ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Jozef Janiga: Spory horských záchranárov? Za všetkým sú peniaze

Tvrdenie dobrovoľníkov, že by vedeli zabezpečiť záchrannú činnosť lacnejšie a na aspoň porovnateľnej úrovni, je úsmevné a nereálne, hovorí pre SME.sk šéf Horskej záchrannej služby.

Narodil sa v roku 1968 v Spišskej Sobote. Vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Po škole podnikal v oblasti reklamy, v roku 1996 nastúpil ako radový záchranár do Tatranskej horskej služby, od roku 2000 bol jej náčelník. V roku 2003 sa stal ri(Zdroj: Karol Sudor)

Medzi dobrovoľnými a profesionálnymi horskými záchranármi prebieha ostrý boj. Tvrdenie dobrovoľníkov, že by vedeli zabezpečiť záchrannú činnosť lacnejšie a aspoň na porovnateľnej úrovni, je prinajmenšom úsmevné a podľa praxe z minulosti nereálne, hovorí v rozhovore pre SME.sk šéf Horskej záchrannej služby Jozef Janiga.

Kým laická verejnosť vníma horských záchranárov ako chlapov, zapálených pre hory a pomoc ľuďom, realita je taká, že medzi dobrovoľníkmi a profesionálmi prebiehajú ostré spory. Čo sa deje?

Nie je to jav, ktorý by vznikol včera, počiatky rivality siahajú až do 50. rokov minulého storočia, keď mala horská služba úplne inú štruktúru. Pamätám si časy, keď Tatranci nazývali záchranárov z iných oblastí „pašienkarmi“, a záchranári z Nízkych Tatier kolegov z Vysokých Tatier namyslenými Tatrancami.

Posledné roky sa to však výrazne zhoršilo. Už nejde o rivalitu, ale otvorený boj. Bodom zlomu sa stalo vytvorenie profesionálnej Horskej záchrannej služby, ktorá dnes patrí pod rezort vnútra.

To je fakt, a ja poviem, o čom to je. Ide o dôsledky viacerých štiepení v rámci horských služieb, pričom za všetkým sú peniaze. V roku 2000 to dokonca vyústilo do štrajkovej pohotovosti profesionálnych záchranárov Horskej služby na Slovensku. Toto občianske združenie už totiž nemalo na výplaty svojich ľudí. Žilo zo štátnych dotácií, tie však neboli nárokovateľné a preto nepokrývali všetky náklady.

Vtedy sme sa dve zložky – Tatranská horská služba a Horská služba na Slovensku – dohodli, že profesionálne zložky treba zlúčiť a vytvoriť jednu silnú organizáciu. Dovtedy fungovali pod dvoma rôznymi rezortmi s rozdielnymi úrovňami vzdelávania, materiálneho zabezpečenia a platov. Tí ľudia k sebe teda nemohli mať blízko. Na zmenu, ktorá potom nastala, som dodnes hrdý, a dodávam, že to vtedy podporila aj skoro celá základňa.

Nemám ich za menejcenných

Horská záchranná služba vznikla v roku 2003. Podľa dobrovoľníkov sa odvtedy vytráca spolupatričnosť medzi záchranármi, profesionáli ich majú považovať za menejcenných, odmietajú ich prizývať na zásahy, a ak, na spoluprácu si ich vyberajú selektívne. Bolo to potrebné?

Touto otázkou vopred navodzujete odpoveď.

Dobrovoľníci sa reálne cítia byť odstavení.

Ja sa tiež môžem nejako cítiť. Posledných osem rokov neriešim nič iné, len sťažnosti dobrovoľníkov, ich žiadosti o financie a podobne. Poďme však k pointe – jednotlivé štiepenia horských služieb spôsobili, že dnes máme medzi záchranármi 14 občianskych združení, pričom len na území Tatranského národného parku pôsobia štyri. Je ich teda veľa a základným problémom sú financie. To je pointa všetkých sporov s nami. Totiž tak, ako sú zo štátneho rozpočtu financovaní profesionáli, chceli byť v zákone a v plnej miere financovaní aj oni. Nestalo sa tak, preto sa sťažujú. Navrhoval som aj konkrétne riešenia, ktoré sa stretli s priaznivou odozvou členskej základne Horskej služby na Slovensku, vedenie s tým však nesúhlasilo.

K ich pocitu, že ich berieme ako menejcenných – táto poznámka ma vo vašom rozhovore s Michalom Legutkým z Tatranskej horskej služby – dobrovoľného zboru prekvapila. Na dobrovoľníkov sme totiž pri rôznych zásahoch objektívne odkázaní a ich pomoc reálne využívame. Nikdy som ich preto nevnímal ako menejcenných.

Problém je asi v tom, že spolupracujete len s niektorými a iných odmietate.

