Zvedenie mysle plytkým uvažovaním je nekorektné s ohľadom na závažnosť témy, ktorú treba riešiť. Poslanci nášho parlamentu opakovane neschválili tzv. antidiskriminačný zákon. Niektorých hádam zviedlo pomenovanie začínajúce sa predponou anti. Už nechcú byť proti, želajú si pozitívne myslieť, a tak nesúhlasili s danou predponou. Iní v horlivom národovectve neuznávajú, že na našom území jestvuje diskriminácia. Nehodí sa k našej predstave, že sme holubičím národom, lebo my sme nikdy nikoho nediskriminovali. História nás učí, že pravý opak je pravda - my sme boli celé stáročia diskriminovaní. Samozrejme, že to nie je pravda, ako to dosvedčujú historici, ktorí popisujú vcelku pokojný rozvoj slovenského etnika do polovice 19. storočia. Podobne padá aj slovný výraz o holubičom národe, čo dosvedčia zasa etológovia, ktorí popisujú holuby ako značne agresívne vtáky v bitke o potravu.
Z opakovaného neschválenia zákona vytŕča čertovo kopýtko, za ktoré sa ako Slováci nevedome hanbíme, hoci sa tým príliš neodlišujeme od okolitých národov. Ide o netolerantnosť, ktorú si nechceme pripustiť, lebo vieme, že je neprípustná k vyznávanému kresťanstvu. Ide o zrejmý účelový, nevedomý mechanizmus potlačenia hanebného, neľudskosťou páchnuceho postoja k menšinám. Navyše zreteľne sa tu odráža tzv. racionalizácia, čiže zdôvodnenie svojho rozhodnutia a konania, ktorým chýba hĺbka premyslenej rozumnosti, pretože tu ide o účelovosť politických cieľov strán. Predstavitelia strán chcú využiť miestami až pudovo podložené xenofóbne postoje niektorých vrstiev ľudskej spoločnosti na zvýšenie svojich preferencií, čo nie je na zahodenie v súčasnom predvolebnom období. Pri neuspokojenom realizovaní svojich životných potrieb frustrovaní ľudia si želajú vyliať svoju zlosť, napätie, znechutenie a obavu na slabších alebo odlišných. Nie je vhodným objektom výsmech, zaznávanie či ostrakizácia psychicky tangovaných jedincov, opovrhovanie ľuďmi utekajúcich z ekonomicky ešte slabších štátov, nenávisť k predstaviteľom inej rasy, napríklad žltej, čiernej alebo, nebodaj, Rómov či židov? V dejinách ľudstva bolo veľa takýchto príkladov, žiaľ, i v histórii kresťanstva, keď sa nekresťansky likvidovali ľudia s inými pohľadmi na svet a boli napríklad upálení jezuitmi. Nespomínam už ani zverstvá fašistického a komunistického režimu, v ktorom aj inteligentní ľudia zdôvodňovali vraždiacu diskrimináciu priam na vedeckej báze.
Avšak sme na prahu 21. storočia a ukončil sa vývoj našej hrdosti svojbytného národa, ktorý sa chce začleniť do rodiny kultúrnych národov s dlhodobou demokraciou. Ale keď nás ako malý národ v rámci veľkých ríš (Rakúsko-Uhorska, Nemecka či Sovietskeho zväzu) od 19. storočia využívali, musíme sa v rámci pomyselného výkyvu historického kyvadla dejín odreagovávať na menšinách ľudstva a nepriznať im časť ochrany v podobe zákona?
Zoberme si za príklad ľudí s poruchou sexuálneho pudu. Sexuálni agresori v príšernostiach spôsobu ukájania asi nebudú vhodnými vychovávateľmi detí. Musia sa liečiť často aj stereotaktickou neurochirurgickou metódou a pritom byť v detenčnom zariadení. Príroda si vytvarovala aj ľudí s homosexuálnym zameraním, tzv. jadrových homosexuálov, pretože zameranie ich pudu sa týka vnútra, čiže jadra osobnosti. Takéto zameranie nie je prirodzené v rámci účelovosti plodenia detí, ani biologicky, ani filozoficko-kresťansky, lebo žena a muž tvoria doplňujúci protiklad v jednote ich plodu - dieťaťa.
