Univerzitné vzdelanie nadobudla v Bratislave v Prahe vo viacerých odboroch. Študovala slovenský jazyk, filozofiu, národopis, dejiny umenia, estetiku a divadelnú vedu, a popritom absolvovala i štúdium fotografie na strednej škole umeleckých remesiel v Bratislave. Rodinné zázemie, z ktorého vyšla, bolo ďalšou školou pre jej profesionálne zameranie. Otec Vladimír Plicka, historik a spisovateľ, a strýko Karel Plicka, známy fotograf a filmár, nemohli silou svojich osobností neovplyvniť široké zameranie Ester Plickovej (2. 7. 1928- 1. 12. 2011) v oblasti kultúry.
Vybrala si z nej napokon ľudovú výtvarnú kultúru, najmä tradičné hrnčiarstvo a výtvarný prejav baníkov. Týmto tematickým okruhom, ako aj teórii ľudového výtvarného prejavu venovala profesionálnu pozornosť ako dlhoročná vedecká pracovníčka Národopisného ústavu SAV (dnes Ústav etnológie SAV), kde pôsobila v rokoch 1955 - 1989.
Venovala sa naplno výskumnej, ale aj v publikačnej praxi. Knihy Pozdišovské hrnčiarstvo (1959), Maľované salaše (1982), Krása hliny (1996) dopĺňa celý rad odborných článkov a statí v časopisoch, zborníkoch a monografiách, ako aj prednášok. Výtvarný pohľad fotografky na krajinu sústredila v obrazových publikáciách Banská Štiavnica (1957, 1973, 1982), Dunaj v Československu (1965) a Jadran (1976, 1980).
Z vlastnej skúsenosti poznala viacero známych i menej známych osobností tradičného i umeleckého remesla 20. storočia. Podieľala sa na spracovaní viacerých zbierkových súborov, najmä impozantného fondu keramiky známeho zberateľa Štefana Cyrila Parráka.
Aj potom, čo odišla do dôchodku, neprestala pracovať. Jej fotografie boli ešte aj nedávno predmetom samostatných výstav alebo ich súčasťou. Ester Plicková bola vzdelaný a príjemný človek, s ktorým bola radosť viesť rozhovory.
Autor: Zora Valentová, etnografka
