Sú rozhovory, ktoré vznikajú neplánovane. Toto je jeden z nich. Keď na vianočných trhoch v Trenčíne na námestí v nie príliš dobrom počasí prezentovali svoje zručnosti členovia Hornoliptovského kuruckého regimentu, oslovili sme ich, aby povedali viac o časoch, v ktorých sa odohrala takzvaná Švihrovská bitka, v ktorej v roku 1709 proti sebe bojovali tí, ktorých zverboval František Rákoczi II., a cisárske vojská Habsburgovcov. Odpovedali traja – Miroslav Dužík, Zdenko Zaťko a Ľubica Mitrengová.
Šlo o nehumánne obdobie, keď bojovníci zámerne infikovali svoje šable namáčaním do výkalov, aby protivníkovi ublížili čo najviac, tvrdia v rozhovore pre SME.sk o časoch spred 300 rokov členovia združenia.
Na vojakov sa obvykle hráme len v detstve. Čo sa musí stať, aby tomu niekto prepadol aj v dospelosti?
Musí sa nájsť skupina nadšencov s obrovským záujmom o históriu. To, čo robíme my, už vlastne nie je klasické hranie sa, ale úprimná snaha preniesť sa do inej doby a verne rekonštruovať to, čo sa dialo pred tristo rokmi. Takých skupín je na Slovensku aj v zahraničí viac, stretávame sa, pričom naše srdcia sú si v tomto veľmi blízke. Ide teda o stret ľudí, absolútne zapálených pre históriu ako takú.
Hra môže fungovať na dvoch úrovniach – alebo je to výplň voľného času, alebo je to prostriedok poznávania. Už Komenský hovoril o škole hrou, a dodnes platí, že ak sa hráme, lepšie absorbujeme akékoľvek vedomosti. A kým deti majú hranie sa na vojakov ako výplň času, nám ide o poctivé poznávanie minulosti, ktorú objavujeme v archívoch alebo v konzultáciách s odborníkmi, najmä s historikmi. Našťastie totiž existujú mapy, náčrtky rozostavenia vojsk v jednotlivých bitkách, či poznámky a dokumenty o samotnej stratégii.
Pochopiť, čo prežívame, však zrejme dokážu len tí, čo sa toho priamo zúčastňujú, zvonku je to trochu ťažšie. Nie je to o dejepise v škole, o suchých dátumoch, my všetko reálne prežívame spolu so stratégiou boja, uniformami aj zbraňami. Tie si zväčša vyrábame a upravujeme sami, odlievame si aj guľky do pušiek a pištolí, jeme z drevených riadov a podobne.
Uhorská šľachta sa cítila dotknutá katolíckymi Habsburgovcami
Bitku pri Vavrišove, ktorej rekonštrukciu prezentujete na rôznych akciách, už bola takpovediac zabudnutá, vedel o nej málokto. Udiala sa v auguste 1709. Kto v nej stál proti kurucom?
Labanci. Odohrala sa v období posledného stavovského povstania, ktoré viedlo sedmohradské knieža František Rákoczi II., pričom šlo o jednu z posledných, ak nie úplne poslednú bitku. Naše územie vtedy bolo súčasťou Rakúskej monarchie. Keď sem prišiel rod Habsburgovcov, bol povestný tým, že inklinuje ku katolíckej viere a k nemecky hovoriacim krajinám. Uhorská šľachta sa aj vďaka tomu cítila odstrkovaná a dotknutá, takže sa začala búriť, navyše tu vtedy žili najmä evanjelici.
Rákoczi bol nebodaj evanjelik?
Práveže bol katolík, ale naladený proti Habsburgovcom. Ako prvý v stavovských povstaniach oslovil najnižšie vrstvy, teda chudobných sedliakov. Bojovali pod veľkým heslom „pro patria et libertate“, teda za vlasť a za slobodu. Oslovilo to veľké masy ľudí, lebo dovtedy chudoba poznala len obrovský útlak. Naším územím sa dovtedy prehnalo množstvo vojsk, pričom každé len zabíjalo a rabovalo. Obyčajný človek už vďaka tomu ani nevládal dýchať. Rákoczi tých ľudí preto dokázal presvedčiť, že ide aj o nich, a tak sa na to dali.
To sedliakov motivovali na účasť v kuruckých vojskách najmä myšlienky na potenciálnu slobodu?
