BRATISLAVA. Pred novembrom 1989 chodil Václav Havel na Slovensko len občas. Ako disident sledovaný tajnou políciou sa tajne schádzal s oponentmi režimu - hlavne v Bratislave.
„Stretávali sme sa na schôdzkach časopisu, ktorý sme nazývali Kvartál alebo Obsah,“ hovorí disident Miroslav Kusý, jeden zo Slovákov, ktorí boli Havlovi blízki. Na Slovensku sa stretával niekoľkokrát v roku s disidentmi v bytoch a na chatách. U Kusého ho aj zatkli.
V čase, keď už bol Havel prezidentom, sa s priateľmi so Slovenska ďalej stýkal. „Vtedy už boli tie stretnutia postavené na tej jeho funkcii - to súkromné bolo vždy prepojené s tým oficiálnym,“ vraví ďalší Havlov priateľ Ladislav Snopko.
S prezidentom sa stýkal asi päťkrát ročne. „Keď sme boli v Prahe, chodili sme spolu na pivo.“
Musel doháňaťPred pádom komunizmu bol Havel veľkej časti ľudí na Slovensku neznámy. Po jeho zvolení za prezidenta pozorne sledovali už jeho prvé kroky. Keď zložil sľub, zvolil si za cieľ prvej cesty Nemecko a nie Slovensko, čo u nás hneď začalo vyvolávať rozpaky.
„Václav Havel bol takpovediac pražský chlapec. Patril k ľuďom, pre ktorých existovala Praha a to ostatné je vidiek,“ hovorí o začiatkoch prezidenta historik Milan Zemko. Aj preto sa, hoci nechtiac, dopustil zopár prešľapov. „Úplne nešťastné bolo naštartovanie zmeny názvu štátu a štátnych symbolov,“ myslí si Zemko.
Takzvaná pomlčková vojna, ktorá sa rozbehla po tom, ako Havel navrhol zmeniť názov štátu na Československú republiku, vyvolala mnoho emócií.
Snažil sa doháňaťPrezident Havel si krátko po zvolení zriadil pobočku kancelárie v Bratislave. Viedol ju Kusý. Do Prahy si zobral slovenských poradcov.
„Rozdiel v jeho vedomostiach o Česku a Slovensku bol evidentný. Ale v žiadnom prípade nebolo možné povedať to, čo niektorí vraveli – že nejakým spôsobom démonizoval Slovensko. Bol vyslovene otvorený. Chcel túto problematiku pochopiť,“ vraví jeho poradca pre otázky menšín z rokov 1990 až 1993 Péter Hunčík.
Chcel podľa neho úprimne zistiť, čo presne Slováci, ale aj Maďari chcú. „Musel doháňať obrovský hendikep. Ale to, ako to robil, bolo obdivuhodné,“ vraví Hunčík. Spolu s ďalším Havlovým poradcom mali za úlohu Havlovi sprostredkúvať informácie zo Slovenska a interpretovať ich.
„Nemal dovtedy na Slovensku intenzívnejšie väzby,“ vraví o Havlových začiatkoch Martin Bútora. Aj on vraví, že sa s problematikou Slovenska začal zoznamovať veľmi rýchlo a intenzívne.
Neskôr patril k politikom, ktorí Slovensku a jeho požiadavkám na rovnoprávne partnerstvo porozumel, myslí si Bútora.
Čestne bojoval, no štát zachrániť nemoholV roku 1991 niektorí politológovia už otvorene hovorili, že je rozpad Československa nevyhnutný. „Čestne bojoval a snažil sa,“ vraví Hunčík o Havlovom postoji. „Čo by mal ešte urobiť? Bolo evidentné, ako sa vyvíjali nálady na Slovensku.“
Hunčík hovorí, že o Slovákoch sa Havel vyjadroval vždy pozitívne a ani po rozpade spoločného štátu k nám nechodil len na formálne návštevy. Vždy v nich bolo niečo osobné.
„Nikdy nemal poznámky, ktoré by svedčili o tom, že z toho bol urazený,“ hovorí bývalý poradca.
„Bol to veľmi slušný a empatický človek, ktorý mal svoje vízie a určite nehľadal nič národnostné v tom zmysle, že by Čechov uprednostňoval pred Slovákmi,“ hovorí chirurg Pavel Pafko, ktorý Havla v roku 1996 operoval a tiež je pôvodom zo Slovenska.
Slovákom pomáhalJÁN ČARNOGURSKÝ hovorí o vzťahu Václava Havla k Slovensku.
Čo znamenal Václav Havel pre Slovensko?
„V roku 1989 bolo až do vytvorenia vlády národného porozumenia prvoradou úlohou Slovákov aj Čechov zvrhnutie komunizmu, a to sa stalo. V tomto zmysle Havel pomáhal aj Slovákom.“
Ako si spomínate na jeho prvú prezidentskú návštevu na Slovensku?
„Urobil faux pas, keď sa o Petržalke vyjadril, že je to králikáreň. Pre stotisíc ľudí, čo tam žili, to králikáreň nebola. Označiť to tak nebolo bohviečo. Začiatkom roka 1990 sa nie vhodným spôsobom vyjadril o Andrejovi Hlinkovi. Tieto momenty prezrádzali, že v slovenských pomeroch nebol úplne doma. On bol literát, a nie historik či politológ.“
Bol u nás obľúbený?
„Na základe konkrétnych skúseností viem povedať, že bol rešpektovaný celý rok 1990. Niekedy v apríli alebo v máji počas volebnej kampane otvorene podporil VPN. Nebolo to kóšer, pretože už bol prezident a nemal by podporovať žiadnu stranu. To vyhlásenie KDH poškodilo, preferencie nám poklesli.“
Kedy ste sa s ním prvýkrát stretli?
„Bolo to v prvej polovici osemdesiatych rokov na jednej z koordinačných porád rôznych disidentských zoskupení. Zvolávala ho v osemdesiatych rokoch Charta. Na Slovensko prichádzal v osemdesiatych rokoch tak dvakrát do roka, ale to sa stretával najmä s literátmi, ako boli Dominik Tatarka či Hana Ponická.“
Aký bol jeho vzťah k Slovensku po rozdelení?
„Rešpektoval politickú realitu, veď bol prezidentom. Ale aj ako český prezident robil všetko, aby slovensko-české vzťahy boli čo najlepšie.“
(trš)
