Kauza zneužívania diét v europarlamente nebola kauzou, novinári prichytili tých najpoctivejších europoslancov, tvrdí v rozhovore pre SME.sk bývalá europoslankyňa za SDKÚ Zita Pleštinská.
Váš otec prežil takmer deväť rokov vo viacerých stalinských gulagoch. Poznačilo vás to?
Otec nás príbehom svojej mladosti nezaťažoval a o tom, čo prežil, mlčal. Svoj príbeh 3170-ich dní v gulagoch otvorene rozpovedal až po revolúcii v roku 1989. Bál sa, že ak budeme vedieť o tom, čo mu v mladosti vyviedli komunisti, mohli by sme si spôsobiť problémy. Deti totiž bývajú prostoreké. Našťastie napísal pamäti, ktoré v roku 2003 vyšli aj knižne. Bol v takmer pätnástich rôznych gulagoch. Keď ho vzali, študoval v Budapešti medicínu. Po návrate domov 12. decembra 1953 už nemal možnosť ju dokončiť, a tak pracoval ako murár a neskôr ako technik.
Čo mu vlastne prišili?
Žil v Komárne, bol maďarskej národnosti. Raz do domu vtrhla „politická polícia“ NKVD. Obvinili ho, že je špión, kolaborujúci s Nemcami. Bol jednou z 85-tisíc obetí, ktoré po druhej svetovej vojne Sovieti násilne odvliekli do gulagov. Dostal desať rokov. Po Stalinovej smrti v roku 1953 došlo k opätovnej kontrole dokumentov. Rehabilitovali ho, pretože sa dokázalo, že je nevinný a obvinenie bolo vykonštruované.
Údajne sa v gulagu stretol aj s Alexandrom Solženicynom.
Áno, konkrétne v Karagande v roku 1949. Solženicyn bol odsúdený na 15 rokov za to, že v jednom liste manželke napísal, že vojna je stratená a podmienky vojakov sú nedôstojné. Otec o tomto stretnutí napísal aj krátku poviedku, zatiaľ však nebola vydaná. Solženicyn na neho urobil obrovský dojem, otec dokonca zhudobnil jeho básne. Spájali ich spoločné osudy, keďže tam boli nevinne. Ich cesty sa však rozdelili, otca po krátkom čase presunuli do iného gulagu.
Stalinova konečná stanica na smrť, z ktorej sa, našťastie, vrátil, ho poznačila. Skrýval v sebe tajomstvo. Vychovával nás k láske k hudbe, bol silne veriaci, veselý, ale často zamyslený. Snažila som sa preniknúť do tajov jeho života, nebolo to však ľahké. Vždy o siedmej večer sa zavrel do svojej izby a písal pamäti. Vtedy som nepoznala ich obsah. Až v roku 2003 boli vydané v maďarčine. Knihu som potom preložila a v roku 2010 pod názvom Poviem vám to teda všetkým, vyšla aj v slovenčine.
Som snaživá
V Budapešti ste študovali aj vy, a to architektúru. Keď si vezmem, čo robíte roky po revolúcii, dosť ste sa minuli povolaním.
Pôvodne som chcela byť opernou speváčkou, ale stavebníctvo bolo v našej rodine tradíciou. Počas štúdia na stavebnej priemyslovke sa robil výber zo študentov s výborným prospechom na vysoké školy v zahraničí. Vyberať sa však dalo len zo škôl v socialistických krajinách, do úvahy pripadalo Maďarsko alebo NDR. Bola som dobrá študentka, takže som sa nakoniec dostala na Technickú univerzitu v Budapešti.
Bifľoška?
(smiech) Skôr snaživá. Vždy som sa snažila všetko robiť na maximum. Aj neskôr v politike. Otec sa architektúre potešil, hoci najskôr razil teóriu, že ak sa chcem uplatniť v Československu, lepšie je mať slovenské, nie maďarské školy. Na tri miesta sa navyše prihlásilo 150 záujemcov, ale uspela som. Bolo to náročné, keďže po absolvovaní slovenských škôl som ovládala iba „kuchynskú“ maďarčinu.
Prečo ste potom z takej ušľachtilej profesie prešli do politiky?
