Chudobní sa politika nepýtajú na Gorilu. Skôr na to, ako majú prežiť.
ZVOLEN. Šéf SDKÚ Mikuláš Dzurinda cestuje vlakom po Slovensku. Na juh k Lučencu a Rimavskej Sobote ho vyhnala volebná kampaň. Pozorne počúva pasažierov a a spokojne prikyvuje.
Aj keď sa už objavil na internete ako jedno z mláďat v náručí gorily, v regióne s takmer 30 percentnou nezamestnanosťou ho ľudia podozreniami súvisiacimi s touto kauzou neobťažujú.
Mikuláš Dzurinda vymenil bicykel za vlak. Chce, aby si s ním ľudia pohovorili
Pozrite si fotogalériu >>
Hovory o chudobePani Majka z lazov, tak si žena dala napísať venovanie do knihy, hovorí, že má iné starosti. Sama sa stará o mentálne postihnutého syna a vypomáha aj deťom. Dcéra s malou majú 120 eur mesačne.
„Sledovala som Gorilu, ale už vypínam televízor.“ Chvíľu po rozhovore s Dzurindom dodáva: „Títo chudobe nerozumejú. Mali by si to vyskúšať, ale nie len na týždeň.“
Dzurinda rozpráva, počúva, zoberie si dieťa na kolená a mladí si ho fotia. Je spokojný. Ľudia sú radi, že ho stretli.
Stará pani hovorí o Gorile, ale skôr so smútkom, ako vyčítavo.
„Aj tá Gorila. Pochybujeme silne o niektorých politikoch a veľmi nás to mrzí a bolí. Keď človek musí vyjsť z 300 eur a musí si priplatiť aj v zdravotníctve, tak to nie je ľudské. To nás zaráža,“ hovorí a Dzurinda pokojne počúva.
Niektorí sa boja na Gorilu aj opýtať. Hovoria, že keď sa politici odpočúvajú medzi sebou, odpočúvať ostatných je hračka. „Opýtaš sa, napichnú ťa a si hotový,“ hovorí muž z Rimavskej Soboty.
Dzurinda odišiel zo železnice už dávno, ale stále si na tom zakladá. Spomína, pri čom na dráhe bol, ale mnoho vecí ho už prekvapuje.
Vlaky by vypravovalSo svojou ekipou vyrazil ráno zo Zvolena. Pýta sa, či odchod vlaku do Lučenca hlásili aj po anglicky. Človek, ktorý jazdí lokálkami vie, že plechovému hláseniu nerozumieť v slovenčine a pre koho by tak asi bola angličtina.
Vo vagóne je ešte málo ľudí, a tak sa venuje vlaku. Prekvapuje ho dobré vybavenie takzvanej motorky.
Najprv vyskúšal automatického sprievodcu na držadle, zvládol to až s asistenciou sprievodcu. Po príchode do Fiľakova sa žoviálne lúči so železničiarom a hovorí, že by ešte dokázal vypraviť vlak.
„Nedokázal. Vlaky sa už nevypravujú,“ odpovedá trochu zaskočenému Dzurindovi z okna vlaku muž v policajnej uniforme, bývalý železničiar.
O chvíľu predseda strany sedí vo vlaku a čaká. Čaká, kým sa niekto prihovorí. Chce pôsobiť nenútene, aj sa mu to darí. O ceste hovorí ako o misii. „Otváram náruč a dávam možnosť ľuďom, aby so mnou hovorili.“
Staršia pani zo Sliača s ním hovorí o živote. Ako pracovala za komunistov v kúpeľoch, ako sa tam rekreovali Chruščov, Svoboda, ako bol liečebný dom plný tajných. Teraz sa vozí vlakom na pole do Podkriváňa za 30 centov pre zemiaky a suchú fazuľu.
Fico kedy bude?„Fandím všetkým slušným politikom,“ hovorí 74-ročná pani diplomaticky so šéfom diplomacie. „Musia byť kresťania, nie ľavičiari. To sú podvodníci.“ Dzurinda sa chytá témy. „Dedo bol gazda. Tam mám gény v politike,“ prízvukuje starej panej.
V Lučenci sa zastaví na dispečingu a podá si ruky s ľuďmi na stanici, a potom so železničiarmi.
Rušňovodič, ktorý vychádza z miestnosti, len prehodí: „Veď je to hanba, načo príde sem? Tu je železnica len Bratislava, Žilina a Košice, spodok je úplne zanevretý. Môže sa hanbiť pán Dzurinda, nič viac,“ krúti hlavou a vzápätí sa pýta, kedy má míting Fico.

Beata
Balogová
