Václav Havel presvedčil Západ, že Československo je jeho súčasťou.
BRATISLAVA. Bolo to skvelé, keď sa 1. januára 1990 v televízii namiesto Gustáva Husáka objavil Václav Havel a v novoročnom prejave povedal, že „naše země nevzkvétá“.
Pomenoval to, čo mnohí vedeli, len to dovtedy nemohli povedať, a počuť to bolo oslobodzujúce aj preto, že pravdu vyslovil prezident, ktorý nehovorí nič nehovoriace vety o splnených päťročniciach.
Komunistu v úrade nahradil disident, ktorý Gustávovi Husákovi už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia písal listy, aby upozornil na podstatu nedemokratického režimu ovládaného jednou stranou.
Havel bol za to niekoľkokrát vo väzení, naposledy ho odtiaľ pustili v máji 1989. Už o sedem mesiacov ho vo Federálnom zhromaždení zvolili komunistickí poslanci za hlavu štátu.
V nedeľu večer som dostal esemesku od Gaby Langošovej. „Prosím ťa, nemohol by si v mojom mene za nadáciu dať do novín túto správu: Ľudia stratili v Havlovi človeka, ktorý bral vážne život, svoj, aj životy druhých“, píše Alexander Balogh.
Čítajte komentár >>
Na Slovensku neznámyV novembri 1989 o pražskom intelektuálovi vedel na Slovensku málokto. Havel tu mal len niekoľko priateľov, s ktorými sa stretával na akciách disidentov, často monitorovaných štátnou políciou.
Prvé prijatie v Bratislave v novembrových dňoch však bolo euforické, prichádzal hlavný hrdina nežnej revolúcie, ktorá sa začala v Prahe. Slovenské národné divadlo aplaudovalo lídrovi opozície, ale aj divadelníkovi, ktorého nemohli hrať. Nasledovalo obdobie, keď mal Havel najväčší vplyv na politiku. On sa stal prezidentom a nie Alexander Dubček, ktorý po funkcii veľmi túžil.
Federálnym premiérom sa z jeho rozhodnutia stal talentovaný technokrat a „pražský Slovák“ Marián Čalfa, člen ešte prednovembrovej komunistickej vlády. Havlovi takýto veľkorysý postoj k nomenklatúre mnohí vyčítali, on sa proti pohonu na komunistov vždy postavil. Rovnako rezervovaný bol k spisom Štátnej bezpečnosti.
Na jar 1990 sme mohli prvýkrát slobodne voliť. Zakladateľ Občianskeho fóra mohol byť spokojný, že toto hnutie, a na Slovensku zasa partnerské VPN, sú najvplyvnejšie.
Svetoví a domáci štátnici by urobili lepšie, ak by o Havlovom morálnom odkaze menej rečnili a viac sa ním riadili. Najmä vo vzťahu k rôznym diktatúram, píše Peter Morvay.
Čítajte komentár (piano) >>
Svetová aj domáca hviezdaV roku 1990 pôsobilo neuveriteľne, že prejav československého prezidenta zožal „standing ovation“ v americkom Kongrese, že Prahu navštívil prezident George Bush.
Príbeh väzneného plachého intelektuála, ktorý sa stal prezidentom so sloganom „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“, esej Moc bezmocných a opakovanie, že nikdy netúžil po moci, z neho spravili hviezdu.
O stretnutie s ním stáli svetoví štátnici, intelektuálne špičky, Rolling Stones, celebrity. Československo a „Velvet Revolution“ sa stali pojmom práve vďaka nemu. Okrem pozlátky však bolo podstatné niečo iné. Havel dal jasne najavo, že Československo patrí do západnej civilizácie. To sa Česku, ale aj Slovensku, ešte neskôr hodilo.
V tom čase populárny prezident cestoval po republike, v televízii ho často ukazovali, ako sa zastaví na debatu s chlapmi v krčme, dá si s nimi pivo aj panáka, v ruke drží cigaretu. Tento neformálny rozmer mal pre vnímanie demokracie svoj význam a Havel mal na takéto stretávanie talent.
Formanov spolužiakKomunistická propaganda síce písala, že je to rozmaznaný synček z buržujskej rodiny vykorisťujúcej robotnícku triedu, no práve nevhodný triedny pôvod Havlovi priniesol dosť situácií, keď s ním nikto zľutovanie nemal.
Ešte pred februárom 1948 začal chodiť do internátnej školy v Poděbradoch, určenej pre deti z dobrých rodín a vojnové siroty, kde bol jeho spolužiakom aj Miloš Forman. Ten vo svojej knihe spomína, že malý Havel mal napriek krehkej telesnej konštrukcii rešpekt aj u starších spolužiakov, ktorí mladších často terorizovali.
A slávna je aj príhoda ilustrujúca jeho nepraktickosť – keď sa partia chalanov učila bicyklovať na jedinom bicykli v škole, ich učiteľ ho zastavil až na polceste do Nymburku. „Pán profesor, keď ja neviem zatočiť,“ vysvetľoval pedagógovi, ktorý sa za ním vybral na motorke.
Komunisti ho zo školy pre nesprávny triedny pôvod vyhodili a nikdy ho nenechali vyštudovať – dieťa z rodiny, ktorej patrili filmové štúdiá na Barrandove a budovy v centre Prahy, to mohlo dotiahnuť nanajvýš na chemického laboranta a neskôr večernú maturitu.