Už v Budapešti som zažila trochu voľnejšie pomery než u nás, dokonca mnohí mladí v škole vystúpili z tamojšej komunistickej mládežníckej organizácie. Po návrate som sa vydala do Starej Ľubovne a šla robiť na útvar hlavného architekta v rámci okresného národného výboru. Šéfa som však oslovila slovami pán a nie súdruh predseda, takže ma čakalo pokarhanie.
Neskôr som mala problémy aj s kádrovčíčkou, ktorá sa pýtala, či chodím do kostola. Odpovedala som kladne a ona mi na to, že takých ľudí v okrese nepotrebujú. Napriek dobrým výsledkom som teda nemala šancu postúpiť a stále som bola len obyčajnou úradníčkou. Keď potom prišiel November 1989, chcela som sa osobne podieľať na zmene režimu, a tak som sa dala na politiku. Najskôr vo VPN, potom v KDH, neskôr v SDK a nakoniec v SDKÚ, kde som dodnes.
A malo to zmysel? Politiky na slovenský spôsob už majú ľudia plné zuby.
Politika je len taká, akí sú aj ľudia. Pôsobila som na lokálnej úrovni, päť rokov som strávila v europarlamente. Do vrcholovej slovenskej politiky som sa nikdy nedostala. Po voľbách v roku 2010 som sa zase vrátila na okresnú úroveň.
Ale sledujete ju, takže to zlo nepochybne vidíte.
Každá korupčná kauza ma rozruší, ale verím, že Slovensko raz bude mať spravodlivé súdnictvo a spravodlivosť zvíťazí. Keďže som veriaca, tak som si istá, že ak aj nie na zemi, isto aspoň v nebi.
V marcových predčasných voľbách hrozí nízka účasť. Čudujete sa, že mnohí aj po otrasných skúsenostiach s pravicou, nechcú ísť voliť?
Nečudujem, ale aj preto sa napríklad cez blogy pokúšam ľuďom vysvetľovať, že nie všetci sú nezodpovední a skorumpovaní. Snažím sa získať ich dôveru. Je to náročné, ale robiť to treba.
Do vecí a káuz vo vrcholovej politike SDKÚ som nebola vtiahnutá
V SDKÚ ste od jej vzniku, boli ste už v SDK, ktorá chcela podplácať novinárov. O škandáloch za tie roky sa popísalo mnoho, a nielen o Palackoch, tretích operátoroch, alternatívnych Gaboch, fiktívnych daroch strane, nevysvetlených zbavení sa dlhov, cez dávanie kšeftov straníckym funkcionárom ako pri daňovom úrade v Košiciach, až po platinové sitká či Gorilu, ktorá sa aj pri zdravej miere skepticizmu javí ako katastrofa. Nemáte s tým problém?
Myslím si, že hodnoty, ktoré presadzuje SDKÚ, sú aj v súlade s mojimi hodnotami. Verila som premiérke Ivete Radičovej. Škoda, že v nastávajúcich voľbách sa rozhodla nekandidovať.
Tie deklarované hodnoty SDKÚ opakovane pošliapala. Okrem toho pozrite sa, ako staré kádre „podporovali“ premiérku z vlastných radov.
Vysvetlím. Dvadsať rokov som bola v štátnej správe a europarlamente, štyri roky starostkou obce Chmeľnica, a vždy som bojovala najmä o to, aby sa v tom problémovom kraji, v ktorom žijem, mali ľudia lepšie. Do vecí vo vrcholovej politike som vtiahnutá nebola, sledovala som ju iba cez médiá.
Názor ste si museli vytvoriť. Nikdy ste sa za tých hore nemuseli tak trochu hanbiť? Keby riadne fungoval policajný a súdny systém, pár z nich by už asi sedelo.
Možno keby bolo súdnictvo iné... Súdnictvo, prokuratúra aj polícia by mali konať v súlade so zákonom. Všetky kauzy by sa mali dôsledne vyšetriť. Ja to plne podporujem. Keď niekto niečo vyvedie, nech je aj riadne odsúdený.
Lenže nie každá kauza musí byť kriminálnym činom. Ak sem Palacka nepustil tretieho operátora, lebo by sa vraj na trhu neuživil, nie je to protizákonné, ale odporné, keďže realita ukázala opak. Palacka priamo poškodil občanov, keď neumožnil väčšiu konkurenciu. Koniec koncov nik nesedí ani za mečiarovskú privatizáciu či obludnosti z čias Lexovej SIS.
