Medzi príležitosti, keď sa do kostolov často vyberú aj tí, ktorí do nich nezablúdia počas celého roka, patrí aj noc z 24. na 25. decembra. V rímskokatolíckych farnostiach sa vtedy slúžia polnočné omše. Väčšina ľudí, ktorých sme oslovili, priznala, že sa jej zúčastní, lebo omša je vtedy najkrajšia v roku.
Plnšie chrámy v porovnaní so zvyškom roka nám potvrdili viacerí kňazi. Dôležitosť chvíle naznačuje tiež fakt, že polnočná sa zvykne konať aj tam, kde ju čaká málokto. V roku 2009 sa napríklad slúžila pre slovenských vojakov v Afganistane priamo v tábore. Práve v tom čase sa na polnočnej omši vo Vatikáne odohrala dráma, keď sa už na jej začiatku na pápeža Benedikta XVI. vrhla duševne chorá žena. Pápež spadol, našťastie sa nezranil. Na rozdiel od francúzskeho kardinála Rogera Etchegaraya, ktorý si zlomil stehennú kosť.
Dátum aj čas je symbol
Podľa kaplána Mareka Vadrnu z Marianky oslava narodenia Krista más svoj pôvod v nočných bdeniach – vigíliách, ktoré pred veľkými sviatkami slávili už prví kresťania. „Vôbec prvú polnočnú bohoslužbu na Vianoce vykonal v roku 1223 vo forme akéhosi posvätného divadla svätý František z Assisi v jaskyni blízko talianskej dedinky Grecio, kde nechal pripraviť jasle a priviedol živého oslíka a býčka. Hoci to nebola omša, ako ju poznáme dnes, dodnes slúži táto udalosť ako predloha k viacerým vianočným zvykom.“
Kristus sa podľa tradície narodil v noci. „Vyplýva to z evanjelia, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Ježišovi rodičia celý deň hľadali ubytovanie v Betleheme. Žiadne však nenašli, takže Mária nakoniec porodila v maštali. Následne sa k novonarodenému zlietali anjeli, ktorí spievali Sláva Bohu na výsostiach, neskôr mu prišli vzdať úctu aj pastieri,“ vysvetľuje Vadrna.
Polnočná hodina aj dátum 25. decembra je však skôr symbolom ako realitou, keďže presný termín narodenia Krista nepozná nik. Dnešný dátum slávenia Vianoc má podľa rôznych zdrojov pôvod v pohanstve, keď sa slávil zimný slnovrat.
Polnočná už pred polnocou
Vadrna tvrdí, že priebeh polnočnej omše sa od bežnej príliš neodlišuje. „Ide o slávnostnú omšu, zmena spočíva len v tom, že na nej po štyroch týždňoch adventu zaznie aj chválospev Sláva Bohu na výsostiach, teda to, čo spievali anjeli na oblohe, keď sa Ježiš narodil.“ Na konci sa zvykne zhasnúť svetlo v chráme a len pri osvetlenom vianočnom stromčeku spievať Tichá noc. Tá vznikla začiatkom 19. storočia. Prispôsobené je aj oblečenie kňaza. „Má na sebe biele alebo zlaté rúcho, kým počas adventu slúžil vo fialovom,“ dodáva kaplán.
Nie vždy je možné odslúžiť polnočnú omšu práve o polnoci. Vadrna uvádza, že „farnosti majú aj rôzne filiálky, takže ak jeden kňaz obsluhuje viac dedín, neostáva mu iné, ako niekde začať o niekoľko hodín skôr. Je to pragmatická záležitosť, inak by sa to nestíhalo.“ V praxi slúžil polnočnú omšu vo Vatikáne už o dvadsiatej druhej hodine napríklad aj pápež Benedikt XVI. v roku 2010.
Podľa Vadrnu sa do čias pápeža Pia XII. (hlavou cirkvi bol v rokoch 1939 až 1958) nesmeli omše konať poobede, ale len doobeda. „Vtedy mala aj polnočná omša slávnostnejší charakter. Dnes sa berie pragmatickejšie, a tak sa niekde koná skôr, než odbije polnoc.“
Miesto polnočnej veľké povečerie
Trochu iná situácia je u gréckokatolíkov. Hovorca Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove Ľubomír Petrík vysvetľuje, že z dôvodu spoločných území s rímskokatolíkmi alebo obradovo zmiešaných rodín sa kedysi zvykli polnočné sväté liturgie sláviť aj u nich. „Nie je to však pôvodná prax východných cirkví. Vo väčšine farností sa už nekonajú. Radostne sa však slávi veľké povečerie, ktoré sa začína niekde už pred polnocou, občas sa predĺži aj za ňu. Nejde o eucharistické slávenie, ale o jednu časť z liturgickej modlitby dňa. Svätá liturgia má svoje miesto skôr, už počas Štedrého dňa, a na Narodenie Pána 25. decembra.“
V chrámoch sa vtedy vyjadruje radosť z Božieho vtelenia. Podľa Petríka sú tomu prispôsobené všetky spevy, čítania zo Starého zákona, z prorokov a podobne. „Vyvrcholením veľkého povečeria je nádherný hymnus s názvom S nami Boh.“ Kedysi sa pritom narodenie Krista na východe slávilo spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podľa rímskeho vzoru, teda 25. decembra, sa začalo sláviť až od 4. storočia.
Štedrý deň sa u gréckokatolíkov začína takzvanými kráľovskými hodinkami, na ktorých sa spolu modlia kňazi s veriacimi. Názov vychádza z tradície, keď v Konštantínopole na túto bohoslužbu prichádzal aj kráľ. Popoludní prebieha liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou, potom ľudia doma absolvujú štedrú večeru, aby sa niekoľko hodín pred polnocou, niekde o polnoci, zišli na spomínanom veľkom povečerí. Kedysi bolo spojené s bdením počas celej noci, dnes je taký prístup unikátom.
Polnočné omše nepozná ani evanjelická cirkev augsburského vyznania. Zborový farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman tvrdí, že na Štedrý deň sa konajú večerné služby Božie, ďalšie nasledujú až ráno 25. decembra. Všetky majú trochu pozmenenú liturgiu a prebiehajú v slávnostnom duchu. Podľa Rumana platí, že 24. decembra prichádza do chrámu najviac ľudí. „Na druhý deň je ich o niečo menej, ale stále viac, ako počas bežného roka.“
