1. Dcéra vrany verí v nápravu súdov
Zuzana Lauková je rada, že jej mama sudkyňa sa po smrti dočkala morálneho zadosťučinenia.
BRATISLAVA. Na hrobe sudkyne Marty Laukovej pristála vrana. Nebola čierna, ale biela. Sudkyňa ju dostala v novembri od Aliancie Fair-play a združenia Via Iuris za presadzovanie sudcovskej nezávislosti. Namiesto mamy ju prevzala dcéra Zuzana, ktorá bojuje za to, aby sa na kauzu „lístoček“ nezabudlo. Zatiaľ bez úspechu.
Kompetentní zatiaľ nevyšetrili, prečo sudkyňa dostala v roku 2009 od predsedníčky súdu Bratislava I Gabriely Buľubašovej lístoček so žiadosťou, aby prepustila člena prevádzačského gangu. „Ak sa dá“, bolo na ňom napísané.
Nedalo sa. Lauková začala mať v práci problémy. Stupňovali sa potom, ako na jeseň 2009 podala trestné oznámenie. O rok neskôr zomrela. Vyšetrovateľka už dvakrát zastavila trestné stíhanie v kauze a jej druhé rozhodnutie odobril aj dozorujúci prokurátor. Prípad vraj nie je možné vyšetriť, pretože hlavný svedok zomrel.
„Dlho som sa nevedela rozhodnúť, či za rozhodnutiami stojí prudká neodbornosť, alebo príslušnosť k iným ideálom,“ hovorí Lauková. Ocenenie Biela vrana jej vraj pomohlo nájsť správne označenie pre správanie niektorých svedkov a orgánov činných v trestnom konaní. „Sú to Čierne vrany.“ Lauková však hovorí, že ocenenie znamená aspoň morálne zadosťučinenie.
Na vývoj kauzy môžu mať vplyv aj parlamentné voľby. „Keďže z vlastnej smutnej skúsenosti viem, v akom stave je u nás sudcovská nezávislosť, nezávislosť prokuratúry či kompetentnosť vyšetrovateľov, bolo na chvíľku fajn sledovať dobrý úmysel,“ hovorí Lauková o končiacej vláde. „Ale verím, že výsledky volieb prinesú kontinuitu.“
2. Partizáni účty nezaplatia
Umelecká fotografia človeka neuživí, hovorí autor projektu Partizáni Šymon Kliman.
BRATISLAVA. Fotograf Šymon Kliman sa celý rok nezastavil, pracoval na fotografickom projekte Partizáni. Portréty účastníkov Slovenského národného povstania majú Slovákom pripomenúť ich skutočných hrdinov. Fotografie partizánov doplnil aj o úryvky ich rozprávania.
„Nemci nás prekvapili, strelili ma na úteku do chrbta. Našla som dieru v ruksaku, ale guľka sa ma nikdy nedotkla. Raz mi ju doniesol jeden vojak. Povedal, že bola v konzerve od sardiniek, ktorú som mu dala, keď nás chytili,“ povedala fotografovi Marta Eisenhutová, ktorá mala v čase povstania 24 rokov. Okrem galérií projekt vystavil aj v uliciach vo forme veľkorozmerných plagátov.
Pracoval aj na projekte fotografií Rómov Krásni ľudia. „Chcel by som vydať knihu fotiek Cigánov, mám ich už hrozne veľa,“ hovorí. Portréty robí v osadách už niekoľko rokov, jeho cieľom je odbúrať streotypné zobrazovanie Rómov.
Okrem práce sa venoval aj ročnej dcére Mede a prestavbe bytu. „Už sa v ňom konečne dá bývať, preto som sa cez rok asi šesťkrát sťahoval.“ Z umenia by to nezaplatil, a tak fotil aj módu či reklamu. Ideálne by preňho bolo, keby si komerčnou fotografiou privyrábať nemusel. „Výtvarnou fotografiou sa u nás, žiaľ, zatiaľ živiť nedá,“ tvrdí Kliman.
Jeho práce sa dotkla aj finančná kríza. „Prvý polrok bol strašný, rozmýšľal som, že sa odsťahujem z Bratislavy,“ povedal. Od júla zase mal práce toľko, že takmer nestíhal. „Rozmýšľam, že sa naučím menej spať, ako napríklad Japonci v Tokiu, ktorým vraj stačí šesť a menej hodín denne.“
3. Psychiater odchod neľutuje
Ludvík Nábělek odišiel zo zdravotníctva na protest proti reformám. Užíva si dôchodok.
BANSKÁ BYSTRICA. Priekopník liečby patologického hráčstva, psychiater Ludvík Nábělek z Banskej Bystrice, na začiatku roku nepredpokladal, že ho koniec roka zastihne v predčasnom dôchodku. „V čom bol tento rok iný? Určite v tom, že som neplánoval ukončenie pôsobenia na oddelení. Skôr naopak,“ hovorí psychiater.
Zmeny v zdravotníctve spojené s radikálnym rušením lôžok vrátane jeho oddelenia riešil definitívnym odchodom nielen z postu primára, ale zo zdravotníctva vôbec. Mnohí očakávali, že prejde do súkromnej sféry, otvorí si ambulanciu a bude liečiť ďalej. Nič z toho nechystá. Ostali len prednášky pre študentov. „Učil som na Slovenskej zdravotníckej univerzite, budem mať úväzok na Univerzite Mateja Bela a nejaký úväzoček v base,“ hovorí Nábělek.
„Najsilnejší zážitok roka bola návšteva mysu Horn so synom. Čítali sme o ňom vo verneovkách. Je úžasné vidieť to na vlastné oči.“ Veľké politické témy Nábělka obišli. Pád vlády ho zastihol na dovolenke v Španielsku.
„Telefonovali mi priatelia a potešilo ma to. Bál som sa, že nenažranci budú držať spolu, ale nakoniec sa požrali medzi sebou.“ Protest lekárov sledoval a podporoval už z dôchodku. „Som rád, že to dobre dopadlo a nič sa nestalo. Podceňovaní outsideri ukázali štátu, k čomu vedie dlhodobé neriešenie problémov.“
S odstupom času svoje rozhodnutie odísť neľutuje. Stará sa o chorú mamu, lyžuje, pláva, bol párkrát v zahraničí. „Je mi dobre. Mám, čo potrebujem a žijem s ľuďmi, ktorých mám rád,“ dodáva.