Žiaľ, niektorí politici nekonajú pre dobro občanov, ale v prospech seba. V očiach voličov sa to posudzuje ako kolektívna vina, ktorá spadá na všetkých politikov. Potom je ťažké ľuďom vysvetliť, že my sme iní.
Iní? Veď Palacka aj ďalší boli od vás.
V strane som si pýtala vysvetlenia k rôznym kauzám. Keďže orgány činné v trestnom konaní v mnohých kauzách nevyvodili trestnoprávne dôsledky, musela som sa uspokojiť s vysvetlením kompetentných a ďalej som sa tým bližšie nezaoberala.
Vám kolegovia možno vysvetľovali, novinárom to bežne odmietali s tvrdením, že v tom a tom prípade nejde o žiadnu kauzu.
Ťažko povedať...
Spýtam sa priamo – nikdy ste v SDKÚ nenarazili na niečo, čo by vás prinútilo zamýšľať sa, či ste v správnej strane?
Často sa zamýšľam. Musíme sa však obzrieť aj do minulosti. Naša strana pre Slovensko urobila veľmi veľa. Stali sme sa súčasťou európskych a medzinárodných inštitúcií, európskej rodiny. Neteší ma, keď sa objavia rôzne kauzy, ale verím, že sa spravodlivo vyšetria. SDKÚ patri do Európskej ľudovej strany a zastáva aj kresťanské hodnoty, ktoré sú pre mňa ako veriacu dôležité.
Čo je kresťanské na podplácaní novinárov, na arogancii Palacku, na platinových sitkách, kupovaní poslancov, na Bubeníkovej, províziách, spomínaných v Gorile? Pri Bubeníkovej hlasovala proti SDKÚ ešte aj premiérka Radičová.
Nestotožňujem sa s týmito praktikami, ale zatiaľ neboli vyvodené žiadne trestnoprávne dôsledky. Nepohybujem sa v týchto sférach, na lokálnej úrovni riešim množstvo iných problémov. Pracujeme na rozbitých cestách v Starej Ľubovni, angažujem sa za hraničný priechod Mníšek – Piwniczna, chcem, aby raz fungoval vlak z Popradu do Krakova, robím na revitalizačných a protipovodňových projektoch, nemám teda príliš veľa času na venovanie sa témam vo vrcholovej politike.
Mnohé kauzy sú staré. Nie je toto len barlička, ktorú môžu používať regionálni politici, aby sa diplomaticky vyhli odpovedi a kritike vlastných?
Keby som mala všetky tie kauzy preverené a poznala detaily, určite by som vám odpovedala presnejšie. Napríklad pri Gorile držím palce všetkým, čo majú záujem ju riadne vyšetriť. Všetkých vinných nech odsúdia. Ak niekto bral provízie a úplatky, nech je tvrdo potrestaný.
Ak sa Gorila ukáže z väčšej časti ako pravdivá, a potvrdzujú to už mnohí relevantní ľudia, povesť „slušných“ reformátorov sa zrúti. Človeku je až nevoľno z toho, ako tento štát funguje.
Z tém ako Gorila sú už ľudia unavení. Na Slovensku je mnoho iných problémov, ktoré musíme riešiť, takže sa musíme venovať aj im. Napríklad rómskej problematike.
K tej ešte dôjdeme. O čom však chceme hovoriť v krajine, v ktorej sa ukazuje, že politici sú panákmi oligarchov?
Za všetkými kauzami sú ľudia. V politike by však mali byť len takí, čo sú čistí a nepodplatiteľní. Ja môžem hovoriť len za seba. Nikdy som neurobila nič také, čo by mi bránilo ráno vstať a pozrieť sa do zrkadla. Dobrú politiku môžete robiť len vtedy, keď nie ste na nikom závislý.
Prečo ma SDKÚ odsunula? Pravdu som sa nikdy nedozvedela
Keď ste boli v europarlamente, istá agentúra vás vyhlásila za najaktívnejšiu slovenskú europoslankyňu. SDKÚ sa vám „odmenila“ tým, že vás dala až na šieste miesto do volieb v roku 2009, prednosť dostali Kukan, Šťastný, Gaľa, Kubovič a Tkáčová. Prečo vás odstavili?
