ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Michal Legutký: Chyby turistov v Tatrách? To nie je len o Čechoch

Ako môžete mať kvalitu v štvorhviezdičkovom hoteli, keď personál mukluje 12 hodín denne za výplatu 300 eur mesačne? Je to o nenažranosti, tvrdí v rozhovore člen Tatranskej horskej služby.

Narodil sa v roku 1968 v Kežmarku, maturoval na strednom odbornom učilišti textilnom (mechanik pletiarskych strojov). Pracoval vo fabrike Tatrasvit ako mechanik strojov, neskôr na propagačnom oddelení, potom v bytovom podniku vo Svite. Dnes je zamestnaný(Zdroj: Karol Sudor)

Ako môže turista vo Vysokých Tatrách dostať kvalitu v štvorhviezdičkovom hoteli, keď tam personál mukluje 12 hodín denne za výplatu 300 eur mesačne? Je to o nenažranosti, tvrdí v rozhovore člen Tatranskej horskej služby - dobrovoľného zboru Michal Legutký.

K záujmu o hory vás viedli rodičia?

Určite. Mama bola v 60. rokoch minulého storočia majsterka Slovenska v behu na lyžiach, venovala sa horolezectvu, koniec koncov, vďaka Vysokým Tatrám sa dala dokopy s otcom. Za to, že som trénovaný v lezení po horách, v lyžovaní, a že toto prostredie milujem, môžu najmä oni.

Angažujete sa v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore. Čo je to zač?

Horských služieb je na Slovensku viac, takže laici v tom často majú chaos. Ani sa im nečudujem. Naša služba je občianskym združením dobrovoľných horských záchranárov, ktorí vykonávajú záchrannú a preventívno-výchovnú činnosť na území Vysokých Tatier.

Ja konkrétne som tam aktuálne v pozícii čakateľa, keďže každý záujemca o túto prácu si musí v priebehu niekoľkých rokov spraviť predpísané kurzy, školenia a skúšky, k tomu naberať prax pri skúsenejších kolegoch. Až potom sa oficiálne stane členom – záchranárom.

Aký je rozdiel medzi čakateľom a členom z pozície zásahov v horách?

Nie veľký, v podstate môžem plnohodnotne slúžiť aj zasahovať, akurát vždy musím mať pri sebe ochrannú ruku niekoho ostrieľanejšieho. Keď sa ide do terénu na zásah, nemôžem sa z toho uliať len preto, lebo som čakateľ.

Keď som si čítal odporúčania pre nových záujemcov o prácu v horskej službe, okrem skvelého zdravotného stavu a bydliska v Tatrách či blízko nich, sa odporúčal aj vek do 30 rokov. Vy ste pri nástupe túto hranicu prekračovali o deväť rokov. Čo sa vtedy stalo?

Vek, kedy začať, sa odporúča, nie prikazuje, kondícia je potrebná, nemôžete ísť na zásah a pri stúpaní do kopca vypľuť dušu. Nejaké kritériá musia byť, a tak je to správne. A prečo som ja začal tak neskoro? Pôvodne som to neplánoval, ale dlhé roky medzi týmito ľuďmi fungoval môj otec, a po jeho smrti kolegovia oslovili aj mňa. Možno ide aj o istú formu vnútorného dozrievania.

Problém je skôr v tom, že do horskej služby sa často hlásia aj ľudia, ktorí to berú len ako spôsob predvádzania sa. Dostanú bundu s našitým symbolom združenia a zrazu sa z nich stávajú frajeri. Potom treba niekde v teréne zafixovať zlomenú nohu a už idú do vývrtky, prečo by to mali robiť.

Moment, to sú medzi členmi takíto „špecialisti“?

Práveže nie sú, lebo sa tam nedostali, ale nejakým spôsobom získali oblečenie s našitým logom a zneužívajú to. Takí nám nerobia dobré meno a niekedy je ťažké vysvetľovať, že nejde o našich ľudí.

Robiť dobrovoľného člena horskej služby totiž nie je žiadna frajerina, ale služba. Preto sa ani nečudujem, ak má niekto záujem, svietia mu očičká, a po čase zistí, že je to drina. Pretŕčanie sa na lyžiarskych svahoch nestačí.

