Menšie deti mu píšu listy a berú ako samozrejmosť, keď si nájdu pod stromčekom darčeky, ktoré si priali. Väčšie však už začínajú špekulovať, ako je to naozaj. Vtedy sú rodičia postavení pred otázku: Nechať dieťa ešte vo svete zázrakov alebo ho už uviesť do života veľkých?
Rodinné historky o tom, ako Ježiško chodil v oteckových papučiach či ako zakopol a spadol, sa dedia z generácie na generáciu. Dnešní dospelí – hoci vychovávaní za socializmu – väčšinou rástli ešte s ježiškovskými ilúziami. Sami sa teraz rozhodujú, ako a či vôbec deťom povedať, kto nosí na Vianoce darčeky. A najmä kedy. V akom veku je detská duša ešte nastavená na rozprávkové deje a kedy už začína myslieť pragmaticky?
Zázraky sú normálne
„Deti v predškolskom veku nie je ťažké presvedčiť o vymyslených zázrakoch,“ hovorí Timotea Vráblová, ktorá na Divadelnej fakulte VŠMU prednáša psychológiu detského diváka a detskú literatúru. „Realitu okolo seba vnímajú tak trochu zázračným spôsobom. Je pre ne normálne, že sloník môže hovoriť, že stolička načúva a lyžička lieta ako vták. Tieto predstavy nesú emocionálny náboj a v tomto období sú pre deti citové podnety veľmi dôležité. Najlepšie si zapamätajú to, čo aj emocionálne prežili,“ hovorí.
Psychologička Miroslava Muráriková pripomína, že ani pri rozprávkach rodičia deťom neoznamujú, že ježibaby neexistujú. Preto odmieta v súvislosti s Ježiškom hovoriť o klamstve.
Veriaci to odmietajú
Paradoxne, sú to často nábožensky založení rodičia, ktorí ježiškovskú legendu odmietajú.
Ada síce nechcela svoje ratolesti obrať o rozžiarené oči, ako veriaca sa však bála, aby sa deti neskôr v Ježiškovi nesklamali. Už ako trojročným sa im teda snažila vysvetliť, že si darčeky dávajú ľudia, ktorí sa milujú. Pri všetkých troch deťoch bol vraj výsledok rovnaký - prikývli, že rozumejú, a vzápätí sa spýtali, kedy už ten Ježiško príde. „Povedala som si, že túto detskú rozprávkovú psychológiu je hriechom ničiť,“ dodáva.
Presný moment pochopenia jej nakoniec u jej detí ušiel. „Hádam keď mi prvý raz pripravili pod stromček nejaký svoj darček,“ rozmýšľa Ada.
Je to klamstvo?
„Hru na Ježiška berú deti ako dobrodružstvo, istý druh hry na schovávačku,“ vysvetľuje psychologička Lívia Vaľová.
Poznanie pravdy prichádza podľa Vráblovej obyčajne už s raným školským vekom, v niektorých prípadoch už na konci predškolského veku. Deti, ktoré na to prídu skôr, sa zvyknú o svoje „objavy“ podeliť so spolužiakmi. Občas sa do odkrývania pravdy zapoja starší súrodenci alebo i učitelia.
Podľa Margity Gálovej, riaditeľky piešťanskej Mestskej knižnice, aj dnešné deti na Ježiška veria. Za prelomový by označila vek okolo ôsmich rokov, keď často samým deťom začne vŕtať hlavou, ako Ježiško môže stíhať nakúpiť a doručiť darčeky všetkým deťom na svete.
Sama by však informačnú povinnosť nechala skôr na náhodu a dopriala deťom čo najdlhšie si vychutnať rozprávkovú atmosféru Vianoc. „Myslím, že väčšina rodičov sa rozhodne deťom povedať pravdu, až keď už samy nadobudnú určité podozrenie. Aj v tomto prípade je však lepšie zvoliť skôr kompromis a poskytnúť im vysvetlenie, ktoré celkom nepoprie existenciu Ježiška,“ myslí si.
Aj Timotea Vráblová sa prikláňa k teórii, že je dobré, ak sa deti samy dopracujú k odhaleniu. „Dieťa vývinovo prechádza rôznymi fázami, v jednej chvíli začne podozrievať rodičov, že sú zapletení do komplotu s Ježiškom. Po odhalení reality sa dieťa dostáva akoby do sveta veľkých,“ hovorí Muráriková.
Len pravdu
Hovoriť deťom pravdu je dôležité, ale primeraným spôsobom. Simulovanie zázraku nie je podľa Vráblovej tá najprimeranejšia cesta, lebo rodič riskuje, že dieťa neskôr k nemu stratí dôveru.
„Práve mladší školský vek je kritickým obdobím, keď u dieťaťa dochádza k intenzívnemu vývoju myslenia. Učí sa všímať si detaily, používať informácie, buduje sa jeho logické myslenie. V tomto zmysle funguje aj jeho morálne cítenie. Triedi si v sebe, čo je dobré a zlé, čo je pravda a čo nie, kompromis neexistuje,“ opisuje Vráblová.
Dieťa sa niekedy ťažšie vyrovnáva s tým, že mu rodič nepovedal pravdu, ako s tým, že stratilo ilúzie. „Podkopávame mu totiž základný princíp, že klamať sa nemá,“ pripomína Vráblová.
Pripúšťa však, že mnohé deti pravdu o vianočných darčekoch odmietajú, a ešte aj ako deväť- či desaťročné sa hrajú s rodičmi na Ježiškov.
„Nie je na tom nič zvláštne. Táto hra napĺňa v človeku emocionálnu a duchovnú potrebu. Príbeh Vianoc rodinu spája. Vkladá do jej stredu niečo, čo presahuje každodenný život. Všetci potrebujeme spoločné rituály a práve veci spojené s prežívaním Vianoc pomáhajú mladším deťom vnímať význam abstraktných hodnôt, ako sú láska či dôvera,“ uzatvára.
Kedy ste prestali veriť?
„V Ježiška som uverila tesne predtým, ako som sa dozvedela, že neexistuje. Naši sa ma pýtali pri večeri, čo by som najviac chcela. Povedala som, že platňu Peter, Vašo a Beáta deťom. A keď sa otvorili dvere do obývačky, tá platňa tam bola! Pritom sme nikdy nepísali zoznamy pre Ježiška.
Keď som sa však vrátila po Vianociach do školy, súdružka vychovávateľka nás informovala, že Ježiško nie je. Pamätám si, že sa to udialo v školskej knižnici a že som tomu nechcela veriť. Bola som nahnevaná, pochopila som, že to už nikdy nebude ako doteraz. Myslím, že sa tým skončilo také najdetskejšie detstvo.“
Dagmar, 32-ročná
„Na Ježiška som prestala veriť, až keď som ako osemročná našla korčule v starej bubnovej práčke. Bolo to vlastne aj trocha smutné, lebo pod stromčekom už nebolo prekvapenie. Dovtedy som jednoducho verila tomu, čomu som veriť chcela.“
Marta, 49-ročná
„Na Ježiška som verila až do školáckych čias. K nám chodil dokonca dvakrát, deň pred Štedrým večerom musel totiž priniesť aj stromček. Na Štedrý deň ráno som utekala k dverám a cez kľúčovú dierku pozorovala, či Ježiško nezabudol. Ale Ježiško nezabudol nikdy. Podozrivé bolo jedine to, že ten krásny živý stromček s úžasnou vôňou lesa mal celé tie roky rovnaké ozdoby. Verím, že moja radosť sprevádzaná krikom, ktorý zvolal na miesto celú rodinu, bola pre mojich rodičov dostatočným zadosťučinením za noc strávenú pri jeho zdobení.“
Mária, 42-ročná
„Minimálne do piateho ročníka základnej školy som verila, že vianočné darčeky nosí Mikuláš, ktorý ich 6. decembra odovzdá rodičom, aby ich načas schovali a na Vianoce uložili pod stromček. Bola som s touto verziou veľmi spokojná a v duchu som ľutovala spolužiakov, ktorí ten princíp vôbec neprekukli. Vychádzala som pritom z logickej úvahy, že je málo pravdepodobné, aby niekto iný ako rodičia za pár minút medzi večerou a zacinkaním zvončeka stihol položiť pod strom obvyklú horu darčekov. Ale to, že ulicou večer letí Mikuláš na saniach a hádže na balkóny do čižiem sladkosti deťom, sa mi už zdalo realizovateľné.
Soňa, 32-ročná