Dobrovoľníci sa začali štiepiť v roku 1995, keď sa pre vnútorné nezhody rozhodli od materskej organizácie odlúčiť dobrovoľníci z Vysokých Tatier a vytvorili si nové občianske združenie pod názvom Dobrovoľný zbor Tatranskej horskej služby. V súčasnosti evidujeme 14 takýchto občianskych združení.

Ďalšie štiepenie prišlo v roku 2005, keď členovia Horskej služby na Slovensku, teda organizácie, s ktorou sme dnes v spore, prostredníctvom poslanca za Slobodné fórum presadili do zákona o Horskej záchrannej službe pozmeňovací návrh, ktorý hovorí, že nami zazmluvneným dobrovoľníkom zdarma poskytujeme školenia a materiálno-technické vybavenie. Odvtedy sa dobrovoľníci rozdeľujú na tých, čo s nami spolupracujú, a teda majú spomínané veci zdarma, a tých, ktorí si to musia platiť. Toto je celá pointa problému.

Že to nepovažujú za spravodlivé je logické, nie?

Lenže to nie je naša vina. Pri tej zmene zákona sa totiž zabudlo na doložku o finančných vplyvoch a na nové povinnosti nepribudli žiadne peniaze. Školenia a materiálne vybavenie teda vieme zabezpečiť len pre istý počet dobrovoľných záchranárov, nie pre všetkých. A ja sa v prvom rade musím postarať o svojich zamestnancov, až potom o dobrovoľníkov.

Tí však namietajú, že si medzi nimi selektívne vyberáte jednotlivcov a protizákonne nespolupracujete s občianskymi združeniami ako takými.

Robíme to presne v dikcii zákona, ktorý navrhli práve dobrovoľníci. Ide o paragraf 4, odsek 3, písmená b, c zákona o Horskej záchrannej službe číslo 544/2002. Navyše aj zákon o dobrovoľníctve jasne hovorí, že upravuje právne postavenie dobrovoľníka, teda nie občianskeho združenia, a vzťahuje sa na činnosť vykonávanú dobrovoľníkom podľa osobitných zákonov, medzi ktoré patrí aj zákon o Horskej záchrannej službe. Kde je potom problém?

Pri zákone 544/2002 ste však v paragrafe 4 a odseku 3 nespomenuli písmená a, respektíve d, ktoré hovoria, že horská služba spolupracuje s občianskymi združeniami, ktoré vykonávajú záchrannú činnosť v horských oblastiach, a podporuje činnosť občianskych združení. Nejde teda o jednotlivcov, ale občianske združenia ako také.

Písmená b a c sú v súlade so zákonom o dobrovoľníctve, jednotlivcom poskytujeme školenia aj výstroj. Takto spolupracujeme približne so 160 až 180 dobrovoľníkmi. Niektorí z nich sú aj členmi občianskych združení.

Ešte raz – hovorme aj o písmenách a plus d.

S niektorými občianskymi združeniami máme zmluvu o spolupráci, s inými nie. Treba však na rovinu povedať, že ak nás ostatné združenia alebo akákoľvek právnická osoba požiadali o školenia alebo inštruktáž, nikdy sme neodmietli. Spolupráci ako takej sa teda určite nebránime.

1.jpg

Skončil som s nimi, lebo zachraňovali amatérsky

Lenže tam to už robíte za úhradu, teda ako biznis.

Samozrejme, je to komerčná činnosť. Problém je v inom – zmluvy o spolupráci máme so štyrmi dobrovoľnými občianskymi združeniami, kým kedysi ich bolo šesť. S dvomi sme zmluvy zrušili, a práve tie nás dnes tak hlasno kritizujú.

Ide o Tatranskú horskú službu – dobrovoľný zbor a v druhom prípade o Horskú službu na Slovensku?

Áno. S prvou sme pritom museli zrušiť zmluvu, lebo pri jednej záchrannej akcii jednoznačne konala v rozpore s metodikou a porušila etiku a dobré mravy.

Konkrétne?

Nerád by som to rozmazával do detailov. Na základe tiesňového volania sa rozbehla záchranná akcia, a hoci sme my ako profesionáli boli pripravení na nasadenie, túto činnosť poza náš chrbát urobili dobrovoľníci. A to takým amatérskym spôsobom, že byť ja tým postihnutým, rozhodne sa s nimi budem súdiť.

Poškodili toho človeka?

Mňa zaujímajú profesionálne záchranárske postupy, ktoré mali dodržať.

Preto sa pýtam, či ich nedodržaním spôsobili nejakú škodu alebo ujmu.

Keď si sadnete za volant pod vplyvom alkoholu, neznamená to, že automaticky spôsobíte nehodu. Otázka je, či je to dobré. Asi sa zhodneme, že nie.

