i, aké majú predstavy o budúcnosti, aké sú ich programy. Väčšina z nich svojou bombastickou propagáciou len predvádza, koľko peňazí dokázali zohnať od „sponzorov“. Úvodzovky sú tu namieste. Presnejšie by asi sadlo označenie investori. Ak totiž nejaký podnikateľský či finančný subjekt zaplatí také nákladné kampane, ako majú strany SMER, ANO či SDKÚ, a to už v čase dávno pred vyhlásením volebnej kampane, nerobí to z lásky k jej predstaviteľom alebo zo sympatií k ich politickým vyhláseniam. Robí to preto, lebo peniaze použité na takúto kampaň považuje za dobrú investíciu. Znamená to, že očakáva nielen vrátenie svojich peňazí, ale aj zisk ďalších. Ak niekto investuje do politickej strany, od koho bude očakávať zhodnotenie svojich investícií? Predsa od politikov. A odkiaľ ho zoberú politici? Od nás, občanov.
Na tento problém je pomerne jednoduchý liek. Zmeňme dnešný zaopatrovateľský štát na krajinu, kde rozhoduje predovšetkým občan a nesie za seba a svojich blízkych aj patričnú zodpovednosť. Takto budú mať politici menej príležitostí kupovať si hlasy voličov a investori zas politikov.
V súvislosti s podstatou financovania mediálneho vymývania mozgov voličov vystupuje do popredia aj nástroj tejto finančnej operácie, a to neúmerne vysoký vplyv volebných prieskumov na výsledky volieb. Masírovanie verejnej mienky prieskumami a ich zneužívanie vo volebných kampaniach má na Slovensku mimoriadne vážne dôsledky. Pamätáme si kampaň v r. 1994, keď za hlavných nepriateľov boli označené strany občianskej pravice s nižšími preferenciami. Tie sa nakoniec do parlamentu nedostali a je súčasťou zodpovednosti všetkých, ktorí danú kampaň organizovali, že sme sa na dlhé štyri roky odsúdili do suterénu civilizovaného sveta.
Dnes sa, bohužiaľ, mýtus hrozby prepadnutia hlasu objavil opäť. A opäť tých, ktorí túto kartu vytiahli, nezaujíma, že dôsledky padnú aj na ich hlavy. Položme si však otázku: Rozhodujú u nás prieskumy alebo občania? Volíme my, alebo to robia za nás agentúry? Dnes sa čoraz viac šíria hlasy, že niektoré vplyvné agentúry s prieskumami manipulujú podľa potrieb objednávateľa, prípadne konkrétne výsledky ponúkajú za konkrétne ceny. Takže v takejto situácii ľudia často volia podľa fiktívnych čísel, ktoré do nich tlačia médiá. Bohužiaľ, tieto čísla sa môžu stať až príliš reálnymi. Veľa občanov takto podľahne tlaku a nehlasuje podľa svojho presvedčenia, ale so strachom, že jeho hlas prepadne. A robia to na základe čísel, ktoré ani nemusia zodpovedať realite. Tento strach ich dostáva do schizofrenickej situácie, keď volia stranu, ktorú nechcú, a nevolia tak, ako im káže ich vlastný názor.
So spojením strachu a volieb však máme svoje neblahé skúsenosti. Veď neuplynul až taký dlhý čas, keď napr. 26. 4. 1989 komunistické Rudé právo hrdo uverejnilo výsledok prieskumu verejnej mienky, podľa ktorého Národný front a vedúcu úlohu KSČ schvaľuje bezpečná väčšina občanov. Ak by sa v novembri 1989 občania riadili zverejňovanými preferenciami, ani nehovoriac o ich výpovednej hodnote, padol by u nás vôbec komunizmus? Spomeňme si tiež na predvolebné preferencie SOP a ich úplne odlišný reálny výsledok. Podobne ani v Čechách nedopadli voľby celkom tak, ako by sa dalo čakať z medializovaných prieskumov.
Toto je pravá tvár mýtu o tzv. prepade hlasu. Patrí skôr k rozprávkam a nie do nášho každodenného života. Uvedomme si, že politik, ktorý vysloví tézu, že netreba hlasovať podľa vlastného presvedčenia, ale podľa volebných prieskumov, nielenže klame, priamo uráža voličov a ich schopnosť slobodne sa rozhodnúť, ale predovšetkým umelo vyvolávaným strachom dláždi cestu, po ktorej sme šli ťažkých 42 rokov. Osobne som však presvedčený, že to môže ísť aj inak, že byť úprimným sa oplatí. Ja si svoj hlas vážim, chcem ostať sebou a voliť podľa vlastného presvedčenia. Verím, že nie som sám.
Autor: MIROSLAV LUPTÁK(Autor je historik)
Beata
Balogová
