Novinárom je dvadsať rokov, pätnásť robí investigatívu. Redaktor a člen investigatívneho oddelenia Mladej fronty Dnes JAROSLAV KMENTA.
Čo je počuť o slovenskej Gorile v Prahe?
„Tá kauza je veľká a samozrejme nám neušla. V novinách sa objavila vo chvíli, keď to u vás začalo byť horúce. Ja som síce spis nečítal, ale kauzu poznám pomerne dobre a ukazuje sa, že problémy, ktoré prežívame v Čechách, nie sú vôbec ojedinelé.“
Ten spis sa venuje záujmom finančnej skupiny Penta. Podniká aj v Česku, písali ste o nej niekedy?
„Niekoľkokrát. Viem, že sa stáva veľmi častým námetom kolegov, ktorí sa venujú najmä ekonomickým investíciam. Je to v Čechách známa finančná skupina.“
Médiá mali spis viac rokov. Bolo chybou, že to novinári nezverejnili?
„No zmienka o tom, ako dlho to už niekto z médií má a zostalo to nezverejnené, ma prekvapila. Celkom ma zaujímali detaily a argumenty konkrétnych novinárov a médií, prečo to nezverejnili.“
Šéfredaktor SME minulý týždeň uverejnil text v ktorom postup redakcie vysvetľuje. Presvedčil vás?
„Čítal som to. Presvedčilo ma, že ste ku kauze pristupovali zodpovedne. Ak je pravda, že ste už pred dvoma rokmi šli aspoň po obsahu toho spisu, tak je to správne. Podobné skúsenosti tu máme tiež.“
V akom prípade?
„V nedávnej kauze Víta Bártu sme mesiace odkladali zverejnenie len preto, že sme nemali istotu. Našťastie sme ju získali, inokedy to nemusí prísť, aj to sa môže stať. Oveľa lepšie je zverejniť niečo, o čom sme hlboko presvedčení, ako aby sme urobili chybu a zverejnili text, ktorý je polovičatý, alebo nedajbože nepravdivý. Ocenil by som aj prístup kolegu Nicholsona, ktorý kauzu objavil a vydržal pri nej dva roky.“
Z odpočúvania vznikli vaše tri knihy. O čo išlo?
„Bol to prípad Krakatice. Išlo o súhrn odpočúvaní, keď polícia sledovala vládcu českého podsvetia Františka Mrázka, ktorého v roku 2006 niekto zastrelil. Tie odpočúvania ukazovali aj kontakty s lobistami a poradcami rôznych politikov, prostredníctvom ktorých si dohadoval kšefty.“
Ako často podobné dokumenty z tajných služieb unikajú?
„Tak raz za dva roky. Napríklad zverejnenie Krakatice nebolo o nejakej spravodajskej hre či snahe poškodzovať politických protivníkov. Policajtom, ktorí odpočúvania v rokoch 2000 a 2001 zhotovili, s nimi zakázali pracovať. Policajný tím bol rozprášený a odpočúvania sa nedali preveriť. S odstupom času je pre spoločnosť asi viac nebezpečné, ak polícia a politici zametajú kauzy pod koberec ako samotná korupcia.“
Ako ste sa vtedy dostali k odpočúvaniam?
„Mali sme oproti Gorile šťastie, že išlo nielen o prepisy, ale sčasti aj o živé nahrávky. Mohli sme si potvrdiť, že to všetko súhlasí a nikto si to nevymyslel. To bol posledný dôkaz všetkým, ktorí to chceli popierať. Viedlo to však k náhubkovému zákonu, ktorý zakazuje zverejňovanie odpočúvaní pod pokutou päť miliónov českých korún a piatich rokov vo väzení.“
Stále platí?
„Nová vláda sa ho snažila zmierniť, aby sme úplne neboli vystavení takémuto štátnemu teroru. Dali výnimku, že ak ide o verejný záujem, novinári majú možnosť to zverejniť, ale aj tak o všetkom bude rozhodovať súd. Rozhodovanie je akosi o osobnej statočnosti novinárov, šéfredaktorov a vydavateľov, či do takýchto káuz majú chuť ísť.“
A majú?
„No úprimne povedané od prijatia zákona sa znížila frekvencia citácie odpočúvaní politikov v médiách. Najmä preto, že si vydavatelia veľmi nechcú páliť prsty s vyšetrovaním. Na druhej strane to vedie k väčšej zodpovednosti novinárov si veci preverovať. Snažíme sa priniesť príbeh o podstate a odpočúvania sa stávajú len vodídlom príbehu, na ktorý odpočúvanie ukazuje.“
Stretli ste sa s materiálom, ktorý bol podvrh?
„Áno. Chodia nám podnety, aby sme sa venovali kauzám a býva pritom hoci trojstranový prepis rozhovoru. Ale býva to bez hlavičky, bez údajov, podľa ktorých by sa to dalo potvrdiť. Potom sú aj dokumenty síce s nejakým číslom, ale chýbajú podpis či pečiatka.“
Čo s falzifikátom?