Smerujem k tomu, či toto z vašej strany nebola len zámienka na ukončenie zmluvy.

Nejdem to komentovať. Striktne budem stáť za svojím názorom, že porušili pravidlá a hotovo. Tým sme spolu skončili, oznámil som im to aj listom, v ktorom boli uvedené dôvody. Len dodám, že som sa dlho bránil tomu, aby sme to riešili až takto radikálne, tá akcia však bola poslednou kvapkou.

Ak pri spolupráci dvoch subjektov príde k chybe, za normálnych okolností by si sadli a dohodli sa na postupe, ktorý chyby v budúcnosti eliminuje.

Presne tak som predsa konal. Problémy s nimi však pretrvávali už dlhšie. Cieľom spolupráce bolo, že dobrovoľníci v službe budú znamenať znižovanie pohotovostných stavov profesionálov, napríklad cez víkendy, pri asistencii na športových podujatiach a podobne. Ak však bolo v zmluve a poplachovom pláne nastavené, že majú prísť do práce šiesti a prišla len polovica, zásadne tým ohrozovali akcieschopnosť. Ich štatutára som na to opakovane upozorňoval, nepomohlo. Za výkon akcie sú pritom zodpovední profesionáli, teda my. Dobrovoľníci sú tam vo svojom voľnom čase a nenesú žiadnu zodpovednosť.

Nesú, veď medzi vami a nimi je zmluvný vzťah.

Nenesú ju ako osoby, len ako občianske združenie, reálne zodpovedáme my. Vezmite si príklady z minulosti, keď sa aj v médiách kritizovalo, či horská služba prišla načas, či urobila všetko, ako mala. Akosi sa opomínalo, že na tých akciách boli aj dobrovoľníci, pričom vina sa vždy zviezla len na profesionálov. Museli sme teda prijať také opatrenia, aby sme boli efektívni a funkční bez rizika znižovania kvality.

4.jpg

Na plnenie zmluvy som nemal peniaze

Prečo ste vypovedali zmluvu s Horskou službou na Slovensku?

Tam je zase problém s majetkami, s plnením zmluvných vzťahov, so zlou komunikáciou, prebiehajú aj nejaké súdne spory. S jej predchádzajúcim vedením sme mali nastavený istý systém spolupráce, nové vedenie si však pôvodné dohody neosvojilo. Okrem toho nám bol v roku 2010 krátený rozpočet, takže sme im v rámci spolupráce vedeli ponúknuť menej peňazí. Kritizovali nás, že neplníme zmluvu, čo bola pravda, lenže ak raz máme menej peňazí, logicky im nevieme dať pôvodnú sumu. Vyzvali sme ich teda na rokovanie o novej zmluve.

S menej peniazmi.

Áno. Dali sme prvý návrh, odozva žiadna, a tak sme pri druhom návrhu oznámili, že ak nebudú rokovať a nedohodneme sa, budeme musieť pôvodnú zmluvu vypovedať, lebo ju jednoducho nedokážeme plniť. Som predsa štatutár štátnej organizácie a nemôžem sa viazať k niečomu, na čo nemám peniaze. Nereagovali, a tak prišla polročná výpovedná lehota a ukončenie spolupráce. S jej viacerými členmi však naďalej spolupracujeme – spolu majú okolo 400 až 500 dobrovoľníkov, my z nich máme zazmluvnených asi 160. Nemáme teda zmluvu s nimi ako s občianskym združením, ale s niektorými ich členmi.

Laik to pochopí nasledovne – Horská služba na Slovensku mala platnú zmluvu, vy ste ju chceli dotlačiť k tomu, aby sa upravila v jej neprospech, ona nesúhlasila, a tak ste zmluvu zrušili a miesto toho si dohodli spoluprácu len s vybranými členmi.

Inak to nešlo. Keby bol na to priestor, ukážem vám všetky dokumenty a komunikáciu s nimi. Došlo to tak ďaleko, že dnes vzájomne komunikujem len na doručenku.

Poviem to odľahčene - čo tak si sadnúť za jeden stôl, pobiť sa, vypiť si a dohodnúť sa? Zachraňujete životy a neviete sa dohodnúť ako chlapi?

Odľahčene to znie dobre, ale nejde to. Pri stole sme sa stretli opakovane, k riešeniu nedošlo. Rozdielnosť názorov je priveľká, dokonca sa to riešilo aj u štátnych tajomníkov tejto či minulej vlády. Samozrejme, v tom všetkom je na oboch stranách aj kus ješitnosti, chyby z minulosti, ideálne to nebolo z našej ani z ich strany. Za všetkým však treba vidieť peniaze. Keby ich mali toľko, koľko požadujú, nebol by žiadny problém. Aby bolo jasné – všetky spory sú vecou vedení, samotní záchranári na oboch stranách sú toho oprostení.