Prečo to takých láka? Dajú sa aspoň na status člena horskej služby dobre baliť baby?

No... možno aj áno, ale ja som už ženatý. (smiech) Pravdou je, že mladí chlapci majú pri takejto práci vyšportované telá, takže to môže byť jedna z motivácií, ale viac ide zrejme o samotný status, teda vážnosť, ktorú tá pozícia má. Keď vám na svahu bežný turista - lyžiar povie, že tam a tam nechoďte, môžete a nemusíte ho rešpektovať. Ak vám to povie člen záchrannej služby, zrejme to budete akceptovať. Ale sú aj prípady z praxe, keď práve nepracujeme – niekde sedíme piati členovia horskej služby a prisadne si k nám známa osobnosť len preto, lebo podľa červeného oblečenia a loga vidí, čomu sa venujeme.

Navyše práve my sme tí, ktorí bežne ľuďom odpovedajú, ktorý kopec alebo dolina sa ako volá, a je jedno, či ide o rehoľné sestry alebo školáčky z gymnázia. Koho iného sa spýtajú, keď automaticky predpokladajú, že sme na to odborníci? A táto pozornosť je príjemná, čoby nie. Dostávame aj ponuky na súkromné sprevádzanie po horách či inde, ale to je už na charaktere každého človeka – či túto prácu berie ako pomoc iným alebo ako snahu dostať sa s niekým do horizontálnej podoby. (smiech)

Poďme k štruktúre horských služieb. Vám sa nepozdáva.

Poviem to na príklade – tak, ako máme dobrovoľných požiarnikov, existujú aj profesionálni. Rovnaké je to pri horských službách. Ale kým obe skupiny požiarnikov viac či menej spolupracujú, medzi horskými službami je to, žiaľ, horšie.

V čom?

Kedysi fungovala jedna služba, jej názov bol Horská služba na Slovensku. Gro tvorila profesionálna zložka, tvorená zo starých tatranských bardov a chatárov, možno poznáte mená ako Gejza Haak či Paľo Rajtár. Všetko to boli ľudia zrastení s Tatrami, skvelí vodcovia, ktorým pomáhali aj dobrovoľníci. Celé to fungovalo na partnerskej báze, obe skupiny boli rovnocenné.

Potom sa však pôsobením niektorých ľudí vyčlenila profesionálna zložka, ktorá sa stala akýmsi štátom v štáte. Dostali štatút Horskej záchrannej služby a aj vďaka lobingu u správnej politickej strany získali začlenenie pod Ministerstvom vnútra. Postupne sa tak vytratil duch kamarátstva, ktorý fungoval dlhé desaťročia.

Nerozumiem, v čom je problém.

Oni sú teraz rozpočtová organizácia, postavená na jednu úroveň s policajtmi a hasičmi. Ale kým tieto dve zložky si pri zásahu v rámci autonehody alebo pri požiari nenárokujú žiadne platby od tých, ktorým pomáhajú, lebo majú peniaze zo štátneho rozpočtu, horská služba áno. Keď sa teda zraníte v Vysokých Tatrách, a nie ste poistený, nebudete sa stačiť čudovať, koľko si naúčtujú. Ak to zjednoduším, tak zaplatíte aj za číslo svojich topánok.

Vy ako dobrovoľníci zasahujete vždy bezplatne?

Samozrejme, inak by to nebolo dobrovoľníctvo. Nám ide o pomoc ľuďom v horách, nie byť tam preto, aby sme skasírovali, čo sa dá. Od ľudí teda nepýtame nič.

Z čoho to všetko potom financujete?

Príspevky máme napríklad od prevádzkovateľov vlekov, ktorí si nás objednajú, aby sme boli celý deň k dispozícii na svahoch lyžiarskeho strediska. Peniaze idú do spoločnej kasy a z toho sa nakupuje naša výstroj, oblečenie a podobne.

4.jpg

Dobrovoľníci sú pre profesionálov menejcenní

Lenže turisti sú často nezodpovední. Prečo by som ja mal z daní financovať pomoc niekomu, kto sa vyberie do lavínového terénu, hoci horská služba ráno hlásila, že to neodporúča? Mne sa zdá logické, že taký človek si má zásah zaplatiť. Nabudúce bude možno viac rozmýšľať.