Ťažko povedať, to by ste sa museli spýtať v SDKÚ.
Boli ste ale sklamaná.
Klamala by som, ak by som hovorila, že som nebola sklamaná. Je to však otázka skôr na vrcholových politikov našej strany.
Nejako vám to snáď zdôvodnili. Dnes o europoslancoch a ich práci nevieme prakticky nič. Kukan sa vytratil úplne a Šťastného počuť, len keď kritizuje Širokého. Máme krízu, EÚ sa otriasa, rieši sa euro a euroval, a naši europoslanci sú ticho. Nie je trápne, že sa ľuďom budú zase vtierať až pred voľbami?
Nechcem to hodnotiť, kandidátov a ich poradie vyberajú členovia strany. Možno som trochu zlyhala aj ja, lebo keď som sa v rámci primárok v SDKÚ dostala až na šieste miesto, povedala som si, že získať dostatok preferenčných hlasov bude príliš náročné a nedosiahnuteľné. Nerobila som preto takmer žiadnu kampaň. Bola to chyba, lebo nakoniec mi prekvapujúco chýbalo necelých 700 hlasov, aby som sa tam opäť dostala. Škoda.
Pýtal som sa, či vám to nejako zdôvodnili.
Pravdu som sa nikdy nedozvedela.
V tých voľbách SDKÚ prišla o jedného europoslanca, miesto troch získali miesta len Kukan a Šťastný. Keď ich tak sledujete, robia to dobre?
Ja som tam svoju prácu robila na maximum.
Robia tak aj oni?
To by mali hodnotiť iní. Ťažko povedať, či to robia rovnako dobre alebo horšie ako ja. Sú v inej polohe, lebo kým ja som pracovala v pomerne sledovanom výbore pre vnútorný trh a ochranu spotrebiteľa, Edo Kukan sa angažuje v oblasti zahraničnej politiky, napríklad na Balkáne. Asi to robí, ako najlepšie môže.
Kauza zneužívania diét europoslancami nebola kauzou, bolo to inak
Televízia RTL pred tromi či štyrmi rokmi verejnosti ukázala, ako viacerí europoslanci zneužívajú svoje pozície. V piatok ráno nabehnú do práce, zaregistrujú sa, vďaka čomu majú nárok diéty, a potom zmiznú.
Hm, to bola tiež taká zvláštna kauza...
Aká?
V europarlamente boli a sú aj poslanci, ktorí sa nedokážu presadiť svojou prácou. Napríklad Hans Peter Martin, ktorý patril do skupiny nezávislých. Za celou kauzou stál vtedy on, a len preto, aby nejako upútal pozornosť médií a verejnosti.
Europoslanci tie diéty predsa zneužívali, nie?
Pravda je taká, že vo štvrtok sa v parlamente pracovalo až do večera. Ja som patrila medzi tých poslancov, ktorí sa zúčastňovali aj štvrtkových hlasovaní o sedemnástej hodine, mnohí sme pracovali každý deň až do polnoci. Podľa mňa boli viacerí poslanci do tejto kauzy vtiahnutí nevinne.
Nerozumiem. V piatok prišli okolo siedmej ráno, podpísali sa a chceli odísť. Takto by neoprávnene získali 284 eur na diétach.
Som si istá, že Hans Peter Martin sa chcel zviditeľniť. Nerobil žiadnu legislatívu, a tak sa snažil zaujať tým, že novinárom podhodil toto.
Podľa vás to bola bublina? Je to na kamere a reportéra s kameramanom nakoniec vyviedli z budovy.
Možno tí poslanci mohli povedať, ako to celé je, a neutekať pred kamerami. Paradoxne novinári takto odchytili tých, čo reálne pracovali do štvrtkovej noci, a nie tých, čo odišli už vo štvrtok ráno alebo na obed. Inými slovami chytili tých najpoctivejších. Navyše tam boli takí, ktorých prichytili ráno s kufrom, ale po podpise šli ďalej pracovať do svojich kancelárií, prípadne na iné stretnutia.
Tí ľudia sa chystali domov.
