V roku 1900 žili na africkom kontinente dva milióny katolíkov, dnes ich je viac ako 140-miliónov. Podľa poslednej Pápežskej ročenky, ktorá bilancuje rok 2009, 15,2 percenta katolíkov pochádza z Afriky. Tam sa najdynamickejšie zvyšuje aj počet biskupov, kňazov a seminaristov.
Tisíc mŕtvych misionárov
Na situáciu reaguje aj Vatikán. V roku 2009 sa tu konala špeciálna biskupská synoda o Afrike, Benedikt XVI. tam absolvoval už dve cesty, keď navštívil Kamerun, Angolu a Benin.
Jeho predchodca Ján Pavol II. sem cestoval až šestnásťkrát a navštívil 42 z 53 krajín. Podľa misionára Gérarda Chabanona, ktorý 20 rokov pôsobil v Tanzánii, sa aj to podpísalo pod vzrast kresťanstva na miestnej úrovni. Katolícka cirkev dnes v Afrike spravuje vyše 58-tisíc školských a takmer 18-tisíc zdravotníckych zariadení. Spolu tam pôsobí asi 27-tisíc misionárov.
Počas uplynulých 30 rokov ich zahynulo takmer tisíc. „Sú ľahkým terčom, lebo nemajú ochranku ani bezpečnostné vybavenie humanitárnych agentúr,“ povedal týždenníku Famiglia Cristiana Claudio Marano, misionár v Burundi.
Problém so šamanmi a celibátom
Katolíci aj moslimovia sa v posledných rokoch musia vyrovnávať s konkurenciou rôznych pentekostálnych cirkví. Ich príťažlivosť spočíva vo vytváraní malých komunít združených okolo charizmatického lídra, v liturgii plnej tancov a spevov a v hlásaní takzvaného evanjelia prosperity – ak sa budeš modliť s naozajstnou vierou, Boh ti automaticky dá zdravie, majetok, úspech.
O interkulturálny prístup sa usiluje aj katolícka cirkev, odmieta však prílišnú benevolenciu v niektorých liturgických, organizačných a vieroučných princípoch. Napriek tomu je medzi omšou v Európe a v Afrike veľký rozdiel. „Keď misionár po dlhom čase práce v Afrike príde do Európy a slúži svätú omšu, cíti sa ako na pohrebnej omši spojenej s najsmutnejšou tryznou. Kontrast je veľký. V poľskom kostole je smutno rovnako ako inde na Západe,“ povedal Vatikánskemu rozhlasu poľský misionár v Kamerune Ryszard Kusy.
Problémom je miestna kultúra prerastená prvkami tradičných afrických náboženstiev. „Dodnes pociťujeme vplyv mágie na život obyvateľov. Kňaz alebo rehoľnica pochádzajúca z miestneho obyvateľstva sú sami presýtení vierou v kúzla a povery. Nie vždy vkladanie biskupových rúk alebo rehoľné sľuby spôsobia zánik povier alebo strachu pred vplyvom kúzel,“ hovorí misionár Kusy. Kňaza si tak často miestni obyvatelia zamieňajú s dobrým šamanom, ktorý kúzlami zbaví človeka rôznych chorôb alebo ženy neplodnosti.
Problémom pre domorodých kňazov je aj celibát. V niektorých oblastiach Kamerunu je vžitá aj predstava, že človek, ktorý zomrel bezdetný, nedosiahne večný život a bude musieť blúdiť v podsvetí. Kusy priznáva, že niektorí domorodí kňazi sa „poistia“, aby po smrti mali voľný prístup do večnosti. „Hodnotenie z európskeho hľadiska je jednoduché, ale nie vždy spravodlivé a úplné. Neznamená to, že by sme mali privierať oči a schvaľovať taký prístup, ale mali by sme mať pred sebou jeho motivácie.“
Farebný pápež
Napriek spomínanej vitalite sú africkí klerici vo vysokých cirkevných pozíciách zastúpení skromne. Zo 109 kardinálov – voličov len 12 pochádza z čierneho kontinentu. Z nich dvaja zastávajú top pozície vo Vatikáne: Robert Sarah z Guiney vedie charitatívnu Pápežskú radu Cor Unum, Peter Turkson z Ghany šéfuje Pápežskej rade pre spravodlivosť a pokoj. Najvyššie postaveným Afričanom v rímskej kúrii ostáva zosnulý beninský kardinál Bernardin Gantin, ktorý v rokoch 1984 – 1998 viedol Kongregáciu pre biskupov a bol aj dekanom kardinálskeho zboru, na čele ktorého ho neskôr vystriedal kardinál Ratzinger.
„Neexistuje dôvod, prečo by raz cirkev nemohla mať farebného pápeža,“ povedal kardinál Turkson v jednom rozhovore. Aj v roku 1978 si len málokto dokázal predstaviť na čele Slovana z komunistického bloku.
Stále väčšiu pozornosť priťahuje práve 63-ročný Turkson, dôveruje mu aj Benedikt XVI. Nadšené z neho však nie sú niektoré tradicionalistické kruhy a americkí neokonzervatívci. Prvých si znepriatelil ako jeden z hlavných aktérov októbrového medzináboženského stretnutia v Assisi, druhých nedávno publikovanou „ľavicovou“ nótou o aktuálnych ekonomických otázkach. Obe udalosti sú však podľa amerického vatikanistu Johna Allena juniora dôkazom, že tento jazykovo vybavený kardinál (hovorí ôsmimi jazykmi) s kvalitným vzdelaním vie nielen zaujať, ale je aj mysliteľom nezaťaženým politickou korektnosťou.
Má aj zmysel pre humor. „V našej krajine je tradícia dávať dieťaťu meno toho dňa týždňa, v ktorom sa narodilo. Ja sa volám Kodwo, pretože som sa narodil v pondelok. V našej rodine sú aj dva Piatky a tri Nedele,“ povedal novinárom.
Téma čierneho pápeža bola príťažlivá už v minulosti. Podľa stredovekého latinského textu Predpovede o rímskych pápežoch, známeho pod názvom Malachiášovo proroctvo od svätého biskupa Malachiáša z Armaghu (1094 - 1148), by mal po Benediktovi XVI. nasledovať už len jeden pápež označený ako Petrus Romanus. Teória o caput nigrum (čierna hlava) však hovorí, že pri prepise proroctva sa stratila časť o čiernom pápežovi, ktorý má stáť na čele cirkvi medzi Benediktom XVI. a posledným pápežom.
Otázne je, či by čierny pápež bol skutočne prvý. Podľa tradície bol čiernej pleti už pápež Gelázius I. z konca 5. storočia, ktorý pochádzal z územia dnešného Alžírska.
Autor: Imrich Gazda, autor je cirkevný analytik
Beata
Balogová
