Hoci bola židovka, mala dlhé blond vlasy a to jej v Osvienčime zachránilo život. LIVIA BITTONOVÁ-JACKSONOVÁ sa narodila v Šamoríne ako Elli Friedmanová a kým začala žiť v Spojených štátoch, stretlo ju ešte niekoľko osudových príbehov. Viaceré z nich opisuje vo svojej prvej knihe, ktorá vyšla aj v slovenčine. Vďaka nej prišla na Slovensko prvýkrát od nežnej revolúcie.
Na rozhovor prichádza napriek svojim osemdesiatim rokom energická svetlovlasá dáma, ktorá sa už z diaľky usmieva. Hoci desaťročia nehovorila po slovensky, prekladá anglický prejav slovenskými slovíčkami.
Nežidovský vzhľad rodáčky zo Šamorína, dnes Livie Bittonovej-Jacksonovej, jej zachránil život. Z radu matiek s dcérami do šestnásť rokov, ktorý dôstojníci hnali do plynovej komory v koncentračnom tábore v Osvienčime, si ju pre blond vrkoče a modré oči vybral Doktor Smrť Josef Mengele.
„Zavolal si ma a po nemecky sa ma spýtal, či som židovka. Povedala som áno. Bola som vystrašená, nevedela som, čo chce. Spýtal sa, koľko mám rokov. Povedala som, že mám trinásť. Odteraz si pamätaj, máš šestnásť rokov, povedal. Viete si to predstaviť? Donútil ma oklamať svoj vlastný systém.“
Hoci matku nechal ísť s ňou, jej tetu od nich odlúčil. „Teta, inak tichá dôstojná dáma, sa rozbehla za nami, začala byť úplne hysterická, kričala. Niekto ju udrel po hlave palicou a ona sa zrútila do kaluže na zablatenú zem. Vtedy som začala byť hysterická aj ja a povedala som niečo, čo si dodnes vyčítam. Povedala som: Teta Serena, už nikdy ťa neuvidím.“
Jej teta sa z Osvienčimu nevrátila. Rovnako sa z koncentračných táborov nevrátili ani jej otec, strýkovia ani stará mama.
Tmavý rovná sa žid
Prežiť sa podarilo jej, matke a bratovi. Návrat do rodného Šamorína bol však smutný. Dom bol prázdny, bez nábytku, okná boli vybité a na podlahe ľudské exkrementy.
„Netrápilo nás až tak, čo sa stalo domu. Dúfali sme v otcov návrat. Počas celého nášho trápenia moja mama hovorila, že ak niekto prežije, bude to otec. No on neprežil. Stále sme čakali na správy, kto sa vráti. Bolestivé bolo, keď jedna za druhou prichádzali správy, že sa nevrátia.“
Niektorí susedia im pomáhali, no iní zatajovali nábytok či oblečenie, ktoré im zobrali. „Mama sa na nich veľmi hnevala. Ja som si pomyslela, že to nie sú veľmi vzdelaní ľudia, mnohí boli jednoduchí poľnohospodári. A keď nás odviedli preč, povedali si, že radšej než by to zobrali Nemci, zobrali si to sami. Vždy som si našla ospravedlnenie zlých vecí.“
Vojna však nebola začiatkom antisemitizmu. Ten v meste existoval podľa Bittonovej-Jacksonovej aj predtým. Opisuje, ako s kamarátkami katolíčkou Mejdi a protestantkou Juliškou išli poliať kvety na hrob Mejdinej starej mamy. Strážnik ich však nepustil na cintorín s tým, že židovské dievčatá na katolícky cintorín ísť nemôžu. Preto, že boli jej kamarátky nižšie a hnedovlasé, kanvicu podal jej.
