BRATISLAVA. Pred 67 rokmi zažilo Slovensko najväčší masaker civilného obyvateľstva, 21. január 1945 sa preto zapísal čiernymi písmenami do slovenských dejín. V tento deň sa totiž obce Kľak a Ostrý Grúň, stali dejiskom najväčšieho masakra zo strany vtedajšej nemeckej okupačnej moci.
V rokoch 1944/1945 vojnovými pomermi trpelo podľa historika Ústavu pamäti národa Martina Lacka predovšetkým obyvateľstvo podhorských obcí, a to dokonca dvakrát.
„Na jednej strane ich bezpečnosť ohrozovali a beztak skromné zásoby stenčovali partizáni, na druhej strane sa ich prítomnosťou automaticky posúvali do zorného uhla nacistických bezpečnostných orgánov. Mimoriadne navštevovanými sa z jednej i z druhej strany stali aj dve podhorské obce v pohorí Vtáčnik, Kľak a Ostrý Grúň (vtedy okres Nová Baňa),“ povedal dnes pre agentúru SITA Lacko.
Viaceré partizánske oddiely si práve z týchto obcí vybudovali podľa neho základňu, čo nebolo možné utajiť. Po tom, ako sa 18. januára skupinka partizánov v Kľaku dostala do prestrelky s Nemcami, zorganizovali okupanti brutálnu odvetu: vypálenie oboch obcí a vyvraždenie ich obyvateľstva.
V skoré nedeľné ráno dňa 21. januára 1945 vtrhli príslušníci Abwehrgruppe 218 (krycí názov Edelweiss, veliteľ major Erwin Thun von Hohenstein) najprv do Ostrého Grúňa a potom do Kľaku, kde začali vraždenie.
„Viacerých ľudí zastihli ešte v posteliach, odkiaľ ich vyťahovali, strieľali a neraz len postrelených ešte zaživa hádzali do ohňa vlastných domov, ktoré vojaci medzitým zapálili. Exekúciu pomáhali vykonávať aj príslušníci Heimatschutzu z blízkych nemeckých obcí Píla a Veľké Pole. Ozbrojení partizáni, ktorí sa zdržovali krátko predtým v obci a jej okolí, sa nepokúsili brániť obyvateľstvo, ktoré ich dovtedy živilo,“ povedal Martin Lacko.
V Ostrom Grúni padlo vraždeniu za obeť 62 obyvateľov, v Kľaku 84. Dovedna to bolo 146 osôb, z toho 56 žien a 38 detí.
„Pôvodne naplánovaný cieľ vyvraždiť všetko obyvateľstvo nacisti nakoniec nerealizovali. Podľa niektorých údajov sa tak stalo vďaka intervencii miestneho katolíckeho kňaza, pôvodom karpatského Nemca,“ dodal historik.
Edelweiss nebol podľa Lacka žiadnou „gardistickou jednotkou“, ako sa neraz mylne traduje, ale špeciálnym útvarom nemeckej armády, ktorý pôvodne tvorili tri oddiely: nemecký, kozácky a kaukazský (moslimský).
K nim bol neskôr pričlenený aj štvrtý oddiel v počte 130 mužov na čele s bývalým povstaleckým stotníkom Ladislavom Nižňanským. „Jeho účasť, ani účasť ďalších Slovákov na vraždení v Kľaku a Ostrom Grúni sa nikdy nedokázala, ani pred súdom. Niektoré indície, ako napríklad úmyselné zneuctenie krížov či oltára naznačujú, že hlavnými strojcami streľby boli najskôr ázijskí, moslimskí príslušníci jednotky,“ konštatoval Lacko.
Tragédia Kľaku a Ostrého Grúňa sa stala podľa Lacka symbolom nacistických represálií voči civilnému obyvateľstvu. Proti svojej vôli sa tak obe obce zaradili medzi také európske pojmy ako Lidice (rok 1942, 340 povraždených), Oradour-sur-Glane vo Francúzsku (rok 1944, 642 povraždených), či Nový Sad (vyše 1 200 obetí) v januári 1942 v okupovanej Juhoslávii.