Majú sa však diskriminovať, podobne ako to vravia niektorí o Vietnamcoch, židoch či „bláznoch“, a odsúvať ich na vedľajšiu koľaj ako podradnú vrstvu ľudí? Mnohí z nich sú vzácni ľudia - vedci, umelci či pedagógovia - práve preto, lebo sú menšinou a kompenzujú svoje zameranie, o ktorom vedia, že ho majorita odsudzuje. Nejde o primitívne, hulvátske osobnosti sekundárne vzniknutých homosexuálov, ktoré vznikajú z nedostatku bežných heterosexuálnych príležitostí, napr. vo väzniciach. Tie sú liečiteľné farmakami, psychoterapeuticky a sociálnymi prístupmi, a to so značným percentom úspešnosti. Tí sa pritom starajú o výchovu vlastných detí s takou mierou efektívnosti ako iní ľudia bez prechodného odklonenia svojho sexuálneho pudu. Jadrové homosexuálne osobnosti niekedy adoptujú deti na výchovu, keď z pochopiteľného dôvodu zamerania svojho sexuálneho života ich nemôžu splodiť a prenášať svoj genóm. Je zrejmé, že u lesbičky, ktorá sa nechá oplodniť, aby porodila svoje dieťa, je iná situácia, lebo polovica génov dieťaťa je od muža. Adoptované deti zdedili genómy svojich biologických rodičov, a preto sa v prevažnej väčšine u nich rozvíja pud heterosexuálnym smerom. Je známe, že výchovou môžeme usmerniť zameranie dieťaťa. Ak sa z detí adoptovaných homosexuálmi stávajú tiež homosexuáli, tak pravdepodobne v tej miere (ak nie nižšej), ako sa stávajú alkoholikmi deti alkoholikov. Presné údaje porovnania nie sú dostupné. Ostatné deti sa vyvíjajú s heterosexuálnym zameraním. Na základe len praktických skúseností sú to deti prichystané na život viac - či už intelektuálne, alebo citovo, často ekonomicky. Pod vplyvom názoru majority môžu znenávidieť svojich homosexuálnych vychovávateľov. Na druhej strane im môžu ďakovať za primeranú výchovu v porovnaní s mnohými deprivovanými vrstovníkmi pochádzajúcimi z rodín alkoholikov alebo abúzerov iných psychoaktívnych látok. V celej problematike ostáva otázne prehrešenie sa proti známemu Desatoru.
Tak, ako pristupujeme predpojate k možnej vychovávateľskej funkcii homosexuálnych párov, tak by sme mali pristupovať aj k výchove detí alkoholických rodičov: avšak pri rovnakých podmienkach občianskeho i právneho uvažovania nevzniká tu ďalšia forma diskriminácie - pre zmenu zasa alkoholikov? Pritom z diskriminácie - čo i len v dobrej viere - tejto jednej, nepochybne sociologicky háklivej vrstvy homosexuálnych občanov, sa dá usudzovať na podobný rozvoj nenávisti, intolerancie a následného ostrakizmu aj pre iné vrstvy, napríklad, ak to zironizujem - pre škuľavých ľudí. Nie je to ani kresťanský, ani filozoficky, o to viac juristicky adekvátny prístup a slúži iba účelovým mechanizmom niektorých intelektuálne založených predstaviteľov strán a hnutí na zvýraznenie popularity.
Diskriminácia antidiskriminačného zákona poslancami nášho parlamentu svedčí o ich neuvedomovaných únikoch pred nepoznanými hĺbkami niečoho vlastného - odporného, čoho sa desia a racionalizujú to, žiaľ, ušľachtilými motívmi. U nich ide o nevieru v človeka aj v slobodu. Mnohí z nich vlastne strácajú vieru v Boha a nemôžu veriť v človeka. Takýmto prístupom v praxi podporujú zviditeľnené sily zla, nenávisti, agresie, xenofóbie a podobných hrôz ľudskej duše.
Autor: IGOR ŠKODÁČEK(Autor je detským psychiatrom)
Beata
Balogová
