BRATISLAVA. Z jednej z najnebezpečnejších častí Afganistanu sa Roland, major slovenskej armády, vrátil začiatkom decembra. Počas šiestich mesiacov sa s jednotkou ubránili jedenásťhodinovému útoku na základni v centre Kandaháru.
Ocenili ho v americkom Kongrese, s kolegami získal titul Hrdina bojiska a stali sa najlepšími v južnej časti Afganistanu. Nebol na prvej misii a je pripravený ísť aj na ďalšiu.
Priamo v strede diania „Najsilnejším zážitkom bolo ocitnúť sa priamo v strede diania, v prostredí, o ktorom sa veľa popísalo a veľa som počul zo správ,“ hovorí Roland. Práve jeho tím našiel a zničil auto s výbušninami, ktorými chceli povstalci útočiť na základňu.
Napriek tomu hovorí, že bolo zaujímavé stretávať sa s domácim obyvateľstvom z rôznych vrstiev, s odlišnou kultúrou, zmýšľaním a životnými hodnotami.
„Oficiálne afganské jednotky postupne preberajú správu nad krajinou. I tak si myslím, že stabilizácia krajiny potrvá ešte dlho,“ hovorí Roland.
Zaujímali sa aj o pád vlády Aj vo vzdialenej krajine sa zaujímal o domáce udalosti. „Témy, ako kríza eura či Európska únia sa vnímali dosť citlivo. Hlavne správy týkajúce sa pádu slovenskej vlády vyvolali občas reakcie a to predovšetkým u ľudí, ktorí o Slovensku počuli prvý raz v živote,“ hovorí Roland.
Vojak z Afganistanu: Ešte je to na dlho
Major ROLAND, afgánsky Hrdina bojiska ocenený spoločne s kolegami v americkom Kongrese. Na otázky odpovedal mailom.
Ako ste prežili rok 2011?
„V podstate sa celý rok 2011 - aj v rodine aj v pracovnom prostredí - niesol v duchu misie Afganistan. V prvopočiatku to bola príprava na vyslanie na operáciu, neskôr vlastné plnenie úloh v zahraničí a teraz na konci roka doznievajú emócie zo šťastného návratu."
V čom bol iný, mimoriadny, zaujímavý?
„No tento rok bol práve zaujímavý a iný tým, že polovicu z neho som strávil mimo rodinu, kamarátov, mimo Slovenska. Zaujímavým sa stal tiež práve pre tieto dôvody. Získal som neoceniteľné skúsenosti, znalosti, ale aj kopec nových kamarátov nie len zo Slovenska, ale aj spomedzi aliančných partnerov.“
Čo bol počas neho váš najsilnejší zážitok?
„Najsilnejším zážitkom pre mňa bolo ocitnúť sa priamo v strede diania. Priamo v prostredí, o ktorom sa veľa popísalo, o ktorom som veľa počul zo správ. Bolo zaujímavé stretávať sa s domácim obyvateľstvom z rôznych vrstiev, rozprávať sa s nimi, stretávať sa s odlišnou kultúrou, zmýšľaním životnými hodnotami.“
Mení sa v Afganistane situácia k vyššej bezpečnosti?
„Bezpečnostná situácia sa v Afganistane mení veľmi často, preto je ju veľmi zložité hodnotiť. Z môjho pohľadu môžem konštatovať, že počas pôsobenia v Afganistane sa situácia čiastočne stabilizovala. Kultúra, životný štýl a zmýšľanie v Afganistane sú odlišné od nášho. Bezpečnostná situácia je závislá od viacerých faktorov, ako ročné obdobie, prebiehajúce sviatky, ideologické vedenie, ako aj od množstva dostupných zdrojov na činnosť povstaleckých skupín.
Samozrejme sa však ukazujú aj investície NATO, USA a aj Slovenska nasmerované na pomoc afganskej vláde (GIROA Government of Islamic republic of Afghanistan) a na rozvoj spôsobilostí afganských uniformovaných policajných jednotiek a afganskej armády, tzv. AUP (Afghan Uniformed Police) a ANA (Afghan National Army). Tieto oficiálne afganské jednotky postupne preberajú správu nad svojou krajinou, čím sa, samozrejme, prispieva aj k stabilizácii situácie. Aj napriek týmto pokrokom si myslím, že stabilizácia tejto krajiny potrvá ešte dlho.“
Dostali ste sa do nebezpečnej situácie, čo bolo vtedy dôležité?
