Šéf BDV družstva z toho, že nebol schopný splniť svoje nesplniteľné sľuby, obvinil výkonnú moc. Problémy vraj spôsobila ona, lebo chcela „zatušovať, že najvyššie kruhy tohto štátu súhlasia s predajom mnohomiliónových pohľadávok v Slovenskej konsolidačnej banke cyperskej firme Vinaco za bagateľ“. František Mojžiš ďalej tvrdil, že k pádom nebankových subjektov došlo aj preto, lebo mali „zastrieť bezprecedentný výpredaj slovenského plynárenstva“. Predstava, že vláda chcela „zatušovať“, alebo „zastrieť“ niečo, čo už takmer nikoho netrápi, tým, čím postavila proti sebe viac než 200-tisíc klientov a voličov, je taká absurdná, že s ňou mohol prísť iba človek zúfalo hľadajúci, na koho by zvalil vlastnú zodpovednosť. Július Binder takisto tvrdil, že gabčíkovská kauza „má slúžiť na zakrytie mnohých závažnejších, v súčasnosti medializovaných káuz“. Predpokladá tým, že sa na „zakrývanie“ dala nielen polícia, ale aj obvinené osoby, ktoré sa zdržujú v zahraničí. Čo je rovnaký nezmysel, ako domnienka pána Bindera, že kauza bola objednaná preto, „aby bolo Slovensko oslabené pri finančnom vyrovnávaní s maďarskou stranou“.
Blížiace sa voľby využili aj ďalší, aby ich použili na paušálnu sebaobhajobu. Jozef Majský mladší to urobil s pôvabom začiatočníka. O vznesenom obvinení povedal, že nevie, o „akú záležitosť ide v rámci Sipoxu Holding“, ale aj tak ju považuje „za účelovú záležitosť vytiahnutú vo volebnej kampani“. S čím súhlasil jeho otec, Diana Dubovská i Sergej Kozlík. Na rozdiel od nich si predseda HZDS nemyslí, že obvinenie Majského je predvolebným ťahom koalície, lebo vraj „medzi ním a jeho manželkou toho nie je tak veľa“.
Na voľby sa môžu aktéri káuz odvolávať raz za štyri roky. Za vládu, ktorá potrebuje „prekrytie“, sa dá skrývať stále. Lenže skutočnosť, že sa blížia voľby a existuje vláda, nikoho nezbavuje zodpovednosti.
Beata
Balogová