Pri rokovaní o spolupráci z júna minulého roka bola jednou z podmienok Horskej služby na Slovensku a Tatranskej horskej služby – dobrovoľného zboru aj podmienka zakomponovania finančnej kompenzácie za výkon záchranárskych činností prípadne za pohotovostné služby, spôsob paušálnych dávok finančných prostriedkov, či prípadne definovaná výška dotácie z ministerstva vnútra, alebo iný spôsob finančnej kompenzácie výkonu záchrany. To však nie je vo finančných možnostiach ani v kompetencii Horskej záchrannej služby. Ešte spomeniem jednu ich podmienku – zrušenie zmlúv s dobrovoľnými záchranármi ako fyzickými osobami, čím by som musel odstaviť 180 dobrovoľníkov.

Dôsledky týchto sporov sú podľa dobrovoľníkov fatálne – vraj klesajú ich počty. Z pôvodných asi 900 ich má byť len okolo 400 až 500.

Toto je fáma, ktorú radi šíria práve dobrovoľníci, a ktorú hneď vyvrátim. V roku 2001 bolo na Slovensku spolu 823 záchranárov, teda profesionálov aj dobrovoľníkov. K 1. januáru 2012 boli čísla nasledovné – spolu 685 záchranárov, 285 seniorov, k tomu neurčitý počet čakateľov. Kde je ten pokles? Reálne je tých ľudí asi o 150 viac. Problém je len v tom, že nie sú v jednom, ale v štrnástich rôznych subjektoch.

Hovoríte, že spolupracujete so štyrmi dobrovoľnými združeniami, s dvomi ste zmluvu zrušili. Čo tie zvyšné? Podľa dobrovoľníkov si selektívne vyberáte tých, čo „držia hubu a krok“.

To je veľmi škaredo povedané.

Tak to vnímajú, hovoril som s viacerými.

Mnohé z tých zvyšných občianskych združení ani nepoznám. Viem, že existujú, ale nikdy sa k nám nehlásili, nikdy nás neoslovili s návrhom na spoluprácu. Vieme, že žiadajú dotácie z ministerstva vnútra, ale impulz voči nám z ich strany neregistrujem.

j1.jpg

Vytláčame ich z lyžiarskych stredísk? Nezmysel, sme drahší

Je v poriadku, že dobrovoľníkom, ktorých si vyberiete, hradí školenia aj výstroj štát, kým tí ostatní si to musia platiť z vlastných zdrojov?

Keď si vyberáme zmluvných záchranárov, limitujú nás finančné možnosti. Pri súčasnom systéme ich potrebujeme asi 200. Na tieto miesta robíme konkurzy. Vyberieme tých najlepších a dáme im zmluvu.

Jediným kritériom je kvalita?

Samozrejme.

Považujete za morálne, aby vaša štátna organizácia vykonávala služby pre súkromných prevádzkovateľov lyžiarskych stredísk? Teda aby profesionálni a štátom platení záchranári vo svojom pracovnom čase, s výstrojom aj technikou ako skútre a autá, lyže, vysielačky nakúpenými zo štátneho rozpočtu, pracovali na svahoch súkromných podnikateľov?

To je taká rozprávka...

Dopoviem. Rovnaké služby ponúkajú aj dobrovoľníci, a tí tvrdia, že ich vytláčate zo svahov, kde si môžu zarobiť, lebo výstroj aj techniku si kupujú za vlastné, a teda nemôžu konkurovať vašim dumpingovým cenám. Podľa nich ste ich už vytlačili napríklad z Vrátnej doliny, Kubínskej hole, Nízkych Tatier, z Tatranskej Lomnice a podobne.

Ako štátna organizácia vykonávame činnosti, ktoré nám ukladá zákon alebo štatút. Tam je jasne uvedený aj výkon lyžiarskej služby za úhradu. Inými slovami žiadnemu súkromnému lyžiarskemu stredisku tieto služby neposkytujeme bez úhrady, teda zdarma. Celý príjem z týchto služieb pritom putuje do štátneho rozpočtu.

Nehovorím o tom, kde tie peniaze končia, ale o tom, že ako štátom dotovaná organizácia vraj vytláčate dobrovoľníkov zo svahov svojou cenovou politikou. Vaše náklady sú nižšie, keďže štát vám platí techniku, školenia aj výstroj, navyše vaši záchranári to robia vo svojom pracovnom čase, počas ktorého im beží plat.

Niekedy sme slúžili vlastne v celých Tatrách a dnes len v Tatranskej Lomnici a Smokovci, čiže z piatich stredísk sme v dvoch, pričom u rovnakého prevádzkovateľa na Štrbskom Plese sú dobrovoľníci.