Vojská vznikajú pomerne jednoducho – verbovaním. Rákoczi ľudí motivoval napríklad aj tým, že nemuseli pánom odvádzať povinné dávky, teda vtedajšiu formu daní, navyše im bol ponúknutý žold, z ktorého mohli žiť.
Nemali síce vlastnú menu, ale Rákoczi nechal raziť takzvané libertáše, teda medené mince, ktorými vyplácal svojich bojovníkov. Kuruci lákali naozaj rôznymi spôsobmi, napríklad aj takým, že dotyčného opili a dali mu podpísať papier, že nastupuje k nim, z čoho sa už nedalo vyvliecť. Platili aj rôzne, dnes už nepredstaviteľné pravidlá, trebárs to, že narukovať musel každý siedmy syn v rodine a podobne. Najvyšší velitelia pritom boli francúzski, keďže Rákoczi mal dobré vzťahy s Ľudovítom XIV, známym ako kráľ Slnko. Nakoniec sa však veľké myšlienky povstania aj tak, ako vždy, postupne zvrhli na obyčajnú politiku a boj o majetky.
Kuruci boli slabí v pozičnom a silní v gerilovom boji
Aby tomu čitatelia rozumeli – kuruci bojovali na strane Rákocziho a labanci na strane Habsburgovcov?
Áno, labanci predstavovali cisárske vojská. Samozrejme, boli oveľa lepšie organizovaní aj vyzbrojení, kým kurucké vojská boli tvorené skôr amatérmi, ktorí často nemali poriadne zbrane, a tak bojovali aj tými, ktoré ukoristili súperovi. Aj vďaka slabej vycvičenosti a taktike potom často dochádzalo k nelogickým rozhodnutiam a reakciám.
V pozičnom boji boli slabí, v gerilovom boji vynikajúci, keď skupiny jazdcov prepadávali kolóny, mestá, strážne stanovištia, či tábory cisárskych vojsk. Problém bol aj v uhorských veliteľoch – často sa na svoje pozície dostávali protekčne, vďaka majetkom, hoci im chýbalo strategické myslenie.
Zrejme aj vďaka amaterizmu prehrali prakticky všetky bitky. Bitka pri Vavrišove sa však skončila nerozhodne.
Je to nepochopiteľné, ale spomínaná bitka sa naozaj skončila nerozhodne, hoci ju najskôr mali prakticky vyhratú. Nakoniec sa však stiahli, lebo dostali informáciu, že labancom prichádzajú na pomoc ďalšie vojská, ktoré by mohli mať kuruci aj za chrbtom. Ocitli by sa tak v zovretí z dvoch strán. Stiahli sa teda bez ďalšieho boja.
Vcítiť sa dnes do kože kurucov a zabíjania je asi ťažké, nie?
Dá sa to nejako predstaviť, keďže vieme, koľko tam bolo približne mŕtvych, ranených, že bol horúci august, a z mŕtvol ľudí aj koní sa šíril neznesiteľný zápach. Rádovo tam bojovali na oboch stranách tisícky ľudí. Išlo teda o dosť veľkú veľkú bitku.
Kuruci však už na začiatku urobili chybu. Presúvali sa z juhu a pri riečke Belá narazili na jazdnú hliadku labancov, s ktorou sa pustili do šarvátky. Tým sa vlastne prezradili a labanci sa stihli pred rozhodujúcimi stretmi opevniť a zaujať bojové pozície. Samotný región, kde sa to odohralo, pritom nebol náhodný, má strategickú polohu medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.
Jánošík bol kuruc, neskôr aj labanec, ale vtedy sedel vo väzení
Labanci si tam postavili takzvané šiance. O čo šlo?
O zemné, teda výkopové opevnenia, v ktorých čakali na útok kurucov. Zachovali sa tam dodnes. Boli odolné voči pechotným zbraniam, proti delostrelectvu však nemali šancu. Kuruci teda najskôr celú noc tie opevnenia ostreľovali delami, vďaka čomu v opevneniach narobili riadnu šarapatu. Bez toho by však nemali šancu vyjsť z lesa od Belej a dobyť ich v boji muža proti mužovi. Cisárska jazda dokonca takticky zapálila dedinku Vavrišovo s tým, že pri jej ústupe to protivníka spomalí.