„Áno, ocitol som sa párkrát v nebezpečnej situácii, vlastne ako každý, kto bol v misii. Nie je dôležité, kto a akú funkciu vykonáva, každý je akýmsi spôsobom ohrozený. Misia však nikdy nie je o jednotlivcoch. Je to o tímovom duchu, kde je dôležité, aby sa jeden na druhého mohli spoľahnúť. A keď viete, že sa na kolegu, na svoj tím a na svojich kamarátov môžete spoľahnúť, tak sa aj nebezpečné situácie zvládajú jednoduchšie a nedolieha to na vás v takej miere. To je myslím si dôležité, aby ste si mohli plniť svoje povinnosti a tým robili dobré meno nie len svojej jednotke, ale aj Slovenskej republike.“
Vrátili by ste sa tam?
„Aj keď som viac-menej na túto misiu odchádzal na rozkaz, tak po skúsenostiach, ktoré som získal pri práci so spojencami, ako aj s profesionálmi z ozbrojených síl SR by som nemal problém sa na misiu vrátiť. Verejnosť nás niekedy posudzuje, ako ľudí, ktorí si na misiu idú len zarobiť, napriek tomu musím povedať že je misia aj o niečom inom. Skúsenosti a prax, ktoré príslušníci OS SR získavajú, sú neoceniteľné a zužitkujú sa nielen v operáciách mimo územia SR, ale práve doma v rámci systému krízového manažmentu. Zároveň na medzinárodnom fóre profesionalita vojakov OS SR reprezentuje nie len ozbrojené sily, ale našu republiku.“
Ako sa vojakov v zahraničných misiách dotýkali aktuálne veľké témy ako je kríza eura a EÚ či pád slovenskej vlády?
„Témy, ako kríza eura či EÚ sa vnímali dosť citlivo. Hlavne správy týkajúce sa pádu vlády vyvolali občas niektoré reakcie, a to predovšetkým u ľudí, ktorí o Slovensku počuli prvý raz v živote. Po páde vlády sa zaujímali o Slovensko, pýtali sa, aká je politická situácia, ako sa to dotýka bežných ľudí a podobne.“
Čo očakávate od budúceho roka?
„Samozrejme, mám nejaké očakávania. Očakávania sú vždy veľké a je len na nás, koľko sa z našich predsavzatí a očakávaní podarí splniť. Niekedy nie je dobré o očakávaniach hovoriť, aby sme nesklamali okolie, ale ani sami seba. Určite je mojim očakávaním, aby som nesklamal ľudí, ktorých mám rád a ktorí majú radi mňa, ale samozrejme aj aby som sa opätovne zaradil do pracovného procesu. Taktiež by som rád odovzdal časť svojich získaných skúseností ľuďom, ktorí nastúpia po nás do misie, aby to možno mali ľahšie v mieste operácie.“
Aký bol návrat a aké sú každodenné povinnosti v porovnaní so zahraničím?
„Keďže to nebola moja prvá misia, tak som si vedel predstaviť návrat domov do každodenného kolobehu možno o trocha lepšie, ako moji kolegovia, pre ktorých to bola prvá skúsenosť. Samozrejme, sa denná rutina doma, alebo denné starosti líšia od tých v misii. Na misii máte postarané o základné potreby, ako strava a ubytovanie, takže o to je to jednoduchšie a môžete sa venovať plneniu úloh a nemusíte sa nikam ponáhľať. Nemusíte sa ani venovať bežným starostiam, ako platenie účtov a podobne. Plnenie týchto povinností museli doma prevziať rodiny. Teraz po návrate sa človek musí vysporiadať aj s tým, že rodina je vo viacerých oblastiach sebestačná a vy sa musíte opätovne zaradiť do bežného procesu, dennej rutiny rodiny. Pribudnú aj bežné starosti, okrem seba ja o rodinu aj priateľov. Takže návrat „misionára“ k plneniu bežných povinností nie je celkom jednoduchý. Je to zložitá proces a je obrovský tlak na obe strany, aby našli opäť cestu k sebe.“
(trš)
Pre zväčšenie infografiky kliknite TU.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