Mám tu jednu konkrétnu trojzmluvu z minulosti. Týka sa Horskej služby na Slovensku, teda dobrovoľníkov, Horskej záchrannej služby, teda nás, a prevádzkovateľa svahu. V nej je uvedené, že objednávateľ uhradí Horskej službe na Slovensku 300 korún denne za každého slúžiaceho dobrovoľníka. Naša cena bola zase 70 korún na hodinu za každého slúžiaceho zamestnanca. Za osem hodín je potom výsledná cena 560 korún. Sme teda takmer raz takí drahí ako oni. Kde je tam to dumpovanie ceny? Ich tvrdenie je nezmysel.

Zmluva, ktorú ukazujete, už neplatí. Vo Vrátnej doline ste to v zimnej sezóne 2009 až 2010 robili za 5434 eur, pričom tam slúžilo šesť vašich ľudí. Dobrovoľníci tvrdia, že tak nízko by so sumou ísť nemohli.

Nie je to pravda. V roku 2009 až 2010 sme vo Vrátnej vykonávali lyžiarsku službu spolu s Horskou službou na Slovensku, ktorá si svoje výkony účtovala zvlášť. Čiže neboli sme tam celý týždeň a robili sme za rovnakých alebo podobných podmienok ako oni. Suma, ktorú uvádzajú, ani počet nasadených záchranárov, nie sú presné. Navyše ani táto zmluva už neplatí.

Potom môžem povedať iný príklad – napríklad v Jasnej slúžili kedysi oni a dnes sme tam my, hoci sme drahší. Odkiaľ vlastne vôbec dobrovoľníci vedia, že sme lacnejší?

Náklady na svojich ľudí, ich školenia, výstroj aj techniku máte hradené štátom. Dobrovoľníci si to platia z vlastného, cenou vám teda nevedia konkurovať. Prísne vzaté, daňoví poplatníci cez vás dotujú súkromné lyžiarske strediská, ktoré by inak za tieto služby museli platiť viac. A práve dobrovoľníkom.

Ešte raz hovorím – odnikiaľ sme ich nevytlačili, nie je to pravda. Pýtam sa – kto je zodpovedný za výkon záchrannej služby na lyžiarskych svahoch?

Prevádzkovateľ lyžiarskeho strediska.

Presne tak. A ten má možnosť vybrať si. Niektorí z nich si objednali nás, iní zase dobrovoľníkov. Pred chvíľou som vám ukázal konkrétnu zmluvu.

Už neplatnú.

Prestala však platiť až vo chvíli, keď sme na tom svahu začali slúžiť len my. A to napriek tomu, že sme boli drahší. A môžem pokojne priznať, že u nás sa cenníky za tri roky nemenili, lebo na to nebol dôvod. Tým, že na tých svahoch pracujeme, získavame peniaze pre štát, lebo všetky končia v rozpočte.

Vy teda tvrdíte, že napriek tomu, že štát vám platí všetky náklady, ste na súkromných svahoch drahší ako občianske združenia, ktoré si to musia platiť sami? Dobrovoľníci teda klamú?

Nerozumiem, čo odo mňa chcete počuť.

Či dobrovoľníci klamú.

Podľa mňa áno. Navyše ak sú to naozaj dobrovoľníci, a dobrovoľníctvo je o tom, že svoju činnosť robia zdarma, ako môžeme cenovo prebiť ich ponuku?

Teraz to posúvate niekam inam. Dobrovoľníci netvrdia, že pracujú zdarma na svahoch súkromných lyžiarskych stredísk, ale že aj z príjmov z takejto činnosti dotujú svoju dobrovoľnú činnosť pri zásahoch v horách.

Podľa mňa nie sú nami nijako znevýhodnení. Na Slovensku je viac ako 160 lyžiarskych stredísk, my prevádzkujeme záchranu možno v dvanástich až trinástich, ktoré sú vo väčšine prípadov potenciálne ohrozené lavínami. Ak tak veľmi dumpujeme ceny, prečo nie sme vo viacerých? Vy sa ma tu pýtate, či je morálne, aby sme ako štátna organizácia pracovali na súkromných lyžiarskych svahoch. Spýtam sa teraz ja vás – je normálne, aby záchranárske občianske združenia žiadali ministerstvo o dotácie, a potom za úhradu slúžili na rovnakých svahoch?

Dotácia nie je nárokovateľná. Oni sa uchádzajú o granty, o dve percentá z daní a podobne, kým vaša organizácia má peniaze z rozpočtu automaticky.

Ale ak ten grant dostanú, je to v poriadku? Veď to sú tiež naše verejné prostriedky.

j2.jpg

Sú vyťažení ako hasiči, výsluhové dôchodky sú v poriadku

Je v poriadku, že profesionálni záchranári majú nárok na výsluhové dôchodky ako polícia či hasiči? Ak vezmeme do úvahy ročný počet zásahov v horách, je to legitímna otázka.