Keď k vám prídu hasiči pri požiari bytu, tak vám svoj zásah naúčtujú? Fungujú pod Ministerstvom vnútra, kde funguje aj horská služba. Prečo policajtom a hasičom neplatíte, a im áno?

Nezvyšuje však fakt, že za zásah horskej služby musíme platiť, zodpovednosť ľudí v horách? Keď je všetko zadarmo, automaticky to podporuje aj ľahostajnosť. Vezmite si, ako sa vodiči zvyknú správať k služobnému a súkromnému autu.

Samotná myšlienka platieb je dobrá, ale celkový systém je nastavený zle. Niektoré zložky ministerstva neplatíte, iné áno. Horská služba dostáva peniaze z daní občanov rovnako ako policajti. Prečo potom pýta aj za samotný zásah v horách?

Existenciu profesionálnych zložiek však, predpokladám, nespochybňujete. Dobrovoľníci nemôžu byť všade, navyše ľudia očakávajú systémový prístup, nie nárazový.

To nie, profesionáli sú potrební. Nerozumiem len, prečo považujú nás, dobrovoľníkov, za horších, a prečo nás – na rozdiel od minulosti – prestali využívať. Keď niekde spadne lavína a sú tam ľudia, alebo sa niekto stratí, tá profesionálna služba radšej posťahuje svojich kolegov z Nízkych Tatier, zo Slovenského raja, jednoducho zo širokého okolia, ako by mala požiadať o pomoc nás, dobrovoľníkov, hoci sme oveľa bližšie a zároveň rovnako schopní pomôcť.

Ide o podiel, ktorý by vám potom museli zaplatiť z celkového koláča za zásah?

Áno. Robia tak preto, aby sa nemuseli deliť o platby. Dobrovoľníci akoby pre nich nič neznamenali.

Majú vás za menejcenných?

Áno. Pritom máme školenia a skúšky od nich, keďže sú jediná autorizovaná organizácia, ktorá ich môže vystavovať. Zvláštne je, že keď niekto absolvuje školenia u autorizovanej osoby v Rakúsku v Alpách, pre nich je to zdrap papiera. Všade inde to školenie platí, v Nemecku, v Taliansku či vo Francúzsku, len na Slovensku je to pre horskú službu neplatný doklad. Čo si o tom máme myslieť?

Teraz poviem vec, ktorá je vo Vysokých Tatrách verejným tajomstvom, hoci sa o tom nahlas nesmie hovoriť. Keď sa v zime Tatry takpovediac zavrú, Horskej záchrannej službe padá 75 percent činnosti. Horolezci a profesionáli sa totiž v horách viac či menej vedia pohybovať, a tak je im obvykle jasné, čo si môžu a nemôžu dovoliť. Náhodných turistov, ktorí preceňujú svoje sily, vtedy, logicky, rapídne ubudne.

A ešte jeden konkrétny príklad – pred rokmi sa z istého ústavu stratila stará pani. Bolo podozrenie, a neskôr sa aj potvrdilo, že sa stratila v lese, ktorý už patrí do tatranského pásma. Keď bolo vyhlásené pátranie, prišli dobrovoľní hasiči, do hľadania sa zapojili aj občania, dokonca aj záchranná brigáda z Komárna, kým horská služba sa k tomu postavila ako k mŕtvemu chrobákovi, vraj to nie je v ich rajóne. Sami do terénu nešli a nás tiež nezavolali. Tá pani sa možno mohla nájsť oveľa skôr. Na zásah nás inak nezavolali fakt už dlhý čas. Dobrovoľníci tomu nerozumejú.

To je vec, ktorú profesionálnej službe vyčítate najviac?

Najviac mi prekáža asi to, že sa vytratil duch spolupatričnosti, že sa tvária, akoby sme boli horší. Pre nich ani nie sme záchranári, ale obyčajní turisti.

Ako môžu turisti naraziť na vás – dobrovoľníkov?

V zime nás nájdete na svahoch, v lete mimo lyžiarskej sezóny zase robíme v tatranských dolinách hliadky, a keď vidíme, že je niekde problém, pomôžeme. Sami si vyberáme lokality, kde je väčšie riziko zranení, je to istá forma prevencie.

