Trikrát sa Václav Havel pokúšal dostať na FAMU. Jeho strýko zakladal štúdiá Barrandov, ale s ním niečo nebolo v poriadku – do školy ho neprijali.
Potom prišli iné povinnosti, a keď mal konečne čas, podmienky aj podporu na svoj filmový debut, mal už sedemdesiattri rokov.
Ako režisér rozdelil kritiku
Havel sfilmoval vlastnú divadelnú hru Odchádzanie, ironickú úvahu o kancelárovi, čo sa viacmenej nedobrovoľne lúči so svojou politickou funkciou. Do kín prišiel tento film na jar. Prejavila sa v ňom nešikovnosť aj hravosť debutanta – a zároveň vplyv, ktorý v českej spoločnosti bývalý prezident mal, pretože ohlasy v médiách boli bláznivé.
Českí kritici sa nielen nedokázali na Odchádzaní zhodnúť, ešte sa aj osočovali a odkazovali si, aby vrátili svoje diplomy. „Predpokladali sme, že prijatie filmu ovplyvnia sympatie a nesympatie voči Havlovi. Nečakali sme však, že sa film stane priamo súčasťou politického boja,“ sťažoval sa producent Jaroslav Bouček.
Ale Václav Havel, hoci on bol v celej tej debate najzraniteľnejší, zostal celkom pokojný. Pred premiérou hovoril, že pozitívnym ohlasom sa zaraduje, lebo by to znamenalo, že jeho politická kariéra sa neskončí výbuchom. A keby to bolo naopak, len by si povedal: „Sú aj horšie veci ako zlý film.“
Zaujímavé bolo, že jeho prvá zahraničná cesta s filmom bola na festival do Moskvy.
Dvaja hrdinovia
Párkrát sa Havel objavil aj v dokumentoch. Dva o ňom nakrútili spisovateľ a scenárista Miloš Forman a Jan Novák. Jeden sa volá Václav Havel jede na dovolenou a rozpráva o tom, ako ho v 80. rokoch všade sledovali policajti.
Druhý rekonštruuje časy, keď pracoval v trutnovskom pivovare. Vtedy mu zakazovali chodiť mercedesom do roboty, on sa ako vinár snažil piť pivo a písal svoju hru Audiencia. V nej sú dvaja hrdinovia – spisovateľ, čo gúľa sudy, a jeho šéf, čo píše správy pre ŠtB.
„Vidím v tom metafyzický lament nad tým, že niekto sa narodí múdry, a niekto zasa hlúpy,“ hovorí Novák. Sám Havel v jeho filme príliš nevystupuje, pretože z väzenia bol traumatizovaný a keďže veľa pil, skoro nič si nepamätá.
V nedeľu večer som dostal esemesku od Gaby Langošovej. „Prosím ťa, nemohol by si v mojom mene za nadáciu dať do novín túto správu: Ľudia stratili v Havlovi človeka, ktorý bral vážne život, svoj, aj životy druhých“, píše Alexander Balogh.
Čítajte komentár >>
Film, v ktorom je všetko
Najpresnejšou a najkrajšou filmovou správou o českom prezidentovi však zostáva film Občan Havel z roku 2008. Režisér Pavel Koutecký ho trinásť rokov nakrúcal úplne zblízka a po jeho smrti ho dokončil Miroslav Janek.
Manipulácia pri strihu vraj neprichádzala do úvahy, Janek si myslí, že tak či tak by takýto film musel vyznieť rovnako: „Nehrozilo, že by sme mu spravili nejaký pomník, pretože nič také v záberoch nebolo. Takisto sa z nich nedal spraviť ani film, v ktorom by Havel vyznel hlúpo.“
V tomto filme je takmer všetko: ideály večného chlapca vo svetri, legendárne chvíle s Rolling Stones aj s Billom Clintonom hrajúcim na saxofóne. Havlov smútok zo smrti manželky Olgy aj ponižujúce stretnutia s Klausom a Zemanom. Je v ňom aj starnutie, aj únava. Havel nakrúcanie necenzuroval.
Keď sa film dostal do českých kín, diváci pri ňom tlieskali. To vraj režiséra Janeka viedlo k zamysleniu: „Prečo tlieskajú, keď naňho kedysi mnohí nadávali? Určite netlieskajú filmu, hoci je to celkom akčná komédia. Tlieskajú, lebo sú nostalgickí. Chýba im osobnosť, ktorá by ich podnietila k optimizmu.“
Dramatik a spisovateľ
Zahradní slavnost (1963)
Už v debutovej divadelnej hre ukázal spoločensko-politické presahy, hlavný hrdina dokáže splynúť s akýmkoľvek systémom, čím stráca svoju identitu. Aj v ostatných divadelných hrách vychádzal z tradícií, absurdného divadla. Jeden z jeho kľúčových predstaviteľov Samuel Beckett v roku 1982 venoval uväznenému Havlovi svoju hru Katastrofa.
2. Moc bezmocných (1978)
Neoficiálna biblia všetkých odporcov totalitných režimov vo východnej Európe. Skvelá analýza mechanizmov komunistickej moci a burcujúca výzva na odmietnutie účasti na klamstve. Azda najvplyvnejšia zo všetkých jeho kníh.
3. Dopisy Olze (1983)
Štyri roky v komunistickom väzení si Václav Havel krátil čas písaním listov, ktoré neboli určené len jeho manželke. Prezrádzajú nielen o pomeroch vo väzení, ale aj o jeho vzťahoch k iným ženám.
4. Básnik
Málokto si ešte pamätá, že Havel sa venoval aj poézii. Presnejšie experimentálnej poézii, ktorá nadväzovala na konkretistov alebo v Čechách na Jiřího Kolářa. Práve jemu venoval svoju zbierku typogramov s názvom Antikódy (1964). Ignoroval staré poetické konvencie, ale priniesol aj sociálnu kritiku a absurditu vtedajších politických pomerov.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
