej pediatrie Alojz Ján Chura.
Už v roku 1925 nastupuje na detskú kliniku v Bratislave a organizuje prvé veľké očkovania. Neúnavne chodí po Slovensku, skúma sociálne podmienky, v ktorých deti žijú a šíri osvetu.
„Učil, aby sa rodičia starali o dieťa nielen po hmotnej, ale aj emocionálnej stránke,“ hovorí Horníková.
Hoci postupne sa stáva prednostom kliniky, dekanom fakulty i rektorom univerzity, jeho kariéra končí predčasne v roku 1945.
Hodnosti zastával počas slovenského vojnového štátu a komunistický politik a spisovateľ Ladislav Novomeský mu pri previerkach oznamuje, že už nie je potrebný. Kariéru Chura končí vo vyhnanstve v trenčianskej nemocnici.
„Až do konca života ho aj tam vyhľadávali pacienti zo širokého okolia a naďalej ho oslovovali pán profesor,“ vraví Horníková.
Alojz Ján Chura. - Archív ČTK
Slovenská nobelovka
Smutne sa končí aj príbeh ďalšieho lekára, ktorého meno pozná každý slovenský medik. A to napriek tomu, že syn smrdáckeho mäsiara Daniel Carleton Gajdusek sa narodil už v Amerike.
Gajdusek je totiž jediným lekárom so slovenskými koreňmi, ktorý získal Nobelovu cenu za medicínu. Ocenili ho za výskum smrteľného ochorenia kuru, ktoré skúmal priamo medzi kanibalmi v Novej Guinei.
Predpokladal, že chorobu spôsobujú pomalé vírusy, ktorými sa domorodci nakazili pri pojedaní ľudských mozgov. Jeho objavy mali neskôr veľký význam pri výskume choroby šialených kráv, ktorá zabíja na podobnom princípe.
Gajdusek po nežnej revolúcii spolupracoval so Slovenskou akadémiou vied aj Univerzitou Komenského, ktorá mu udelila čestný doktorát.
Radosť z tak trochu slovenskej nobelovky však už onedlho pokazilo Gajduskovo obvinenie z pedofílie. Osudnou sa mu stala náklonnosť k 15-ročnému chlapcovi, ktorého do Ameriky priviedol za lepším životom z Novej Guiney.
Aj preto sa k tejto Nobelovej cene slovenská medicína veľmi nehlási. Túto kapitolu dejín nášho lekárstva už bude musieť napísať niekto iný.