„Antisemitizmus triedil tak ako potom nacisti. Stereotypy existovali: ak ste boli vysokej postavy s blond vlasmi, modrými očami, bledou pokožkou ako ja, boli ste kresťanom. Ak ste boli tmavší, ako napríklad Mejdi, boli ste židom.“
Odsúdená na dvadsať rokov
Až do minulého mesiaca v Česku ani na Slovensku nevyšla ani jedna z jej kníh, hoci Československo je hlavným dejiskom viacerých jej príbehov. V knihe Mosty nádeje, ktorú prišla na Slovensko predstaviť, hovorí o rokoch, keď sa vrátili z koncentračného tábora v Osvienčime do rodného Šamorína a o útrapách, kým sa im podarilo emigrovať do Spojených štátov.
Napriek krutostiam, ktoré zažila, si zachovala vieru v Boha. „Logicky to nie je možné. No v mozgu sú rôzne oddelenia. V jednom je logika, v druhom viera. Navzájom neinteragujú,“ hovorí.
V Bratislave študovala judaizmus. „Chcela som vedieť, čo znamená byť židom. Trpela som a väčšina mojej rodiny zahynula, lebo boli židia. Čo je žid, prečo? Povedala som si, že sa musím učiť a dalo mi to dušu.“
Ako 17-ročná sa chcela prihlásiť do tajnej vojenskej organizácie, aby sa mohla dostať do Izraela, no neprijali ju, pretože bola primladá. V tom istom čase ju však zvolili za riaditeľku školy.
„Pravda je taká, že vo vojne dokážu bojovať aj deti. Byť učiteľom je však veľmi vážne zamestnanie, musíte byť zrelý človek, pretože pretvárate dušu, formujete ľudskú bytosť. Ako zlý učiteľ môžete narobiť veľa škôd.“
Po tom, čo utiekla s mamou z Československa, ju komunisti v neprítomnosti odsúdili na 20 rokov vo väzení. V roku 1980 napriek tomu zariskovala a vrátila sa spolu s írskym manželom. Prišli vykopať pozostatky starých rodičov, ktoré ohrozovala úprava toku Dunaja, aby ich preniesli do Izraela.
„Nezistili, že som tá istá osoba. Zaklamali sme, že prichádzame zo Spojených štátov, nie z Izraela a už som sa nevolala Friedmanová. No neustále sme mali strach,“ spomína.
Ideálna krajina
Na Československo napriek tomu spomína s láskou. „Keď sme sa rozdelili, Šamorín pripadol Maďarsku a Slovensko sa stalo Slovenskom, bolo to pre nás veľmi bolestivé. Maďarsko bolo pre nás oveľa antisemitskejšie ako Československo. Československo bolo pre nás vždy ideálnou krajinou.“
V Spojených štátoch sa stala úspešnou profesorkou histórie a judaizmu a učila na City University v New Yorku 42 rokov. Nakoniec sa aj s rodinou presťahovali do Izraela. Popri tom prednáša o holokauste a judaizme po svete.
Nevyhla sa ani prednáške v moslimskej škole v Británii. „Nenávisť v sále bola taká hustá, že by sa dala krájať, no ja som prednášala priateľsky,“ hovorí. Spýtala sa ich, čo by si vzali do balíčka, keby ich vyhnali z domova a nevedeli by, kedy sa vrátia.
„Jedno dievča povedalo, ja by som si vzala Korán. Povedala som: Ty si úplne ako ja. Nevzala som si Korán, lebo som židovka, ale modlíme sa z knižky, ktorá sa v hebrejčine volá sidur. Spýtala som sa jej, či vie povedať sidur a ona to zopakovala.“
Naučila aj ostatných niekoľko hebrejských slov. „Keď som rozprávala príbeh o odlúčení od svojej tety, všetci plakali. Na konci ku mne prišli, objímali ma, bozkávali. Kúpili všetky knihy, čo boli vonku vystavené, a ja som im ich podpísala. Môj syn mi neskôr hovoril: Ojoj, keď prídu domov, rodičia ich zabijú,“ spomína s úsmevom.
Recept na šťastie seba aj iných je podľa nej v tom, že všetko treba robiť s láskou. „Ak by sa to každý naučil, neexistovali by vojny, ľudia by si neubližovali.“
Beata
Balogová