Ďalšia možnosť je, že niekoho sprevádzame na základe objednávky. Napríklad ak si nás objedná veľká firma, ktorá chce svojim zamestnancov umožniť výlet po horách a zaplatiť sprievodcov. V podstate ide tiež o jeden zo zdrojov našich príjmov, z ktorého financujeme ostatnú dobrovoľnú činnosť.

Keď idem do Tatier a som poistený, hrozí mi, že sa o mňa horská služba nepostará, ako má?

Postará, ale pozor na jednu vec – ak zídete čo len pár metrov mimo oficiálneho chodníka a zablúdite, nájde vás síce, ale poistka vám bude nanič.

Prečo?

Lebo sa zdržiavate mimo značeného chodníka, ktorý je určený na turistiku. Ak si odbehnete čo len meter mimo neho trebárs kvôli malej potrebe, a zlomíte si tam nohu, máte smolu. V takom prípade totiž porušíte návštevný poriadok a záchrannú akciu vám budú účtovať.

Najlepšie je teda doplaziť sa za každú cenu späť na chodník.

Asi tak, aj s nasadením života. (smiech) Darmo budete mať poistku, keď sa zatúlate mimo značiek.

Ak bude niekto zbierať huby, je zrejmé, že bude mimo chodníka.

Presne tak. Otázne je, či potom má zmysel, aby si platil poistku. Ja osobne ju však pri pohybe v Tatrách určite odporúčam, hoci nie celkom rozumiem systému, ktorý u nás funguje.

3.jpg

A ešte sa nám aj smejú

V povedomí ľudí je v súvislosti s Vysokými Tatrami zakorenené čosi ako fenomén českého turistu. Zjednodušene povedané, ak vraj do Tatier prídu Česi, horská služba by mala byť v pohotovosti, lebo sa im určite niečo stane. Nie je to len mýtus?

Jasné, že je. Vôbec nemusí ísť len o českých turistov, bežne sa zrania aj iní cudzinci či rovno Slováci. Vo Vysokých Tatrách funguje skôr iný fenomén – ak niekto príde do Tatier, akoby za každú cenu musel dodržať naplánovaný program a vidieť čo najviac. Domáci obyvateľ vystrčí hlavu z okna a povie si – počasie dnes nevyzerá optimisticky, kašlem na to, pôjdem zajtra. Turista, ktorý príde len na obmedzený čas, také varovanie často ignoruje a ide na túru, hoci to nemá logiku.

Samozrejme, takú chybu robia často aj Česi. Na každý deň počas celého pobytu si naplánujú veľkú túru, vôbec nie najľahšiu, pritom taký záťah by bol často problémom aj pre trénovaných ľudí, nieto pre takzvaných sviatočných návštevníkov. Je to asi vec psychiky, keď si ľudia nedokážu povedať, že nie, dnes nejdem, lebo riziko je priveľké. Aby som však Čechom nekrivdil – už som na nebezpečných miestach stretol aj Slovákov, a hádajte, čo mali obuté.

Tvárite sa, akoby mali šľapky.

Presne tie. Sandále, šľapky a podobne. Z takých ľudí ma ide vychytiť, vyslovene si koledujú o problém. A ešte sa nám, záchranárom, smejú. Vraj načo chodíme vo vibramách, keď je vonku také teplo. Iste, smerom hore vylezú aj v sandáloch, dokonca aj bosí, ale nech skúsia ísť v šľapkách dole kopcom.

Najhoršie pritom je, že keď niekto zlezie vysoký kopec, má pocit víťazstva a eufórie, a cestou dole už nie je taký opatrný, lebo si myslí, že to nejako zbehne. Štatisticky však práve vtedy vzniká najviac úrazov. Už plno nesmrteľných a nezraniteľných skončilo v sanitkách či v truhlách len kvôli podceneniu situácie.

Nespomínali sme Rusov.

Tí prichádzajú najčastejšie až po sviatku Traja králi. Po Tatrách však veľmi nechodia, maximálne len lyžujú, a popri tom sa chcú riadne vybujačiť, teda zabaviť. Ich nesmrteľnosť po litri vodky ma až fascinuje. (smiech)

Vďaka peniazom sú nastavení tak, že si zaplatia všetko od začiatku do konca, a tak chodia aj úplní začiatočníci. Na lyžiarskom kurze ich tu naučia spúšťať sa dole kopcom oblúkmi, po pár dňoch si už myslia, že sú majstri sveta, a tak automaticky pridajú na arogancii a úrazy sú na svete. Často neublížia ani tak sebe ako skôr druhým tým, že ich zrazia na lyžiach. Podobne sa však správajú aj Poliaci, takže zase by som negeneralizoval. Chyby robia domáci aj cudzinci, a je jedno, odkiaľ sem prišli.