Ťažko povedať, či sa chystali odísť domov či na letisko, to tam nik z nich nepovedal. Poslanci mali jednoducho uviesť pravdu, ako to bolo, žiadna kauza by tak nevznikla. V spomínanej reportáži som videla aj nemeckú poslankyňu Evelyn Gebhardtovú, s ktorou som spolupracovala na smernici o službách, pričom patrila k najaktívnejším ľuďom v europarlamente.
V danej chvíli som tam síce nebola, takže nemôžem dať ruku do ohňa za všetkých, ale podľa mňa to celé bolo inak. Hans Peter Martin bol najskôr v liberálnej frakcii, ale pre rôzne incidenty ho nakoniec vylúčili, a tak sa zaradil k nezávislým. Medzi nimi sa môžete presadiť len ťažko, tak si hľadajú zástupné témy, aby niečím zaujali.
Najviac piva vypil Peter Šťastný
Koľko ste vtedy zarábali?
Neviem už presne, okolo tritisíc eur v hrubom, k tomu sme mali paušál na asistentov, ale na sumu si už nespomeniem (v roku 2004 bol približne 480-tisíc korún mesačne – viď tu, pozn. autora). Pripočítať treba spomínané diéty plus náhrady za letenky. Ubytovanie, stravovanie a ďalšie výdavky sme si platili sami. Ja som mala v Bruseli prenajatý dvojizbový byt za takmer 1500 eur mesačne, v Štrasburgu som bývala v hoteli. Dnes sú tie mzdy vyššie, všetci poslanci majú rovnakú sumu, kým vtedy sme mali platy určené našou krajinou.
Stačilo vám to, nie?
Hm, život tam je drahý, občas som sa zamýšľala, prečo vlastne slovenské médiá mali v Bruseli a Štrasburgu tak málo spravodajcov. Zrejme to súviselo s vysokými nákladmi. V takom Štrasburgu stojí len ubytovanie v hoteli na jednu noc okolo 150 eur a viac.
Koľko tam stojí pivo?
Od 3,50 do asi 6 eur.
A to odkiaľ viete?
(smiech) No, chodili sme si s kolegami pochutiť aj na pive. Najmä keď som tam mala návštevníkov, ktorých sme mali možnosť dvakrát ročne pozvať zdarma, poslednou zastávkou v Bruseli bola vždy reštaurácia pri „cikajúcom chlapcovi“. Mali tam výborné pivo za 4,50 eura.
Čo po vás v Bruseli ostalo?
Poviem, čo sa mi podarilo vybaviť priamo pre Slovensko. Keď bola víchrica vo Vysokých Tatrách, zmobilizovala som kolegov a z fondu solidarity sme získali 5,67 milióna eur na odstraňovanie škôd. Rovnako sa mne aj kolegom podarilo ako akési odškodnenie za odstávku Jaslovských Bohuníc navýšiť čiastku z 200 na 400 miliónov korún. Hrozilo tiež oddialenie nášho vstupu do Schengenu, tak sme rozbehli isté aktivity, a podarilo sa nakloniť na našu stranu kolegov z rôznych krajín. Množstvo aktivít som vo výbore venovala voľnému pohybu tovarov v rámci EÚ, a podarilo sa, aby sme do toho boli začlenení, čo je výhodné pre našich podnikateľov.
Kto sa pohybuje v slovenskom parlamente, vidí, že zlé vzťahy medzi politikmi rôznych strán sú často divadlom pre občanov, odohrávajúcim sa len v pléne. Tí by sa čudovali, kto s kým si tam tyká, kto s kým sa priatelí či chodí na pivo. Ako to bolo medzi našimi europoslancami? Predpokladám, že rovnako.
V europarlamente medzi nami neexistovalo delenie na koalíciu a opozíciu. Viaceré témy nás spájali dokonca aj so socialistami či liberálmi. Je to normálne. Ja som podala asi 400 pozmeňovacích návrhov, a ak som chcela, aby prešli, musela som presvedčiť nadpolovičnú väčšinu. Bolo nás tam pritom 765.
Slovenskí europoslanci sa vždy v utorok v Štrasburgu stretli na spoločných raňajkách, mali sme teda veľmi dobré vzťahy. Určite sme sa nedelili na SDKÚ, SMK, KDH či SMER. Dokonca sme spolu chodievali aj na pivo.
Kto z nich ho vypil najviac?
