Železničiari, podobne ako pravoslávni, islamisti, budhisti či Číňania sa riadia vlastným kalendárom. Nový rok sa pre nich začína na prelome 11. a 12. decembra.
Modrá armáda ho však neoslavuje.
Starý rok sa na železnici končí zavedením nového grafikonu a cestovného poriadku.
Aj tohto roku prináša viacero zmien. Zmenili sa odchody, názvy, označenia a radenie niektorých vlakov. Cestujúci budú chvíľu hromžiť, kým si zvyknú. No najťažšie srdce na zmeny majú výpravcovia.
V niektorých staniciach môžu zavesiť zelený terčík na klinec. Vlaky budú miesto nich vypravovať vlakvedúci a sprievodcovia.
Na trati
Rýchlik 604 Dargov z Košíc do Bratislavy je poloprázdny. V dvoch nevykúrených vozňoch niet takmer ani duše. Sprievodca Martin Valovič sa ospravedlňuje.
Je to patová situácia, hovorí komunikatívny mladý muž. Vlakvedúcemu pár minút pred odchodom oznámili, že nevedia naštartovať či opraviť kúrenie vo vozni, keby ho mali vyhodiť zo súpravy a dať miesto neho iný, vlak by zmeškal možno aj tridsať minút.
„Radšej cestujúcich pošlem do vedľajších vozňov a vysvetlím im, čo sa stalo, nech sa nehnevajú. Horšie by však bolo, keby bol vlak plný. Chápem, že za cestovné, ktoré zaplatili, chcú dostať adekvátne služby. Ale ťažko sa s tým niečo dá urobiť.“
Martin je jedným zo sprievodcov, ktorým zmena priniesla ďalšiu povinnosť. Na šiestich staniciach z Košíc po Žilinu musí spolu s kolegyňou a vlakvedúcim nahradiť výpravcu.
Pre vlakovú čatu je to robota a zodpovednosť navyše. „Bezpečnosť cestujúcich by sa síce nemala znížiť, ale čert nespí. Z otvorených dverí vlaku nikdy nevidíte celú súpravu tak ako výpravca, ktorý stojí na peróne. Napríklad stanica Kraľovany je dosť problémová. Vlak stojí v zákrute a tam sa ani nevidíme. Neviem, ako to bude fungovať, sám si robím starosti, aby nenastali nejaké väčšie problémy.“
V súprave má na starosti štyri vozne s manuálne ovládanými dverami, pred odchodom ich treba pozatvárať, musí dohliadať na bezpečný výstup a nástup cestujúcich, počkať na notorických dobiehačov, kým nastúpia.
„Ale nemenil by som. Ťažko by som si našiel lepšiu a krajšiu prácu.“
Za oknom medzitým uháňa rozmazaná krajina.
V Margecanoch i v Spišskej Novej Vsi si vlaková čata odskúša výpravu naostro. Výpravca v červenej šiltovke len dohliada, či je všetko v poriadku.
František II. Tököly
Na Spiši hádam niet železničiara, ktorý by nepoznal meno Tököly. Bratia František a Radoslav sú výpravcami v Margecanoch, ich sestra Adriana robí hlásateľku na stanici v Spišskej Novej Vsi, otec bol výpravcom i prednostom stanice, starý otec rovnako, obidve otcove sestry pracovali na železnici, istý čas aj jeho manželka.
Dohromady odpracovali v modrej armáde okolo dvesto rokov.
František II. Tököly je už na dôchodku. Železnica mu však stále nedá spávať.
Na dôkaz vyťahuje zo skrine novučičkú tmavomodrú rovnošatu prekrytú igelitovým vrecom, láska ju pohľadom, oprašuje zrniečka prachu.
„Neviem, či ju ešte niekedy oblečiem. Možno keď ma ako dôchodcu pozvú na nejakú oslavu. Ale to už budem zrejme sám, výpravcovia majú dostať nové uniformy.“
Železničiarska uniforma bola v minulosti výsadou, ľudia boli hrdí, keď si ju mohli obliecť. Podľa rovnošaty a výložiek si každý uvedomil, či po peróne kráča výpravca, vlakvedúci alebo prednosta stanice. „Jednoducho, stále ste vedeli, s kým máte tú česť. Keď v deväťdesiatom ôsmom zrušili hodnosti, bol to začiatok konca,“ vzdychne čiperný starý pán.
Spomína, ako do dopravnej kancelárie vošiel chlapík v kraťasoch a keď ho chceli vykázať, povedal, že ten vlak na tretej koľaji je jeho. „To už nie je pán rušňovodič. S nostalgiou to nemá nič spoločné.“
Hrušky a jablká
František II. Tököly pred dvomi rokmi venoval vzácnu kostenú píšťalku synovi, výpravcovi, zelený terčík, ktorým dával roky do pohybu vlaky, má odložený, rovnako červenú čapicu.
Nik by sa ani nečudoval, keby podľa rodinného klanu premenovali rýchlik Spišan na Tököly. Starý pán sa len pousmeje: „Možno by si to ani nikto nevšimol. Toľko zmien na železnici nebolo nikdy ako v posledných rokoch. Skôr ako si cestujúci zvykli na rýchlik Aspirín, už ho zrušili.“
Spomína, ako sa celé tie roky, čo odrobil na železnici, hovorilo, že grafikony sa nebudú robiť na rok, ale na viac rokov, dlhšie obdobia. Nikdy sa to nepodarilo.
„Každá zmena v grafikone si vyžaduje ďalšie náklady. Stačí premenovať vlak, posunúť odchod o dve minúty či zmeniť radenie vlakov, už sa musia meniť informačné tabule v každej stanici na celom Slovensku, pravidelní cestujúci majú chaos. A ešte do toho zrušia výpravu vlakov výpravcami.“
Rozhodnutie považuje za diskutabilné, z pohľadu starého železničiara unáhlené, od stola, bez znalosti veci.
„Čím skôr to vrátia späť, tým lepšie pre bezpečnosť cestujúcich a celej železničnej dopravy,“ tvrdí dôchodca. A nevie si predstaviť, že by napríklad počas výluky a v mimoriadnych udalostiach vypravovali vlaky sprievodcovia či vlakvedúci.
„Už to raz skúšali. Vydržalo to pár týždňov, rýchlo to vrátili späť. Stalo sa totiž, že vlak z Kostolian odišiel bez výpravy. A to je mimoriadna udalosť ako hrom! Výpravca mal stále obrovskú zodpovednosť za ľudské životy a nesmierne veľké hodnoty. Kto teraz ponesie zodpovednosť? Sprievodca? Niečo iné je riadiť dopravu a zase úplne iné postarať sa o jazdu vlaku a o cestujúcich. To je podstatný rozdiel. Kto toto nedokáže rozlíšiť, mal by zo železnice odísť.“
Torta bez čerešničky
František III. Tököly patrí do najmladšej generácie železničiarskej dynastie. Spolu s bratom vypravujú vlaky v Margecanoch. Vlastne vypravovali. Aj v tomto železničnom uzle to od výpravcov prevzali vlakové čaty.
Fero rozhodnutie rešpektuje, ale nesúhlasí s ním.
„Výprava vlaku je možno len jedno percento z práce výpravcu, čerešnička na torte, ktorú sme už predtým upiekli. Predchádza tomu dlhá príprava v dopravnej kancelárii, v srdci stanice, kým výpravca zdvihne terčík a zapíska na odchod. Neviem, čo tým chcú ušetriť, keď výpravcovia sú aj tak na stanici, plnia si svoje povinnosti, dokonca v čase odchodu vlaku musia byť na peróne a dohliadať na bezpečnosť.“
Keď vypravuje vlak výpravca, má celú situáciu pod kontrolou. Počká si na návestidle, keď vidí, že je všetko v poriadku, dá pokyn. „Ustrážiť bezpečnosť bude pre vlakovú čatu veľmi náročné. Najmä pri súpravách dlhých aj štyristo metrov so štrnástimi-pätnástimi vozňami, ktoré chodia v noci či nadránom u nás na Spiši často v hmle pri minimálnej viditeľnosti.“
Koniec modrej šľachty
Profesiu výpravcu, „modrého šľachtica“ na železnici, preslávil Bohumil Hrabal v nesmrteľnej novele Ostro sledované vlaky a oscarový film Jiřího Menzla nakrútený podľa tejto predlohy.
„Môžem potvrdiť, že romantické časy pánov výpravcov sú dávno preč. Modrá šľachta na železnici už nejestvuje. Niet času sa ani najesť a už vôbec nie na avantúry, v akých sa vyžíval výpravca Hubička. Kedysi, keď v Margecanoch napadol sneh, sme sa s kolegami guľovali. Teraz už niet s kým.“
Dnešný slovenský výpravca má iné povinnosti aj postavenie. Často mu prischne funkcia hlásateľa, v menších staniciach je výhybkárom, staničným robotníkom, kuričom, niekde aj hajzelbabou. Čím menšia stanica, tým viac povinností. „Výpravcovia, ktorí išli pred takými dvadsiatimi rokmi do dôchodku, by to asi nerobili, profesionálna hrdosť by im to nedovolila,“ myslí si František II.
Jednou nohou v base
Práca výpravcu je mimoriadne náročná. Tomu zodpovedá aj príprava na povolanie. Lekárska prehliadka na úrovni vojenských pilotov, náročné psychologické testy, prísne odborné skúšky.
„Nemám síce mozole na rukách, ale na duši. Človek je stále jednou nohou v base,“ hovorí František III.
Vlani 1. apríla na stanici v Spišskej Novej Vsi rušeň počas skúšobnej jazdy narazil v plnej rýchlosti do stojaceho osobného vlaku. Traja ľudia boli mŕtvi, devätnásť zranených.
Policajný vyšetrovateľ obvinil výpravcu zo zločinu všeobecného ohrozenia. Paragraf, ktorý visí nad každým výpravcom ako Damoklov meč. Trestná sadzba je pätnásť rokov.
Okrem polície nešťastie vyšetrovali aj železniční experti. Zistili, že výpravca žiadne predpisy neporušil, že s najväčšou pravdepodobnosťou ich porušila posádka rušňa, ktorá pri posune výrazne prekročila povolenú rýchlosť.
Nešťastného výpravcu sa zastali Železnice SR aj Odborová asociácia výpravcov a dispečerov, ktorá vyhlásila zbierku na právneho zástupcu. František je jej viceprezidentom. Solidarita železničiarov ho príjemne prekvapila.
„Zbierka bola nadmieru úspešná, sami sme boli prekvapení. Ukázalo sa, že sa ešte stále vieme zastať kolegov, že ľudia ešte nie sú takí skazení a uvedomujú si, že sa to môže pri našom povolaní stať hocikomu.“
Práca ako droga
Podľa štatistických údajov na Slovensku odpracuje človek v jednom zamestnaní v priemere tri roky. Najdlhšie, až jedenásť rokov, vydržia vo svojom povolaní napriek enormnému stresu výpravcovia a rušňovodiči.
„Je to ako droga,“ vysvetľuje František. „Keď sú mimoriadne udalosti a výpravca svojím rýchlym rozhodnutím zachráni životy ľudí a zabráni obrovským škodám, ten pocit je úžasný. Čím je vypätie väčšie, tým je pocit úľavy silnejší.“
Začiatkom júna minulého roku sa pri záplavách zosunul svah pri Richnave, zasypal obidve koľaje hlavného ťahu. František bol práve v službe.
„Starostka to zbadala z okna, cez dispečerov nám dali vedieť. Okamžite sme vypli prúd v trolejovom vedení. Rýchlik sa podarilo zastaviť dvadsať metrov pred zosuvom. Nebyť toho, vlak by sa vykoľajil. V tom úseku má stokilometrovú rýchlosť. A pod traťou je dvadsaťmetrový strmý svah. Neviem si ani len predstaviť tú katastrofu. Bola to najvyčerpávajúcejšia zmena v mojom živote. Ale ten nádherný pocit potom, keď si uvedomíte, čo sa mohlo stať, sa nedá zaplatiť.“
Terčík poruke
„Prial by som si, aby slovenský výpravca vyzeral ako jeho kolega trebárs v Nemecku či vo Francúzsku. Všetko tam riadi zvnútra cez počítač – výhybky, jazdy vlakov, komunikáciu s vlakovým personálom. K tomu to speje, len nám to trvá nesmierne dlho,“ myslí si František.
Prekáža mu, že Slovensko na rozdiel od väčšiny civilizovaných krajín menej investuje do rozvoja železničnej dopravy, ktorá je najekologickejšia, najbezpečnejšia a relatívne aj najlacnejšia.
„Celá dopravná politika Európskej únie ide týmto smerom. My sme jednou z mála krajín, ktorá nemá vypracovanú dopravnú politiku štátu. Nikto nevie, čo je a čo by malo byť prioritou, každé štyri roky príde nová vláda s niečím novým. Chvalabohu, že sme v Európskej únii. Bez peňazí z únie by sme boli na tom ešte horšie ako teraz.“
František III. Tököly sa napriek zmenám vo vypravovaní vlakov svojho zeleného terčíka nemieni vzdať.
„Zavesil som ho v dopravnej kancelárii tak, aby som ho mal stále poruke. Verím, že ho čoskoro budem znovu používať.“
Beata
Balogová