Štatistika z roku 2010 hovorí nasledovné – 60 percent zásahov bolo v lete, 40 percent v zime. Nie je teda pravda, čo vám v rozhovore tvrdil pán Legutký, že v zime máme o 75 percent zásahov menej. Náročnosť zimného nasadenia je určite vyššia ako v lete. Spolu sme mali za rok v horách viac ako 500 zásahov.

Koľko máte záchranárov?

Na celé územie Slovenska je ich 106. Ak si porovnáte počet hasičov a počet ich zásahov, výkonovo vychádzame veľmi porovnateľne.

Ak ste mali okolo 500 zásahov pri 106 ľuďoch, je to menej ako 5 zásahov ročne na jedného záchranára.

Na zásah nikdy nechodí jeden človek.

Nech je tých zásahov na jedného 30. Je to dosť na to, aby mali nárok na výsluhové dôchodky ako policajti?

Treba sa pozrieť do Česka, koľko tam majú ľudí, a koľko štát investuje do horskej záchrany.

Tam výsluhové dôchodky nemajú.

Nemajú, ale investuje sa tam rádovo o 50 percent viac, pričom 80 percent zásahov tamojších záchranárov je práve len na lyžiarskych svahoch. Ja tvrdím, že práca našich horských záchranárov je porovnateľná s prácou hasičov.

Aká je priemerná mzda profesionálneho záchranára?

Takto z hlavy vám to nepoviem.

Ste ich šéf, takže to snáď viete.

Priznám sa, že neviem. Ide však o sumu, akú majú aj hasiči.

Čo robí záchranár, ak práve nezasahuje? Vychádzajme z niečo cez 500 zásahov ročne pre 106 ľudí.

Ak by sme šli do hĺbky, tak by sme zistili, že nejde o žiadny oddych a prechádzky na lyžiarskom svahu. Robili sme rozbor ich fondu pracovného času a vyšlo nám, že 46 percent času trávia na povinných školeniach. V tomto čase ich teda ani nemám v práci.

Čo robia zvyšok času?

Sú v pohotovosti ako napríklad hasiči. Čakajú na baraku a keď treba ísť do terénu, vyrážajú zachraňovať. Nasadenie máme do 15 minút od zapískania. Okrem toho sa pohybujú v teréne, kde plnia rôzne funkcie v súvislosti s prevenciou. V minulosti, keď bolo výrazné ťažisko záchrany na dobrovoľníkoch, sa bežne stávalo, že dispečer zavolal desiatim a prísť mohli len dvaja. Stihnúť to do 15 minút bolo nemožné, množstvo času sa zabíjalo zháňaním ľudí. Práve zmluvnými dobrovoľnými záchranármi sme tieto prieťahy eliminovali. Vždy sú nejakí z nich v pohotovosti a musia vyraziť načas.

j3.jpg

Keď ich zavoláme, neprídu

Horská služba na Slovensku sa sťažuje, že jej nie je umožnené obnovenie vlastného školiaceho strediska, a tak je odkázaná robiť školenia a odborné spôsobilosti záchranárov cez to vaše, kde musí platiť. Podľa nej to blokujete, keďže by pre vás boli konkurenciou.

Ako im v tom môžem zamedziť ja osobne? Veď akreditáciu im poskytnúť nemôžem. Ja ani neviem, že vôbec nejaké školiace stredisko žiadajú.

Môžete ich snahy blokovať cez vaše kontakty z pozície šéfa Horskej záchrannej služby.

Ale prosím vás, zase sa to točí len okolo peňazí. Navyše čo by som mal z toho, že im to zablokujem?

Príjmy pre vaše školiace stredisko a monopol na vydávanie osvedčení.

Ale veď peniaze z neho idú do štátneho rozpočtu, nie našej organizácii. Dobrovoľníci na to pozerajú cez prizmu peňazí, to je všetko. Pamätám si, že keď sa v roku 2005 formovalo naše školiace stredisko, volali sme na preškolenie aj lektorský zbor, ktorý vtedy pôsobil v Horskej službe na Slovensku a v Tatranskej horskej službe. Pozvali sme aj lektorov od dobrovoľníkov, z dvanástich či trinástich prišiel len jediný. Oni teda ani nemali záujem.

K nášmu údajnému monopolu – ten máme len v tom, že komisiu na preskúšanie zriaďuje riaditeľ Horskej záchrannej služby, školiť sa môžu aj inde. A ako som práve uviedol, o niečo také ani neprejavili záujem. Pritom v takom prípade by u nás platili len za skúšky, nie za samotné školenia, čo je výrazný rozdiel. Okrem toho túto možnosť majú aj dnes, akurát nás o to nikdy nepožiadali. Pardon, raz áno, ale ešte v roku 2004, a aj vtedy prišiel len jediný záujemca. Kričia teda, že im to nechceme umožniť, ale keď ich zavoláme, neprídu.