Peter Šťastný. On je taký pivár. (smiech) V Bruseli sa vyrába okolo 150 pív, a kto žije v zahraničí, vždy sa do istej miery snaží rešpektovať tamojšie tradície. Som síce rodáčka z vinárskeho kraja a radšej pijem víno, v Bruseli mi však viac chutilo pivo.
Rómom znížiť dávky, polícia by nepokoje zvládla
Venujete sa rómskej problematike. Na blogu ste napísali, že Európska komisia na obdobie 2007 až 2013 vyčlenila Slovenku asi 200 miliónov eur na projekty zamerané na podporu zamestnanosti a sociálneho začlenenia tejto komunity. Tiež ste priznali, že mnohé projekty boli vyhodené peniaze, lebo sa Rómov ani netýkali, napríklad rekonštrukcie kultúrnych domov v niektorých obciach.
Toto je naozaj vážny problém. Európska únia získava informácie často cez neziskovky, ktoré sa tejto téme venujú, a čím je problém s Rómami väčším, tým väčšie možnosti tieto ľudskoprávne organizácie, aj v oblasti získavania financií, majú.
Za rok, čo som prednostkou obvodného úradu v Starej Ľubovni, som si preverovala, či peniaze na projekty tohto typu boli v našom okrese naozaj dobre využité. A treba povedať, že mnohé boli. Nehádzala by som teda všetkých do jedného vreca.
Nik nemá pocit, že by sa situácia Rómov na Slovensku za celé desaťročia a napriek stovkám použitých miliónov zmenila k lepšiemu.
Áno, lebo problémom sú tu sociálne parametre. Tie sú nastavené zle, teda demotivačne. Keď niekto dostáva dávky vo výške, vďaka ktorej sa mu neoplatí pracovať, tak sa nečudujme, že sedí doma.
Nestačí znížiť dávky, medzi nezamestnanými je aj veľa ľudí z majority. Problém je v množstve pracovných miest. A tých je málo.
Mnohé miesta by sa dali vytvoriť. Len za posledný rok pravice som videla množstvo projektov, kde mohli pracovať na obnove hradov či kaštieľov. Rómovia sú mimoriadne šikovní, a som si istá, že keby nevyrastali napríklad v osadách, ale v bielych rodinách, uplatnili by sa oveľa ľahšie. Ničí ich však domáce prostredie, neexistujúce vzory, nemožnosť pripravovať sa na hodiny v škole a podobne.
Keď niekto prišiel s návrhom na internátne školy, aby sa deti vytrhli z osád, bolo to napadnuté ako nehumánne. Ako však zmeniť prostredie v osadách? Každý hovorí, že im treba dať prácu, ale to je už fráza, za ktorú sa v praxi dostane málokto. Darmo niekomu vezmeme dávky, keď na to nie sú naviazané ďalšie kroky.
To je zlyhanie nás ľudí, politikov nevnímajúc. Každý sa bojí siahnuť na dávky, lebo by tu vraj boli nepokoje. Máme napríklad policajný systém, ktorý by to zvládol. Myslím si totiž, že v tejto agende sa zbytočne bojíme razantných krokov, lebo sa vraj môže udiať niečo, čo si neželáme.
Vaše riešenie je aké?
Dôležitá je zásluhovosť. Najskôr im treba vziať sociálne dávky, aby mali motiváciu pracovať. Kto bude pracovať, bude sa mať lepšie.
Úplne vziať či znížiť?
Znížiť. Zase buďme humánni, nejaké minimum – napríklad jedno teplé jedlo – by mali dostať. Napríklad v Kežmarku sa však stal prípad, keď trnavská automobilka hľadala ľudí spomedzi dlhodobo nezamestnaných, a Rómovia to odmietli s odôvodnením, že sa im to neoplatí. Modelová rómska rodina, teda dvaja dospelí so štyrmi deťmi, totiž dostáva 687 eur mesačne.
Nie je to, dúfam, údaj, z toho zavádzajúceho pamfletu, ktorý koloval na internete, a ktorý tie dávky Rómom zámerne skresľoval?
Nie je, môj údaj sedí, mám ho zo stránky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Znížiť dávky však nestačí, treba vytvoriť aj pracovné príležitosti.
Ako?