Čo také vystrájajú Slováci?

Do Tatier chodia najčastejšie takí, ktorí už obvykle vedia, čo ich tu čaká. Sú teda viac menej pripravení a toľko neriskujú. Nájdete však medzi nimi aj machrov, čo si dajú tenisky a behajú v nich po snehovom poli, takých som stretol už neraz. Platí však aj to, že Česi a Slováci sú z relatívne hornatých krajov, a tak v podstate vedia, čo u nás čakať. Takí Poliaci a najmä Nemci, ktorí prídu z nížin a rovín, netušia, že v priebehu 90 minút sa môže počasie v Tatrách zmeniť z plus 30 stupňov Celzia na plus 5, a ešte sa aj čudujú, keď ich niekto varuje.

Pamätám si, ako sa niektorí turisti zo mňa smiali, keď som ich niekam sprevádzal v horúcom lete, pričom v batohu som mal okrem iného aj sveter, tričko s dlhým rukávom, nepremokavú bundu, rezervné ponožky, čiapku a rukavice. A potom boli prekvapení, keď sa mi to všetko zišlo.

legutky_michal.jpg

Značkové topánky sú nanič, ak ich kúpite deň pred túrou

Najčastejšou chybou návštevníkov Tatier je teda podceňovanie situácie, či už počasia alebo terénu?

A kondícia. Tá robí mnohým naozaj veľké problémy. Aj svoje deti učím tomu, aby ju mali, aby radšej nikdy nepreceňovali svoje sily. Poviem príklad – keď ideme na Téryho chatu, naplánujeme si aj to, že pôjdeme cez Priečne sedlo. Na Téryho chate si však poctivo zistím, ako na tom deti sú, či ešte vládzu, či ideme ďalej alebo sa radšej vrátime. A viem aj to, že keď na chatu dorazíme o druhej poobede, cez Priečne sedlo s nimi už nepôjdem, lebo je neskoro. Ísť niekam za každú cenu je popri kondícii ďalšia chyba, ktorú ľudia bežne robia.

Dá sa tá ľahkovážnosť zdôvodniť?

Niekedy mám pocit, že súčasná spoločnosť je všeobecne premotivovaná a ľudia zabúdajú, že nemusia urobiť všetko naraz, že si niečo môžu nechať aj nabudúce. Každý v Tatrách by mal pritom vedieť, že keď ide na Slavkovský štít, vyrážať zo Smokovca o desiatej doobeda je pomaly neskoro aj v lete, nieto v zime.

Na internete je množstvo informácií, ktoré môžu ľuďom pomôcť vyhnúť sa chybám začiatočníkov. Je mi záhadou, prečo ich mnohí nevyužívajú. V horách treba mať najmä pokoru. Kto si nepreštuduje stránky horskej služby, kde sa jasne píše, kam sa neodporúča v daný deň ísť, ten si o prúser vyslovene koleduje.

Sú problémom aj mačovia či fiflenky z obchodných centier veľkých miest?

No, stáva sa, že niekto, koho vrcholným výkonom boli doteraz dve podlažia na eskalátore v nákupnom centre, chce zvládnuť Slavkovský štít, čo je aspoň sedem či osemhodinová túra len smerom hore. Potom sa čuduje, prečo nevládze. Nevráti sa však, lebo sa mu zdá, že zlyhá v očiach frajerky.

Dosť sa tiež podceňuje pitný režim. Teraz myslím ten normálny, nie alkohol. Ľudia zabúdajú, že dva litre pitnej vody v Tatrách nič neznamenajú. Toľko bežne vypije môj 13-ročný syn, a to ani nemusí isť na túru.

V núdzi môže pomôcť aj voda z plies či potokov, nie?

Je to síce voda, ale suchá, doslova destilovaná. Nie je to pramenitá voda, ktorá by vám doplnila minerály a soli, a čím viac ju pijete, tým ste smädnejší.

Čo znamená dobrá obuv? Nákup na Miletičke asi neodporúčate.

To teda nie. Lenže niekto si aj kúpi značkové topánky, a aj tak sú mu nanič.

Dôvod?

Vezmime si tie už spomínané „pipenky“, pre ktoré sú horami často len nákupné centrá a značkové obchody. Potom sa s frajerom na drahom aute vyberú do Tatier, majú so sebou drahé a kvalitné topánky, lenže kúpia si ich len deň pred odchodom. Ja keď si kúpim vibramy, minimálne mesiac ich nosím do roboty, po dvore a podobne, až potom s nimi idem do vysokohorského terénu. Aby sa vychodili, aby si na ne zvykli aj nohy, aby sa správne vyformovali.

Kto to totiž neurobí, bude sa čudovať. Vyjde hore na kopec, začnú ho odierať topánky, príde nervozita, človek chce zbehnúť čo najskôr dole, a práve vtedy podcení situáciu. Nesmieme zabúdať, že nohy sa musia cítiť komfortne, inak začne robiť problémy celé telo. A bolesť na tele je prakticky istá cesta k stresu aj k úrazu. Zakopnete, zlomíte si predkolenie alebo vytknete nohu a dotancovali ste. Podotýkam ešte, že nikdy si do hôr nekupujte topánky, hocako drahé, ak nemajú pevný členok. A nezabúdajte na elastický obväz.

Prečo?

Pri zostupovaní dole kopcom tvrdo zaťažujete kolená, takže ak si ich stiahnete elastickým obväzom, určite neurobíte chybu. Smerom hore vás totiž budú bolieť stehná a lýtka, prípadne ramená od batohu, smerom dole však dávate zabrať práve kolenám. Doslova na ne narážate, veď si to vyskúšajte cestou dole schodmi. Nie však šesť poschodí, ale ekvivalent zostupu z Rysov, čo môže byť, obrazne povedané, aj tisíc poschodí.

2.jpg

Služby v Tatrách? Je to najmä o nenažranosti

Nejeden Slovák má skúsenosť, že v Alpách sú cenovo porovnateľné, prípadne aj lacnejšie, zato kvalitnejšie služby. Podobnú skúsenosť mám aj ja. Hotelieri a celkovo podnikatelia v Tatrách pritom nariekajú, že klesá počet návštevníkov. Vždy, keď sa v Tatrách ocitnem, pýtam sa – a čomu sa čudujú, keď tie ich služby sú často katastrofálne, s nevrlým personálom a cenami ako v Paríži?

Záleží na tom, čo presne človek očakáva. Mám dobrú známu, ktorá pracuje v štvorhviezdičkovom tatranskom hoteli. Od takého hotela by ste už očakávali služby na úrovni. Lenže ako môže turista dostať kvalitu, keď hotelová obsluha má problém dostať sa do práce, keď tam doslova mukluje 12 hodín denne za výplatu 300 eur mesačne? Rozumiem, že návštevníka to nemusí zaujímať, lebo si draho zaplatil. Lenže personál, nehorázne zdieraný majiteľmi hotelov jednoducho v takých podmienkach úsmev na tvári nevyčarí.

K chamtivosti mnohých podnikateľov, a nielen v Tatrách, som smeroval. V decembri sme boli v Levoči a v trojhviezdičkovom hoteli nefungovala reštaurácia, lebo vraj nie je sezóna. V inom trojhviezdičkovom hoteli nám inak príjemná čašníčka povedala, že si nemôžeme ďalej objednávať, lebo jej to zakázala majiteľka. Tržba od troch ľudí vraj nedokáže uhradiť náklady na energie v miestnosti, a tak má zavrieť. Za jedlo a pitie sme pritom nechali 50 eur. Podotýkam, že čašníčka robila aj recepčnú a kuchárka upratovačku a chyžnú. Kto normálny by sa v takom hoteli ubytoval znovu? Ak potom niekto narieka, že im tam nik nechodí, pôsobí to ako zlý vtip, keďže nás vyhnali ako jediných zákazníkov.

Áno, poznám také služby, je to najmä o nenažranosti. Tam nepomôže iné, len podobné ubytovanie a služby ignorovať a odporučiť to aj ďalším. Vždy si preto treba dať námahu a pohľadať kvalitné služby za veľmi rozumnú cenu.

Nie vždy má človek čas hľadať ihlu v kope sena. Ak má raz niečo tri hviezdičky, má ponúkať kvalitu, ktorá tomu zodpovedá.

Rozumiem, ale niekedy sa dá vyhľadať kvalita za normálne ceny, najmä ak sa cesta plánuje dlhší čas. V trojhviezdičkových hoteloch stojí ubytovanie 80 a viac eur za noc, ale keď budete poctivo hľadať, nájdete si podhorské penzióny alebo ubytovanie v apartmánoch či súkromí za osem až desať eur na noc. Kvalita služieb bude porovnateľná, dokonca vám tam pripravia jedlo aj v čase, v ktorom vám ho hotel odmietne, či také, na ktoré máte chuť, hoci nie je v jedálnom lístku. A parkujete vo dvore, kde vám auto nik nepoškodí ani neukradne. Verte, že je takých plno.

Verím, že existujú, ale či je ich plno, trochu pochybujem.

Nebudem nikomu robiť reklamu ani antireklamu, ale vedel by som komukoľvek odporučiť miesta, kde by bol spokojný. Samozrejme, ak niekto trvá na štvorhviezdičkovom hoteli, hoci má z minulosti zlú skúsenosť, nik mu nebráni. Personál je tak zle platený, že už z princípu nemôže ponúkať kvalitné služby dlhodobo. Demotivačne je totiž nastavený už samotný systém podobných „podnikateľov“.

Prečo to ale na druhej strane Tatier, v Poľsku, funguje? Mal som možnosť vyskúšať jedno aj druhé. Keď sme prišli do Zakopaného, mal som pocit, že sme prišli do raja. A prichádzali sme zo Štrbského plesa, kde nás chcel personál kaviarne okradnúť aj na dvoch kávach.

Daňami? Dotáciami? Netuším. Najskôr je to dané povahou. Ja ako Tatranec tie rozdiely vnímam tiež, a je mi to ľúto. Sám mám zlé skúsenosti – šli sme s deťmi na bicykloch, došla nám voda, a tak sme sa zastavili v nejakej krčme v Tatranskej Polianke. To je obec, kde nie je žiadny dôvod na vysokohorskú prirážku ako na horských chatách. Za liter džúsu chceli skoro tri eurá, pritom nešlo o žiadny fresh ani o stopercentný džús.

Majitelia zdierajú turistov aj personál, a ten, keďže tých 300 eur mesačne je preň často jediný zdroj obživy, nemá kam ísť. Mlčí, inak príde o robotu. Všimol som si, že Tatranci sa s týmto štýlom arogancie kvázipodnikateľov akoby zmierili. A mám pocit, že už aj ja. Žiaľ. Neviem urobiť viac ako to, že keď sa mi ohlási známy, že ide do Tatier, tak mu odporučím niečo lacné a kvalitné, aby na tieto hory nespomínal v zlom.

Rozhovor bol autorizovaný, Michal Legutký v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  7. Rastie nám pokrivená generácia?
  8. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  1. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  2. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  3. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  4. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  5. Detské zúbky sú veda
  6. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 15 021
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 9 874
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 3 234
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 784
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 910
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 305
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 284
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 065
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 019
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 593

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.

TECH

Vedci objavili nový typ zemetrasení

Veľké tektonické zemetrasenie môže vyvolať ďalšie zemetrasenie vo svojej blízkosti.

Neprehliadnite tiež

Domov

Po študentoch sa na Kaliňáka zas chystá opozícia

Na pondelkový protikorupčný protest chcú prísť tisíce ľudí. Organizátori pozvali aj premiéra Roberta Fica

Domov

V posledný septembrový týždeň by malo prísť babie leto

Nedá sa povedať, či počasie vydrží dlhšie alebo bude iba otázkou pár dní.

Domov

Remišová: Ak bude treba, Kiska by sa mal za kauzu ospravedlniť

Obyčajní navrhujú sprísnenie majetkových priznaní.

Domov

Nukleárna vojna svetu nehrozí, myslí si František Šebej

Richard Sulík si myslí, že aj keby Severokórejčania Guam napadli, vojna nebude.