Kurucké vojská potom vyšli na horizont a prišla ďalšia chyba – veľká roztržka medzi veliteľmi, pri ktorej sa pomaly siahalo na zbrane. Vrchný veliteľ nakoniec zatrúbil na ústup vďaka už spomenutej informácii o príchode ďalších cisárskych vojsk, hoci nebola pravdivá. Aspoň vidno, aké dôležité sú v každej vojne spravodajské informácie. Možno ešte jedna zaujímavosť – kým dnes je v rámci akýchkoľvek bojov pomerne veľká mobilita, vtedy sa dve znepriatelené strany museli na mieste bitky, teda teritóriu dohodnúť.
O mnohých slávnych bitkách kolujú rôzne legendy. O tejto nič?
Niečo z ústneho podania predsa len existuje. Napríklad keď ľudia neskôr chodili na toto územie na sená, presne na obed sa im zjavovali bojovníci na koňoch aj delá. Ale len obraz, nie zvuk, teda šlo o akúsi fatamorgánu. Iné podania hovoria, že keď bývali hmly, ľudia mohli počuť rinčanie reťazí.
Koľko ľudí tam zahynulo?
Do tisíc, aspoň také informácie máme z konferencie historikov. Bitka samotná trvala len dva dni, teda krátko.
Čo je pravdy na tom, že v týchto stavovských povstaniach sa ocitol aj Juraj Jánošík?
Určite je to pravda, veď bol kuruc. Či bol aj v spomínanej bitke, ťažko povedať, ale skôr nie, keďže v tom čase mal byť väznený. Neskôr zase prešiel k labancom. Ale to bolo vtedy normálne, mnohí dostali na výber – alebo zložíš prísahu cisárovi, alebo ťa popravíme.
Šable infikovali výkalmi, aby protivníkovi ublížili čo najviac
Akou výzbrojou disponovali kuruci?
Zbraňou prakticky každého kuruckého bojovníka bola šabľa. Tie boli od perzského až po cisársky, teda rakúsky typ. Najrozšírenejší však bol uhorský, čo bolo dané aj územím, na ktorom sa povstania odohrávali. Bežne sa inak po bitke pozbieralo všetko, čo na bojisku ostalo po nepriateľovi.
Prím hralo seknutie šabľou do tela protivníka?
Ako kedy, nedá sa vylúčiť ani bodanie, hoci uhorské šable mali v hornej časti aj chrbtové ostrie. Jazdec si teda mohol vybrať seknutie alebo bodnutie.
To museli byť kruté zranenia, keď niekomu odfaklili časť tela a hneď neumrel.
Presne tak, to boli nepríjemné veci, najmä ak zranenému začalo odhnívať mäso. Tí ľudia potom zomierali v strašných bolestiach. Ak aj niekto prežil to, že mu odsekli ruku, obvykle neskôr zomrel na gangrénu. Šlo o mimoriadne nehumánne obdobie, priam katastrofálne, navyše bojovníci mali vo zvyku zámerne infikovať svoje šable, aby protivníkovi ublížili čo najviac. Napríklad tým, že ich namočili do výkalov.
Čo palné zbrane?
Najčastejšie sa používali pušky s kresadlovým systémom zapaľovania. Nabíjali sa nabijakom spredu, mnohé jednotky už mali v zásobníkoch na opasku vopred pripravené papierové patróny(ako vyzerali patróny aj zbrane, si pozrite vo videu, pozn. autora), v ktorých bola pripravená tak prachová náplň, ako aj samotná strela, teda guľka. Fungovalo to tak, že vojak odhryzol vrch toho papierového valčeka, časť prachu nasypal na panvičku zbrane, priklopil ocieľku, zvyšok prachu nasypal do hlavne a potom pušku nabil samotnou guľkou. Papier použil ako upchávku.
To ich muselo dosť zdržiavať. Ako rýchlo dokázali nabíjať?
To je častá otázka tých, čo chodia na naše akcie. Bežne vojaci dokázali vystreliť dve rany za minútu, čo je slušné. Veľmi dobre vycvičení jedinci stíhali aj tri rany, a raz sme videli video, kde jeden anglický vojak stihol tri výstrely za 46 sekúnd. Lenže pozor, tu vôbec nešlo o mierenú streľbu.
