BRATISLAVA. Prvého januára 1990 vyšlo do mrazivého popoludnia z československých väzníc 23-tisíc trestancov. V celách ich zostalo len osemtisíc. Na slobodu išlo aj necelých desaťtisíc Slovákov, mnohým ďalším odpustili časti ich trestov.
Za všetkým bola za dva dni pripravená amnestia čerstvého prezidenta Václava Havla. „Väčšina prepustených by i tak išla ten rok domov, boli to jednoducho o rok skrátené tresty,“ povedal v roku 2005 Havel v rozhovore v Českej televízii.
Nejasné percentáAmnestia mala podľa Havla štvorpercentný vplyv na kriminalitu, tá inak rástla úplne z iných dôvodov. Na násilných zločincov sa nevzťahovala. Až neskôr podľa Havla vznikli fámy, že za nárastom kriminality bola práve jeho amnestia. Česká televízia vlani uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali deviatimi percentami.
„Bolo to politické rozhodnutie, ktoré malo relevanciu. Rovnako však prinieslo aj veľké problémy a za mimoriadne ťažké zločiny sme stíhali niekoľko prepustených,“ povedal vtedajší vyšetrovateľ Peter Vačok. Presné čísla nemá.
So serióznou analýzou vplyvu amnestie na nárast kriminality v tom čase sa nikdy nestretol ani Jozef Šátek, vtedy riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave. „Na otázku, či Havel vydaním amnestie chcel urobiť úmyselné zlo, tak jednoznačne nie,“ povedal.
„Amnestiu beriem ako jeden z kontroverznejších krokov jeho prezidentskej dráhy, keď politiku v prvých mesiacoch vnímal skôr ako dramatik než politik,“ povedal Michal Kopeček z Ústavu pre súčasné dejiny v Prahe.
Deň štátneho smútku je to najmenej, čo si najlepší prezident, akého kedy Slovensko malo, od svojej bývalej vlasti zaslúži, píše Peter Schutz.
Čítajte komentár (piano) >>
Čo s prepustenýmiPo amnestii nastali problémy s veľkým počtom prepustených. „Tí ľudia často nemali kde bývať, nemali žiadnu hotovosť, mnohí nemuseli byť v poriadku psychicky,“ povedal v roku 2008 SME Ján Budaj.
„Nijaké sociálne služby tu pre nich vtedy neboli,“ spomína Helena Woleková z vtedajšieho federálneho ministerstva práce a neskoršia slovenská ministerka. Väzenia oznámili prepusteného na národný výbor a ten sa mal postarať o prácu i ubytovanie.
„Nemali veľmi možnosti. Je iná vec, ak sú väzni prepúšťaní priebežne, a iné, keď sa to stane v takýchto množstvách,“ povedala Woleková. Charity mohli s väzňami začať oficiálne pracovať až o niekoľko mesiacov.

Beata
Balogová