Bežne si zazmluvňujete záchranárov, ktorým už dobrovoľné združenia zaplatili školenia a umožnili prax. Inými slovami oni tých ľudí pripravia a vy im ich vezmete.

Poviem vám to z druhej strany. Viete, čo vlastne chcú tie občianske združenia? Aby sme komplet všetkým ich členom platili školenia aj materiál, pričom by sme nemali právo regulovať ich počty. To keď ich bude dvetisíc, tak im to všetkým máme poskytnúť zdarma? A kde na to máme vziať? Oni to chcú získať zdarma a potom na tom zarábať na lyžiarskych svahoch súkromných stredísk?

To predsa robíte aj vy.

Áno, ale drahšie ako oni, a peniaze idú štátu. Už sme sa o tom bavili.

Dobrovoľníci tvrdia opak.

Hovoria, že my to robíme za sumu X s tým, že oni by to robili za vyššiu sumu, teda Y. Akurát ich tvrdenie nie je overiteľné, lebo sa vlastne porovnáva reálne číslo s tým, ktoré si oni vymyslia, teda s fiktívnym.

j4.jpg

Dobrovoľníci a lacnejšie? Úsmevné a nereálne

Ďalšia výhrada dobrovoľníkov – podľa nich bol do roku 2003 na celkovú záchranu rozpočet okolo 45 miliónov korún, dnes len na členov vašej Horskej záchrannej služby až okolo 3,7 milióna eur.

Moment, zistím presnú sumu na tento rok (telefonuje, pozn. autora). Suma, ktorú spomínate, je nezmyselná, v skutočnosti máme k dispozícii 2,7 milióna eur. Ak tí dobrovoľníci hádžu s číslami tak, že milión eur hore-dole, to ich mám brať ako vážneho partnera?

Stále by to bol dvojnásobok.

A porovnávali ste vývoj miezd, vstupov, pohonných hmôt, všetkých nákladov?

Tie sa nezdvojnásobili.

V roku 2000 bolo v Horskej službe na Slovensku zamestnaných 54 osôb a v Tatranskej horskej službe 26. Náklady na činnosť uvádzané súčasnými predstaviteľmi Horskej služby na Slovensku boli na úrovni cca 1 a pol milióna eur. Treba si uvedomiť, že Horská služba na Slovensku sa za takéhoto financovania nachádzala v štrajkovej pohotovosti, mala problém uhrádzať mzdy a faktúry, nenakupovala materiál BOZP ani záchranný materiál. Úroveň financovania bola kritická a podhodnotená, pozrite si vtedajšie články v médiách a žiadosti zaslané na ministerstvo.

Priemerná mzda zamestnancov v horských službách v roku 2002 bola 408 eur, v národnom hospodárstve 448 eur. V roku 2011 – ide o údaj za tretí kvartál, bola priemerná mzda v národnom hospodárstve 765 eur. Pri predpoklade, že profesionáli v Horskej záchrannej službe by mali aspoň priemerné mzdy, nárast je 1,875 násobok priemernej mzdy zamestnancov v roku 2002.

Rozpočet našej služby na tento rok je 2 696 619 eur. Z neho zabezpečujeme činnosť 141 zamestnancov a 180 dobrovoľných záchranárov. Zároveň musíme zaplatiť nájom Horskej službe na Slovensku vo výške 32 244 eur, pričom tomuto občianskemu združeniu sme za roky 2003 až 2011 zaplatili za rôzne služby a dodávky sumu 1 012 615,53 eur. Do štátneho rozpočtu odvedieme každoročne cca 200 000 eur.

Ak si teda porovnám výšku finančných možností v roku 2002 a 2012, tvrdenie zástupcov Horskej služby na Slovensku, že by vedeli zabezpečiť záchrannú činnosť lacnejšie a na aspoň porovnateľnej úrovni, je prinajmenšom úsmevné a podľa praxe z minulosti nereálne.

Čo sa týka nákladov na prevádzku, verte tomu, že dnes sme na tom reálne horšie ako v roku 2003. Navýšil sa počet záchranárov, stúpli mzdy, navyše už nenastupujeme na záchrannú akciu za hodinu, ale do 15 minút. Toto všetko predsa niečo stojí.

Vtedy to reálne bola hodina?

Často aj viac. Neraz sa stávalo, že na baraku nebol nik okrem dispečera, a kým telefonicky zohnal ľudí, strácal sa čas. Dobrovoľníci si dnes pred touto skúsenosťou zatvárajú oči.