„Ak má redakcia čas a priestor, aby sa tomu jeden či dvaja redaktori venovali napríklad tri týždne, tak môžu prísť aj s príbehom o tom, že tu niekto šíri falzifikát. To je tiež dobrá novinárska práca.“
Aké dôkazy musí mať novinár, aby začal písať?
„Ako prvú vec by som sa snažil získať svedectvo niekoho, kto s akciou v tajnej službe mal niečo spoločné. Viem, že je to veľmi ťažké, ale nejaké možnosti sú, pretože výmena ľudí a odchod so sebou nesie aj väčšiu možnosť, že si takýto človek hoci na nejakom tajnom stretnutí prehovorí s novinárom. Ak je takýto dokument pravdivý a veľa sa s tým nerobilo, tak som presvedčený o veľkej frustrácii pracovníka tajnej služby, ktorý sa na tom v dobrom presvedčení podieľal a keď sa s tým nič nerobilo, tak na to poukazuje. Samozrejme, by som sa pýtal aj politikov a donútil ich ku zodpovednosti a vyjadreniam.“
Odkiaľ tieto dokumenty v Česku najčastejšie unikajú?
„Viac z polície, pretože tajné služby aspoň v Čechách sú po otrasoch v 90. rokoch stabilizované. Za posledných šesť rokov som dokonca ani jeden takýto prípad nezaznamenal. Pri polícii je to jednoduchšie, ale v 80 percentách išlo naozaj o úniky, ktoré ukazovali na zverstvá a neochotu vyšetrovať niektoré kauzy. Aj teraz v prípade Gorily treba pozorne sledovať prácu polície.“
Zažaloval vás niekto z politikov a ako to dopadlo?
„Keď sme v roku 2005 odkrývali majetkové pomery vtedajšieho premiéra Stanislava Grossa. Hrozil mnohými žalobami, ale nikdy nás nezažaloval. Informácie boli presné a vedel, že by neuspel.“
A kauzy okolo šéfa Vecí verejných Víta Bártu?
„To je najčerstvejší prípad. O Vítovi Bártovi sme zverejnili celú históriu, dôvody prečo vstúpil do politiky, že ako vlastník súkromnej bezpečnostnej agentúry chcel pre ňu získavať zákazky v štátnej správe. Získali sme dokumenty, ako tú stratégiu vstupu do politiky a ďalšie zbohatnutie bude napĺňať. Zažaloval nás a všetko popieral tak dôsledne, že som občas mal pocit, či som niekde neurobil chybu. Ale mali sme pravdu. Vydal som o tom knihu Superguru Bárta a detailne v nej opisujem kauzu, ktorá sa skončila jeho odstúpením z funkcie ministra.“
Vypátrali ste tie informácie, alebo ich niekto priniesol?
„Vždy je to kombinácia. Mám najradšej, keď si tú kauzu novinár sám vydupe. Napríklad prípad týkajúci sa expremiéra Stanislava Grossa vznikol náhodou. Začali sme sa zaujímať o informácie z katastra týkajúce sa všetkých ministrov, keď sme chceli napísať, aké majú majetkové pomery. A pri premiérovi nám vyliezlo, že sumy za byt sú akési vysoké a on si začal vymýšľať, že mu pomohol strýko. Prípad Bártu je podobný, už v čase, keď neboli v parlamente, som dostal úlohu pozrieť sa na zákulisie strany. Bolo to postavené na tom, že ste si vybehali zdroje, nie oni chodili za vami.“
Vie Vít Bárta, kto vám informácie poskytol?
„Myslím, že má okruh ľudí, o ktorých si myslí, že nám to poskytli, ale ak nebude mať dôkaz, tak toho jedného nenájde. O to viac sme si dávali pozor na nejakú chybu. Bol som aj sledovaný, možno ma chceli zastrašiť, ale myslím, že to bolo skôr preto, že chceli zistiť naše zdroje. Menili sme pri schôdzkach hotely, nechodil som tam priamo z domu, snažili sme sa im to čo najviac sťažiť. Menili sme telefóny ako ponožky.“
Je to všetko drahé, majú o to redakcie záujem?
„Záujem je, ale prostriedky na to sa zužujú. Redakcia stojí pred rozhodnutím, či bude platiť človeka, ktorý mesiac nič nedá do novín, a aj ten výsledok je neistý. Roky u nás máme oddelenie s tromi investigatívnymi novinármi. Robia to ešte v Českej televízií. Inde je to často na statočnosti jednotlivých novinárov či ich šéfov.“
Darí sa stredoeurópskym novinárom prinášať reálny obraz, ako sa rodia rozhodnutia politikov?
„Myslím, že áno, ale po dvadsiatich rokoch práce novinára som presvedčený, že dokážeme odhaliť len zlomok, možno 10 percent zo všetkých podvodov a svinstiev.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