Po krátkom období koncom 60. rokov, keď sa aj hrali jeho hry, prišlo obdobie normalizácie, ktoré nútene strávil v rôznych zamestnaniach, napríklad v pivovare. Veľa času trávil na svojej chalupe v Hrádečku, mieste, ktoré si obľúbil a napokon tam aj zosnul. Eštebáci mali oproti nemu postavenú pozorovateľňu, ktorú volal lunochod.
PochybnostiSedemdesiate roky boli pre Havla menej šťastné. Cítil sa nevyužitý a keď sa pustil do Charty 77, čakalo ho dosť útrap. Neustále monitorovanie políciou, pochybnosti, či nezlyhal.
Mnohí jeho priatelia z Charty pod tlakom Štátnej bezpečnosti radšej odišli do zahraničia. Stretol aj nových ľudí, k tým z divadelného prostredia pribudol skutočný underground okolo kapely Plastic People of the Universe. K tomu patrili zakázané koncerty, žúrovanie, bytové divadlo, happeningy.
Pevne na zemi Havel vždy zostal aj vďaka manželke Olge, ktorá pochádzala z veľmi prostých žižkovských pomerov. Bola mu oporou v najťažších chvíľach vo väzení, kde sa po sformovaní Charty 77 ocitol niekoľkokrát a prekonal tam aj ťažký zápal pľúc. S touto väzenskou skúsenosťou súvisí aj jeho rozhodnutie udeliť širokú amnestiu, po ktorej sa dostali na slobodu aj recidivisti.
Rozdelená krajinaPo voľbách v roku 1990 začal vplyv Havla na politiku upadať – prezidentské právomoci mu neumožňovali výraznejšie určovať smer a väčšie si presadiť nedokázal. Václav Klaus a Vladimír Mečiar postupne nabrali na takej sile, že ich korigovať nedokázal. Dav nacionalistov počas jeho návštevy Bratislavy v októbri 1991 zahádzal jeho delegáciu na námesti SNP vajíčkami. V tom čase bola už atmosféra vybičovaná, českí a slovenskí politici sa nevedeli dohodnúť na prerozdelení kompetencií.
Po voľbách na jar 1992 a víťazstve Václava Klausa v Česku a Vladimíra Mečiara u nás bolo jasné, že sa štát rozdelí. Nekonalo sa ani referendum, ktoré Havel podporoval. Slovenskí poslanci v júli zablokovali jeho znovuzvolenie na čelo štátu. Abdikoval, stiahol sa a delenie štátu už len sledoval. Už v januári 1993 ho zvolili za prezidenta Českej republiky. Nasledovali roky, ktoré poznamenala čoraz otvorenejšia konfrontácia s Klausom, smrť jeho manželky Olgy v roku 1996, ktorú už o rok nahradila herečka Dagmar Veškrnová, a vážne zdravotné problémy. Počas dovolenky v Rakúsku v roku 1998 sa ocitol na prahu smrti.
Pomáhal nám aj ďalejHavel mal aj v období po ,rozvode' význam pre Slovensko, ktoré ovládol Mečiar a upadalo do čoraz väčšej izolácie. Česko pre svet reprezentovalo toho úspešnejšieho, krajinu, ktorá bude v procese integrácie postkomunistických štátov do NATO a Európskeho spoločenstva patriť k premiantom. Havel sa výrazne angažoval už pri zakladaní Visegrádskej spolupráce a aj neskôr pripomínal, že do Európy patrí aj Slovensko.
Pre reformne naladenú verejnosť na Slovensku bol v tom čase symbolom toho, čo tu chýbalo – slušnosť, mravnosť a dobré spôsoby. Keď vtipkoval Mečiar na mítingoch, že Česi budú mať novú bankovku, kde bude na prednej strane „Dáša a Vašek v posteli a na zadnej Klaus s korunou v prdeli“, Hradčany radšej taktne mlčali.
Kritizoval aj paternalistický postoj časti českej spoločnosti k Slovákom, v prejave k desiatemu výročiu vzniku Českej republiky sebakriticky povedal: „Nemá zmysel zapierať, že mnohí z nás Čechov celé generácie vyrastali s podvedomým pocitom, že každá dôraznejšia reč o slovenskej národnej svojbytnosti v sebe skrýva čosi podozrivé a nebezpečné.“
Práve na záver jeho kariéry na jeseň 2002 sa na pražskom summite NATO definitívne potvrdilo, že Slovensko vstupuje do Severoatlantickej aliancie.
Srdce na HradeZatiaľ čo v domácej politike nedokázal proti Klausovi a neskôr Milošovi Zemanovi uspieť, pre svet zostával autoritou. Spomeňme, ako mu Bill Clinton zahral v legendárnej krčme U zlatého tygra na saxofóne. Keď vo februári 2003 končil ako prezident, na Pražskom hrade blikotalo obrovské červené srdce, ktoré tam nechal nainštalovať.
Pokračoval predovšetkým podporou disidentských hnutí na celom svete. Dobre vedel, čo pre neho znamenalo, keď ho v roku 1988 na francúzsku ambasádu pozval na raňajky prezident Francois Mitterrand. On sa snažil pomáhať ľuďom v Bielorusku, na Kube, v Barme.
Keď sa v roku 2008 prišiel pozrieť na festival Pohoda, ľudia ho vítali ako svojho prezidenta. Minulý týždeň ešte našiel dostatok síl, aby si v Prahe osobne prevzal cenu Jána Langoša a stretol sa s dalajlámom. Noblesu, slušnosť a pokoru so sebou Václav Havel nosil do poslednej chvíle.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