Ak si dnes povieme, že nám na záchranu stačí vyraziť za viac ako hodinu, fajn, zrušme profesionálny systém a dajme ho len na dobrovoľnú bázu. Ak však chceme, aby sme vyrážali do minúty ako hasiči, potrebujeme aspoň 400 profesionálnych záchranárov a rozpočet na úrovni približne osem miliónov eur. Dnes sa pohybujeme niekde v strede medzi týmito dvoma možnosťami. Systém je nastavený tak, že na jedného profesionála potrebujeme dvoch dobrovoľníkov, a je to oveľa efektívnejšie ako kedysi.

Prečo to nemôže byť ako v Rakúsku? Záchranársky výkon je tam zabezpečovaný výhradne dobrovoľníkmi, spolu ich je 11-tisíc. Napríklad v oblasti Vorarlberg evidovali minulý rok 1266 členov, a mali 1840 zásahov pri rozpočte okolo 1 a štvrť milióna eur. To je asi polovica z toho, čo máte vy asi pri 500 zásahoch.

Rakúskym systémom naši dobrovoľníci operujú celkom radi, ja budem pokojne operovať talianskym alebo francúzskym, kde to funguje len na profesionálnej báze. Oba systémy sú legitímne, je to o tom, ktorý preferujeme. Poznám aj rakúske pomery, vyspelosť dobrovoľníkov je tam na inej úrovni. Navyše v Alpách sa až na 90 percent zásahov nasadzuje letecká technika, a tú vôbec nevykonáva horská služba, ale súkromná firma, ktorej náklady ste nespomenuli, a ktorá je platená z iných zdrojov.

Ešte raz – v oblasti Vorarlberg mali 1266 členov, 1840 zásahov a rozpočet asi polovičný oproti tomu, čo ste vy spotrebovali pri niečo cez 500 zásahoch. Letecké zásahy sú už v tom.

Pýtam sa – tento údaj je verifikovaný a pravdivý?

Je z výročnej správy horských záchranárov z oblasti Vorarlberg za rok 2010, publikovanej aj na internete.

Preverím si, či tie čísla naozaj sedia. Podľa mňa nie. Teraz na to neviem zareagovať.

Odpoveď môžete doplniť pri autorizácii.

(doplnené pri autorizácii, pozn. autora) Na základe telefonického opýtania sa zodpovedných v Rakúsku som dostal informáciu, že správa nehovorí o výške všetkých nákladov spojených s horskou záchranou. Na to by bolo potrebné poznať detailne systém v danej krajine a najmä vyjadrenia predstaviteľov zložiek podieľajúcich sa na záchrane. Fakt, že nejde o všetky náklady, prezentujú náklady za záchranu pomocou leteckej techniky, ktoré patria medzi najväčšie, a ktorá podľa výročnej správy, dosahuje úroveň niečo nad 300 eur za jeden zásah. Ten kto navštevuje Alpy a má skúsenosť s úhradou nákladov za letecký zásah vie, že je to rádovo vyššia suma. Aj na Slovensku.

Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Janiga doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  2. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  2. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  3. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  4. Hitparáda štiav
  5. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  6. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  7. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  8. Malé knedličky, veľké dojmy
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  10. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 897
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 550
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 5 777
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 5 739
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 286
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 177
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 315
  8. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 872
  9. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 192
  10. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 140

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Zoznam vecí, na ktorých chce ušetriť štátna zdravotná poisťovňa

Výber úsporných opatrení, ako ho navrhla Všeobecná zdravotná poisťovňa.

KOMENTÁRE

Pozrime sa na pád predsedu Danka z výslnia

Aj keby výložky z pyžamy neodpáral, určite im už bozkami lásku neprejavuje.

EKONOMIKA

UPC zvyšuje ceny internetu a televízie. Čo môžete robiť?

Káblová spoločnosť mení služby uprostred viazanosti.

Neprehliadnite tiež

Vyjadrenia lekárov v kauze Transpetrol považuje súd za nedostatočné

Pojednávanie s Ignácom I. malo byť 1. februára, ale zdravotné dôvody obžalovaného bolo zrušené.

Nicholsonová zakladá občianske združenie na pomoc chorým

Zahraničných lekárov si tak budú môcť podľa nej dovoliť aj sociálne slabší ľudia.

V utorok večer sa podľa tradície končia fašiangy, Popolcovou stredou sa začína pôst

Popolcová streda veriacim pripomína dôležitosť pokánia, prehĺbenia viery v Boha a lásky k blížnym.

Fico odporúča Sulíkovi, aby nevyplakával a vrátil sa ako opozičný líder

Predstavitelia SaS v pondelok odmietli Ficove obvinenia, že v strane majú problémy s drogami.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop