Slovensko oprášilo dedičstvo

Po fujare sa o zápis do UNESCO pokúsia ďalšie slovenské unikáty.

Nástroje terchovskej muziky.(Zdroj: SME – JÁN KROŠLÁK)

Slováci nevymysleli flamenco ani akupunktúru, napriek tomu dali svetu napríklad fujaru. Niežeby sa bez nej hudba nezaobišla, ale určite je bohatšia.

UNESCO je presvedčené už šesť rokov, že tento unikátny hudobný nástroj treba chrániť. Po fujare majú šancu dostať sa na zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva aj ďalší.

Zatiaľ „len“ do predsiene reprezentatívneho slovenského zoznamu sa dostali aušusnícke služby špaňodolinských baníkov, Radvanský jarmok, terchovská muzika, tradičné ručné zvonenie na zvony a funkcia zvonárov na Slovensku. To aby sa na ne náhodou nezabudlo.

Aušusníci takmer vymreli

V čase najväčšej slávy bolo v Španej Doline dva a pol tisíca baníkov. Pri poslednej Baníckej paráde v roku 1906 pochodovalo obcou ešte sto aušusníkov v slávnostných uniformách. Po vyše sto rokoch zostali v Španej Doline dvaja. Jeden z nich usilovne frézoval sneh z námestia, po ktorom v minulosti slávnostne pochodovali stovky baníkov.

Majster miestneho baníckeho bratstva Herrengrund Andrej Sitár hovorí, že dvaja aušusníci sú vždy viac ako žiadny. Každá väčšia banícka obec mala ešte pred tridsiatimi - štyridsiatimi. rokmi svojich aušusníkov a aušusnícke služby. Zostalo ich len pár a ešte menej dedín, kde sa slávnostné obrady zachovali.

Majster Sitár ukazuje na veľký obraz od maliara Jozefa Langera zavesený v miestnosti bratstva. Skutočných miestnych aušusníkov v klasickej strnulej póze namaľoval v roku 1961.

„Toľko bolo v Španej Doline vtedy aušusníkov,“ hovorí. Pomaly počíta, až skončí na čísle devätnásť.

V Španej Doline už presne nevedia, odkiaľ sa vzal názov aušusník a v neďalekej Banskej Bystrici netušia, že vôbec existuje. Aj na internete je o tom len niekoľko zmienok. Slovníky hovoria, že aušus je brak, nepodarok či nekvalitný tovar. S najväčšou pravdepodobnosťou však pochádza z poslovenčeného, pôvodne nemeckého výrazu ausschuss, čo v preklade znamená výbor.

Aušusníkmi nazývali uniformovaných členov baníckej bratskej pokladnice, ktorí sa zúčastňovali slávností, cirkevných obradov, pohrebov a svadieb. Na rozdiel od čiernych baníckych uniforiem nosili červené nohavice, bielu košeľu alebo kabát a zelenú čiapku so zlatým odznakom.

Majster Sitár tvrdí, že počiatky baníckych bratstiev a ich pokladníc treba hľadať v cirkevných bratstvách. V neďalekej Banskej Bystrici sú zmienky o cirkevnom bratstve z 15. storočia. Najstaršia písomná zmienka o baníckom bratstve v samotnej Španej Doline je z polovice roku 1574. Bratstvá financovali členovia, teda aj baníci, časťou z každého zarobeného florénu.

„Ročný príjem bratstva, ktorý používali na cirkevné účely, bol okolo tisíc zlatých florénov. Za to sa dal kúpiť dom na námestí a za približne tretinu štôlňa. Chudobní baníci sa začali búriť a neskôr si zakladali svoje banícke bratstvá a pokladnice,“ dodáva.

„Aušusníkov si pamätám ešte v Banskej Štiavnici a v Starých Horách. Aušusnícke služby sa zachovali už len na troch miestach – v Dobšinej, Smolníku a v Španej Doline,“ smutne spomína. Tradícia však ožila aj na Starých Horách, kde je podľa Sitára pätnásť aušusníkov s uniformami.

Aušusnícke služby sú slávnostný banícky ceremoniál, bez ktorého sa v Španej Doline nezaobídu svadby, pohreby ani významné cirkevné sviatky. Majster Sitár ukazuje na dobové, ale aj farebné fotografie. Potom otvorí skriňu a vytiahne aušusnícku uniformu spred vojny. „Táto patrila ešte majstrovi baníckeho bratstva Bacúrikovi,“ dodáva.

Aušusnícke služby v Španej Doline potrebujú ochranu. Od zapísania do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva si miestni sľubujú veľa. Okrem iného aj podporu na vydanie publikácie či nakrútenie dokumentárneho filmu, aby sa na ne nezabudlo.

aususnici_res.jpg

Aušusníci.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Terchovská nebeská muzika

Podľa prastarej legendy boli prvými osadníkmi terchovskej zeme dvorní muzikanti zatúlanej nebeskej hviezdy, ktorej pozostatkom je Terchová. Pravdepodobne tu treba hľadať pôvod prívlastku terchovskej muziky – nebeská.

Terchovú označujú odborníci za miesto s najväčšou koncentráciou hudobníkov na veľmi malom priestore. V rozľahlej dedine mala každá osada svojich muzikantov s vlastnými a odlišnými štýlmi. Počas Jánošíkových dní sa v Terchovej schádza na jednom pódiu sto muzikantov a spevákov. Nazývajú to Terchovský symfonický orchester.

„V Terchovej bolo a je veľa známych muzikantských rodov,“ potvrdzuje etnomuzikológ Vladimír Moravčík.

Obec drží aj ďalší primát. V Terchovej majú najväčšiu zbierku ľudových piesní z jednej obce na Slovensku. Doteraz zozbierali a vydali dvesto piesní.

Najväčšou hodnotou terchovskej muziky je podľa Moravčíka jej archaickosť. „Od valaskej kolonizácie pretrvávajú terchovská hudba, spev a tanec nepretržite v pôvodnej podobe. Zachovali sa sláčikové formácie bez cimbalu, klarinetu aj kontrabasu,“ hovorí folklorista.

Pojem terchovská muzika nie je len hudba. Hudba, spev a tanec spolu tak úzko súvisia, že ich nemožno od seba oddeliť. Charakteristická je drevená trojka – prvé husle, kontra a basička - dvojstrunová basa s autentickým drsným zvukom.

„Struny sú hrubé. Anglicky by sa dalo povedať, že má väčší drajv ako ostatné basy,“ dodáva. Podobnú, ale s jednou strunou navyše, používajú už len gorali.

Terchovská muzika sa podľa Moravčíka líši od ostatných typickými piesňami s jednoduchou melódiou so zvýšenou kvartou, ale aj spôsobom hrania, tempom a cifrovaním predákov.

„Muzika je úderná, jasná, zvonivá. Muži aj ženy spievajú dvojhlasne a dosť vysoko.“

Hudobníci v Terchovej si vždy vedeli pomôcť. Keď nástroje neboli, vyrobili si ich majstri sami. Telo z dreva a struny zo smolných špagátov alebo z baraních čriev, na ktorých hrajú dodnes.

Zaujímavosťou je aj takzvaná terchovská škatuľová muzika. Miestni hudobníci, ktorí chodili na sezónne práce do Pešti a inde, si so sebou nemohli brať veľa batožiny a väčšinou ani nástroje. Bez hudby by nevydržali, a tak si mierne upravili drevené prepravky, do ktorých zbierali úrodu. Natiahli na ne struny a hrali. Žiaľ, keďže mali len dočasný charakter, okrem niekoľkých bás sa tieto originálne nástroje nezachovali.

Ľudová pieseň vychádza z koreňov ľudského poznania. Vekmi vznikali texty a melódie, z ktorých jednoducho cítite, že patria do tejto zeme. Zrodili sa z nás a sú o nás.

Znalec terchovskej muziky a hudobník Alojz Mucha však škatule oživil. Vyrobil tvarovo podobné, ale konštrukčne dokonalejšie nástroje.

Záujem o terchovskú muziku nevznikol včera. Jej prvý známy filmový záznam zaznel už v roku 1935 vo filme Jánošík režiséra Martina Friča. Terchovská muzika od Kvočkovcov sa objavila aj v slávnych Hanákových Obrazoch starého sveta a o pár rokov neskôr aj v Slivkovej Terchovskej muzike.

Folklorista Vladimír Moravčík, ktorý pracoval na odbornej časti projektu zápisu do zoznamu nehnuteľného kultúrneho dedičstva, však upozorňuje, že muziku ohrozuje najmä strata kontinuity. Mladí hudobníci už tak dobre nepoznajú korene a z muziky sa môžu postupne vytratiť hĺbka a myšlienka.

„Jednoduchosť, skromnosť až naivitu a krásu skrytú v detaile si mnohí zamieňajú za

primitívnosť. Domáci interpreti, hlavne mládež, upúšťajú od pestovania terchovskej muziky, alebo hľadajú uspokojenie v atraktívnejších folklórnych a iných žánroch. Strata poznania celej šírky autentickej tradície má za následok pretrhnutie kontinuity,“ obáva sa folklorista.

V Terchovej už pracujú na centrálnej databáze informácií od fotografií, videí cez odborné štúdie a notové záznamy. Zatiaľ im chýba ucelené monografické dielo o terchovskej muzike. Po čase by malo vzniknúť aj kamenné múzeum terchovskej muziky.

V koncepcii ochrany je aj založenie cechu terchovských muzikantov, výučba hry na nástroje a vzdelávanie k „terchovstvu“ od základných škôl.

terchova4_res.jpg

Terchovská muzika.

Radvanský jarmok

„Radvanský jarmok, to bola dakedy veľká vec. Tešili sme sa naň dlhé mesiace vopred. To sme sa vždy vyparádili, mama si napísala, čo jej treba, aby nenakúpila zbytočné hlúposti, a otec, ten sa zabával po svojom. Sem-tam si s kamarátmi vypili a vtedy nám doniesol veľa darčekov,“ spomína si na Radvanské jarmoky takmer 80-ročná Banskobystričanka pani Viera.

Radvanský jarmok je jeden z najstarších európskych jarmokov. Dedina Radvaň pri Banskej Bystrici získala kráľovské právo jarmoku už v roku 1655. Za socializmu Radvaň zbúrali a na jej mieste postavili rovnomenné sídlisko. Už neexistuje, ale jarmok zostal. S niekoľkými prerušeniami počas vojen ho otvorili už 354-krát a stal sa námetom pre spisovateľov. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský napísal a vydal poviedku Radvanský jarmok, objavuje sa aj v dielach Jozefa Gregora Tajovského, Štefana Žáryho, ale aj českej spisovateľky Boženy Nemcovej.

Radvanský jarmok bol príležitosťou predať a nakúpiť pre široké okolie. Obchodníci často aj z takmer sto kilometrov vzdialených dedín sa pripravovali celý rok, aby mohli v šiatroch popri ceste predať všetko. Riady, čižmy, látky, pušný prach, husi, kravy, oštiepky, pálenku, zábavu. V posledný deň jarmoku si chlapci kupovali varešky, ktorými udierali dievky a mladé ženy. Tradícia sa zachovala doteraz a rozšírila sa na všetky dni jarmoku.

Azda najlepšie vyjadril atmosféru Radvanského jarmoku fejtonista Jozef Hobl v podčiarniku Hronských novín v roku 1925:

„Na malom priestranstve radvanského námestia a spletitých ulíc pohybujú sa po tri dni tisíce kúpy- a zábavychtivého ľudu, predavači ponúkajú svoj tovar v primitívnych krámikoch a búdach, papagáj ťahá planéty, vyvolávač anatomického múzea vábi k vstupu obstávajúcich mládencov, panny a polopanny, všetci by radi videli tam ukazované hrúzy i krásy ľudského tela, ale hanbia sa vnísť spoločne. Vreštia flašinety, pekelný hrmot robia rapšťadlá a trúbky našej zlatej mládeže. Cigáni žobrú, kolotoče a hunčky sú v plnej činnosti a k dovŕšeniu efektu prechádza občas medzi tlačiacim sa zástupom nejaký automobil, ktorý ovšem musí zmierniť svoju rýchlosť na jeden km za hodinu. Len do hostinca Na mýte prenikol svieži vzduch moderných názorov! Dedinskí šuhajci po mestsky oblečení, panenky bez čižiem v lakovaných papučkách a tu a tam s pôvabným „mikádom“ netancujú tam pri cigánskej muzike viac čardáš a odzemok, ale ľudovejší shimmy a foxtrot.“