Veľa v tom môžu urobiť samotné obce. Vezmite si Lomničku – keď v nej vidíte to množstvo smetí, niet pochýb, že Rómovia by tam mali čo robiť.
Majú ich obce z čoho zaplatiť?
Môžu ich platiť cez aktivačné práce. Pokojne môžu pracovať štyri hodiny denne, prípadne sa zúčastňovať na protipovodňových opatreniach.
Hovoril som s viacerými starostami, aktivačné práce podľa nich nie sú dokonalým riešením. Jednak je tam demotivujúca odmena, jednak mnohé obce tvrdia, že nemajú na nákup náradia, osobných ochranných prostriedkov a podobne.
Nech sa tam presunú peniaze, ktoré sa ušetria znížením sociálnych dávok, a bude ich dosť.
Ako motivovať Rómov, aby to reálne vzali?
Peniazmi. Ak nebudú mať sociálne dávky, neostane im nič iné.
Časť z nich to môže riešiť alternatívne, teda tým, čím aj dnes, napríklad krádežami.
Toho sa nebojím. Včera bolo za mnou na úrade 20 Rómov, a chceli prácu. Ja tvrdím, že keď budú mať možnosť, neodmietnu to. V obci musí fungovať spolupráca starostu, riaditeľa školy, zrejme aj kňaza, inak sa nepohneme. Buď tým Rómom pomôžeme, alebo nám prerastú cez hlavu. Nesmieme sa pozerať na farbu pleti, každý by mal mať nárok na to isté. Rómovia musia mať rovnaké práva aj povinnosti ako my.
Majú dnes rovnaké povinnosti?
Myslím si, že sme ich rozmaznali.
A práva?
Niekedy väčšie ako tie povinnosti.
Faktom je ale aj ich častá diskriminácia. Manželka pracovala v personálnej agentúre, do istej firmy odporučila šikovného Róma. Na pohovore uspel, nadriadený bol s jeho prácou mimoriadne spokojný, ale majiteľ firmy ho po krátkom čase vyrazil s odôvodnením, že ho tam nechce. Dokázať sa mu to nedá, lebo verejne to neprizná, ale akú už len môže mať slušný Róm motiváciu, keď ho potrestali za príslušnosť k etniku?
To je zlé, ale sú aj iné firmy. Napríklad U. S. Steel zamestnáva 110 Rómov. Verte, že tí ľudia už žijú iným životom a ich deti vyrastajú inak. Možno by nebolo zlé, keby štát pre podnikateľov vytvoril také programy, ktoré by ich motivovali zamestnať práve Rómov.
Napríklad?
Že by na to dostávali financie z balíka peňazí, ktorý dnes ide na sociálne dávky. Rómovia dnes tie peniaze minú za týždeň. Čo by sa stalo, keby obce vytvárali nejaké obecné podniky, kde by Rómovia vyrábali napríklad drobné upomienkové darčeky pre nejaký hrad?
A sme pri pozitívnej diskriminácii. Majorita však voči nej namieta.
Žiaľ, situácia sa dostala do štádia, že to už inak nepôjde. Iné nám neostáva.
Ako vnímate školu v Šarišských Michaľanoch, o ktorej súd rozhodol, že vzdelávaním rómskych detí v oddelených triedach porušuje zákon?
Bola som v integrovanej škole v Jakubanoch, kde všetko funguje v pohode. V Šarišských Michaľanoch je to inak, dokonca spoločné triedy tam nechcú ani Rómovia. Niekto teraz do tejto situácie zámerne zasiahol zvonka, a výsledok poznáme. Riaditeľke neostane iné, než sa odvolať, prípadne rešpektovať rozhodnutie súdu.
Čo by ste na mieste tej riaditeľky urobili vy?
Až do konca cez každé možné odvolanie by som bojovala za to, aby ostal zachovaný súčasný stav, pretože ak sa to teraz násilne zmení, vznikne obrovský problém. Biele deti odtiaľ po zásahu rodičov odídu a ostane tam čisto rómska škola. A vôbec si nie som istá, či práve ten, kto celý súd inicioval, dosiahne to, čo naozaj chcel. Lokálne špecifiká sa nedajú zmeniť zo dňa na deň ani na príkaz.
Rozhovor bol autorizovaný, Zita Pleštinská spresnila niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.
Medzititulky: redakcia