Radvanský jarmok sa po rokoch preniesol do historického centra Banskej Bystrice a stal sa súčasťou medzinárodného projektu Ľudia ľuďom.

radvan_res.jpg

Radvanský jarmok.
FOTO SME - JÁN KROŠLÁK

Aby neodzvonilo zvonárstvu

Zvonenia zvonov nás sprevádzajú oddávna, povedané dnešným jazykom tvoria významnú súčasť soundtracku našej krajiny. Zvolávajú na omšu či na pravidelné modlitby, sú súčasťou liturgií, oznamujú čas, úmrtia, ohlasujú nebezpečenstvo, požiar či povodeň. Zvuk zvonu mal zaháňať aj búrky. Ako vieme z literatúry, zvony zvonili aj vtedy, keď honili Branka, keď „v Pešti zvonili“ napoludnie, patrilo sa sadnúť k nedeľnému obedu.

Tradičné ručné zvonenie je, žiaľ, už pomaly zanikajúcim fenoménom. Ohrozujú ho početné elektrifikácie historických zvonov, mnohé navyše neodborné. Akciu na záchranu zvonárstva inicioval historik Juraj Gembický, ktorý pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach. Podľa neho je v niektorých regiónoch elektrifikovaných už deväťdesiat percent zvoníc.

Večerné zvony trojzvukom hrajú, tajomne zliate z viacerých kovov rozličnej špecifickej hustoty a hmotnosti, preto popri základnom, určujúcom tóne počuť aj alikvotnú terciu, oktávu, kvartu. O vážnej hudbe zvonov píše Ivan Kadlečík

Na elektrické zvonenie sa u nás prechádza po druhej svetovej vojne. Aj preto, že status zvonárov a kostolníkov klesol či jednoducho vymierali. Mladých ľudí toto povolanie nemohlo uživiť.

Skúsený zvonár totiž musí vedieť dosiahnuť optimálny zvuk zvona, ťah prispôsobiť hojdaniu zvona pri zvonení, rozpoznať príznaky kazov zvona a tak predchádzať jeho vážnejším poškodeniam.

Gembický je presvedčený, že ak sa majú historické zvony aj dnes používať, tak je z hľadiska ich pamiatkovej ochrany nanajvýš žiaduce, aby ich nechali na ručný pohon. Jeho iniciatívu podporila desiatka našich múzeí i farností. Medzi zástancami tradičného zvonárstva je aj básnik Ivan Kadlečík.

Nielen slovenské zvony totiž bijú už päť minút po dvanástej. Veľká väčšina zvonov je v krajinách ako Nemecko či Francúzsko už elektrifikovaná, ručne sa neovládajú už ani zvony, ktoré počujeme pri pápežských požehnaniach Urbi et orbi.

zvony_res.jpg

Tradičné ručné zvonenie je, žiaľ, už pomaly zanikajúcim fenoménom.
FOTO - TASR

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  4. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  6. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 11 979
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 11 262
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 284
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 816
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 741
  6. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 517
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 4 698
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 596
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 3 334
  10. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 298

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Veľa slabín. Taký je plán na ozdravenie štátnej poisťovne

Najväčšou by bolo, ak sa by dostala k akciám štyroch fungujúcich ústavov.

Neprehliadnite tiež

Plavčan po konzultáciách upustil od optimalizácii siete škôl

Rezort zamýšľal, že zruší zvýhodnený normatív pre druhý stupeň škôl s počtom žiakov do 250, čo malo viesť k rušeniu niektorých škôl.

Remišová: Nová zákazka na kompu je ešte vyššia než súčasná prevádzka

Kompu medzi Vojkou a Kyselicou prevádzkuje od júla 2015 firma Ponton City.

Meteorológovia varujú pred hmlou na väčšine územia

Horšiu viditeľnosť avizujú najmä v južných častiach Slovenska a v okolí Popradu, Kežmarku a Spišskej Novej Vsi.

Odborníčka: Drogovo závislých ani po rokoch neubúda

Pomáhať závislým od drog môže byť celkom jednoduché. Niekedy stačí sa porozprávať a dať im najavo, že ich život má zmysel.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop